Literatúra 6. ročník ZŠ

Literatúra 6. ročník ZŠ

Poézia

Ľudová balada

Piesne, ktoré hovoria o smutných udalostiach, o vojnách, v ktorých sa prelievalo veľa krvi, o nešťastnej láske. Na konci piesní hrdinovia príbehov obyčajne umierajú. Tieto smutné piesne sa volajú balady.

Prozaický alebo básnický text môžeme pretvárať na formu rozhovoru (dialógu)medzi dvoma alebo viacerými osobami. Takémuto postupu hovoríme
dialogizácia.

Čo už viem

Balada je epický žáner ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa jednoduchým dejom, ktorý je smutný, pochmúrny a zvyčajne sa končia tragicky.

Pre svoj pôvod v ľudovej slovesnosti má mnohé spoločné znaky s ľudovou rozprávkou:

1. autor balady je neznámi
2. dej má rýchli spád, často sa odohráva na neznámom mieste
3. často sa využíva magické čísla (tri, sedem ...)
4. v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy a prebiehajú
neskutočné deje (prekliatie)

Od rozprávky sa odlišuje:

1. dej balady je neznámi
2. pôvodne sa spievala

Balada sa pôvodne šírila ústnym podaním, ľudia v rôznych krajoch si text obmieňali podľa vlastného vkusu a nálady. Tak vznikli obmeny na jeden motív – varianty.

Umelá balada

Koncom 18. storočia, ale najmä začiatkom 19. storočia začínajú vznikať aj umelé balady. Ich zdrojom boli ľudové balady, ale aj povesti a báje. Z povestí si autori vybrali smutné, tajomné, záhadné, ale aj realistické deje, ktoré potom spracovali ako balady.

V niektorých baladách sa stretávame s čarodejnými motívmi, iné riešia problémy biedy, vojny, osamelosti ľudí. Takéto balady nazývame sociálne balady (napr. Zuzana Hraškovie)

Bájka

Obľúbenosť bájok potvrdzuje skutočnosť, že majú veršovú aj prozaickú podobu. 
Bájka má významné miesto aj v slovenskej literatúre.

Verše o hašterivých vrabcoch a kohútovi sú smiešne, komické. Prostredníctvom zvady vrabcov sa autor vysmieva hlúposti, neznášanlivosti a iným nepekným vlastnostiam ľudí. Na vykreslenie určitej príhody využíva humor a satiru. Satira ostrý a útočný výsmech.

Bájka môže mať podobu epického rozprávania, ale aj podobu viazanej umeleckej reči – básne. Podľa toho, ktorý literárny druh si autor zvolí na vyjadrovanie svojho zámeru, Využíva aj primerané jazykové a štylistické prostriedky.

Autor bájky niekedy nevýslovný svoj názor priamo a využíva umelecký jazykový prostriedok, ktorý mu umožňuje vyjadriť sa obrazne – nepriamo, utajene. Tento umelecký jazykový prostriedok sa nazýva alegória –inotaj.

Čo už viem

Bájka má starobylý pôvod. Najstaršie bájky vznikli v staroindickej literatúre (tzv. Bidpajové bájky). 

Legendárny grécky otrok Ezop (žil v 6. storočí pred Kristom) je autorom bájok, ktoré sa spočiatku šírili ústnym podaním. Ezopove bájky do veršovanej podoby prebásnil rímsky básnik Phedrus.

Bájka je veršovaná alebo neveršovaná malá epická žánrová forma. Najčastejšie čerpá zo života zvierat, ktoré sú nositeľmi ustálených vlastností: líška je prešibaná a falošná, vlk pažravý a hlúpy, slon obozretný, sova múdra. Na zvieratách môžeme vidieť svoje chyby, a s úsmevom prijať pravdu, ktorú nám nemilosrdne ukazujú. Nerozumné zvieratá pripomenú mravy rozumnému človeku.

Bájka vyslovuje mravné poučenie, najčastejšie sa vysmieva zlu. poučenie vyplýva buď z príbehu, alebo je na konci bájky.
Bájka využíva mnohé umelecké jazykové prostriedky, napr. nepriame pomenovanie – inotaj (alegóriu) a personifikáciu, čiže zosobňovanie.
V slovenskej literatúre je známy bájkar Jonáš Záborský. vo francúzskej literatúre vynikol ako autor bájok Jean La Fontaine v ruskej Ivan Andrejovič Krylov.

Lyrika

Básňach Uvítanie , Strieborné šaty, Oči básnici vyjadrujú svoje názory, pocity, (pri návrate do vlasti, pri sledovaní nočnej oblohy ...) V básňach nenájdeme dej, len osobnú výpoveď básnika.

Básne, ktoré vyjadrujú pocity básnika, jeho myšlienky a nálady, nazývame lyrické básne.

Prirovnanie je obrazné pomenovanie, ktorý na základe podobnosti prirovnávame spoločné znaky (vlastnosti) osôb, vecí a javov tak, aby sme vyzdvihli niektoré ich vlastnosti.

Prirovnanie má tri zložky: porovnávaný člen (viečka), porovnávajúci člen (rolety) a spoločné vlastnosť, ktorá je základom prirovnania (čosi zakrývajú).
Básnickým obrazom „viečka ako rolety“ prirovnáva básnik viečka na očiach k roletám, ktorými sa zakryje okno (v tomto prípade oči).

Na vyjadrenie svojich myšlienok básnik (ale aj prozaik) vytvára neobyčajné umelecké obrazy, napr. pole jedna živá tvár (pole s množstvom kvetín – pri pohybe vo vánku pripomína ľudskú tvár). Umelec prenáša pomenovanie z jednej veci na druhú na základe určitej vonkajšej podobnosti.

Umelecké básnický prostriedok – obrazné pomenovanie, ktoré vzniká prenášaním vlastností na základe vonkajšej podobnosti, sa literatúre nazýva metafora.

Niektorým slovám poetka dáva emocionálny – citový – význam. Napr. „so srdcom obrodeným“, „na mladých lúkach“, „zlaté nite“, „zlatý kúkoľ“.
Obrazné pomenovanie, ktoré obsahuje aj citový význam, sa nazýva epiteton, čiže básnický prívlastok.

Lyrika je základný literárny druh. V lyrických básňach básnik vyslovuje svoje pocity, nálady, myšlienky.

Podľa toho, ktorej oblasti života sa dotýka, môžeme rozdeliť lyriku na osobnú, prírodnú a spoločenskú.

V lyrických básňach autori využívajú veľké množstvo umeleckých jazykových prostriedkov. najčastejšie sú:

metafora – prenášanie významu na základe vonkajších alebo vnútorných podobností,

epiteton – básnický prívlastok (obrazné pomenovanie)

personifikácia – zosobňovanie (prenáša vlastností z ľudí na neživé predmety a javy)

prirovnanie – obrazné pomenovanie, porovnávanie dvoch vecí na základe spoločnej vlastnosti.

Próza

Detská populárna pieseň

Ak sa v básni rýmujú dva po sebe nasledujúce verše, hovoríme o združenom rýme.

Detská populárna pieseň je básnický útvar určený na spievanie. Vyznačuje sa veselými, hravými textami alebo textami s poučným významom. Vzniká zhudobnením básne. Na tvorbe piesní sa podieľajú textár (autor básne) a hudobný skladateľ (hudba). Niekedy môže byť autorom textu aj hudby tá istá osoba.

Povesť

Povesť je epické rozprávanie. Môže mať prozaickú podobu alebo podobu viazanej umeleckej reči – básne.

Každý národ si vytvára povesti, v ktorých oslavuje svojich hrdinov. Ruská národná povesť sa volá bylina. Jej názov v ruštine je byľ, čo znamená udalosť.
Hlavnou témou bylín sú dejiny starej Rusi, ospevujú jej moc a slávu rovnako ako slávnych hrdinov – bohatierov. Najznámejším bol Iľja Muromec.
V epických dielach, ktoré rozprávajú nejaké príbeh, rozlišujeme v texte reč postáv (dialóg a monológ) a autorskú reč.

Keď v príbehu prevládajú historické motívy a v popredí je dej, ktorý sa vzťahuje k istému významnému miestu alebo postave, hovoríme o povesti.
Keď sú v popredí príbehu medziľudské vzťahy alebo iné motívy zasadené do určitého obdobia, ktoré slúžia na spestrenie deja, je to historická poviedka.

Vedecko–fantastická literatúra

Literatúra, v ktorej autori nielen využívajú súčastne poznatky o vede a technike, ale aj umelecky spracúvajú svoje vízie (predstavy) o udalostiach, ktoré sa ešte nestali, ale v budúcnosti je ich uskutočnenie možné, sa nazýva vedecko–fantastická literatúra – sience–fection. Takýmto spôsobom vzniká aj literárny žáner, ktorý nazývame vedecko–fantastický román alebo vedecko–fantastická poviedka.

Cesta na mesiac, Časolet, E.T. mimozemšťan sú vedecko–fantastické romány
Román je rozsiahle epické dielo. Vystupuje v ňom mnoho postáv, má zložitý dej.

Romány môžeme rozdeliť na niekoľko druhov: Ak sa zaoberá vedou, technikou a vývojom v budúcnosti, hovoríme o vedecko–fantastickom románe, ak sú hlavnou témou udalosti z histórie, ide o historický román, ak rieši problémy dievčat, je to dievčenský román atď.

Príbehy zo života detí

Najčastejším slohovým postupom, ktorý využívajú autori, je rozprávací slohoví postup. Nositeľom deja a napätia sú slovesá.

V literatúre sa niekedy stretávame so slovami, ktoré sa v súčasnosti v našom jazyku nepoužívajú. Môžeme ich nahradiť synonymami (mrazivo = zmrzlina). V odbornej terminológii im hovoríme archaizmy.
Niektoré staré slová nepoužívame, pretože stratili svoje opodstatnenie (grifel – nástroj na písanie). Týmto slovám hovoríme historizmy.

Príbehy zo života v prírode

Detská detektívna literatúra

Detektívna literatúra – detektívka (poviedka, román ale aj film) je druh literatúry, ktorej jadro tvorí pátranie po neznámom páchateľovi zločinu. Rozprávanie príbehu má rôzne formy objasňovania záhady a jej riešenia. základom je motív víťazného boja dobra so zlom. Hlavnou postavou – hrdinom príbehu je detektív, ktorý pátra po páchateľovi zločinu a snaží sa ho odovzdať do rúk polície a súdu.

Náučná literatúra

Pri čítaní textov náučnej literatúry je veľmi výhodné viesť si kartotečné lístky, do ktorých si zaznamenáme nové vedomosti, ako heslá. Kartotečné lístky by mali byť zadelené tematicky.

Náučnú literatúru (literatúru faktu) tvoria texty, ktoré hovoria o vedeckých objavoch, historických faktoch. Aj keď majú prevažne poznávaciu funkciu, autori využívajú jazykové prostriedky umeleckej literatúry tak, aby u čitateľa okrem poučenia vyvolali aj estetický zážitok.

Dramatické umenie

Dráma a dramatické umenie

Dosiaľ sme sa stretali s dvoma základnými literárnymi druhmi – lyrikou a epikov. Tretí zo základných druhov je dráma.

Dráma ako literárny druh má spoločenské znaky s epikov (má dej) a s lyrikou (prostredníctvom postáv vyjadruje autor svoje pocity, nálady a myšlienky).
Dráma vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv boha Dionýza, boha vína. Od svojho vzniku prešla veľmi zložitým vývojom a najväčšie zmeny sa v nej prejavili v 20. storočí.

V súčasnosti tvorí dráma určitý systém, ktorý má štyri kategórie. do kategórií ju rozdeľuje na základe zrakového (vizuálneho) a sluchového (audiálneho) princípu:
1. divadlo,
2. film,
3.televízna hra,
4. rozhlasová hra.

S dramatickým umením v podobe televíznej, rozhlasovej a bábkovej rozprávky ste sa už stretli.

Divadelná hra

Dramatické umenie je literárny text, ktorý sa prispôsobí na realizáciu na divadelnej scéne – zdramatizuje sa. Základnou vlastnosťou drámy ako literárneho druhu je dialogická forma. Podmienkou na to aby sa literárne dielo premenilo na divadelnú alebo televíznu hru, musí byť jeho inscenácia, čiže uvedenie na javisko. Aby sa dramatické dielo mohlo hrať na divadelnej scéne, musí na ňom pracovať veľa tvorivých osobností.

Dramaturg – vyberá dielo na divadelnú realizáciu.
Režisér – je tvorcom koncepcie a spôsobu stvárnenej divadelnej hry.
Herci – stvárňujú postavy diela.
Výtvarník scény – tvorca scény, na ktorej sa divadlo hrá.
Hudobný skladateľ – tvorca scénickej hudby, ktorá podfarbuje situácie na scéne.

Okrem nich sa na realizáciu divadelnej hry podieľajú osvetľovači, tvorcovia zvukových efektov, návrhár a realizátor kostýmov. Len v spolupráci všetkých môže vzniknúť dobrá divadelná hra.
Divadlo je audiovizuálne (sluchovo–zrakové) umenie, ktoré kladie dôraz na sluchové vnímane textu.

Rozhlasová hra

Rozhlasová hra pre deti je literárno–dramatický žáner, ktorý je určený pre detského poslucháča. Môže to byť pôvodná rozhlasová hra (napísaná pre rozhlasové vysielanie), rovnako to môže byť rozhlasová adaptácia divadelnej, alebo upravená podoba iného prozaického diela.
Základom každého dramatického diela je dialóg, ktorý je nositeľom napätia.

Dialóg musí byť dramatický, pretože jeho prostredníctvom sa vytvárajú charaktery postáv.
Ďalším dôležitým prvkom je dramatický konflikt, ktorý sám vytvára dramatické napätie.

Dialóg , dramatický konflikt a schopnosť vytvárať charaktery postáv sú všeobecné vlastnosti drámy (divadelná hra, rozhlasová hra, film), ku ktorým pristupujú špecifické vlastnosti jednotlivých druhov. 
Prostredníctvom monológu postáv rozhlasová hra približuje poslucháčovi miesto deja, čas, podobu postáv.

Rozhlasová hra je technickým audiálnym (sluchovým) umením bez možnosti využitia zrakového princípu. Preto ako veľmi dôležitým prvkom využíva zvuk, ktorý tlmočí určité významy alebo citovo umocňuje obrazovosť jazykových prostriedkov. Zvukové efekty(šum mora, fúkanie vetra, zvonenie, dupot nôh, cval koní...) tvoria mimoriadne dôležitú súčasť rozhlasovej hry.

Film

V roku 1895, keď do parížskej kaviarničky prichádzali ľudia, aby uzreli „prvé pohybujúce sa obrázky“, prvý pohyblivý film. tvorilo ho len niekoľko jednoduchých nemých scén. Zvukový film bol objavený oveľa neskôr. Film sa neustále technicky zdokonaľoval, objavili sa prví obľúbení herci, prvé filmové hviezdy, prvé filmové spoločnosti.

Filmová výprava

Na príprave a natáčaní filmu sa podieľajú stovky ľudí.
Technicky zabezpečujú filmovú výstavbu, posun kamery a iné práce.
Osvetľovači majú na starosti osvetlenie v interiéri a exteriéry.
Maskéri a kostyméri upravujú vzhľad a oblečenie hercov.
Kameramani natáčajú film, jeho jednotlivé scény pomocou kamier.
Producent (producentské centrum) schvaľuje výber scenára a zabezpečuje finančné prostriedky na natáčanie filmu.
Režisér má jedno z najdôležitejších postavení pri natáčaní filmu. Usmerňuje hercov pri práci, určuje uhol záberov a dáva filmu svoj štýl a charakter. Je v určitom smere autorom umeleckého diela.
Zvukár (zvukoví technici) zodpovedajú za spracovanie zvukového záznamu filmu.
Strihač zodpovedá za správne spojenie jednotlivých scén.
Kaskadéri zastupujú hercov pri nebezpečných scénach. 

Zvláštne efekty 

technika, ktorá ovláda svet čoraz viac a napreduje vo vývoji míľovými krokmi, má veľký podiel aj na existencii rôznych efektov, ktoré do filmu vznášajú nový, fantastický svet.
Často sa využíva animácia – oživovanie. Dnes sa už pomocou počítačov vyrobia celé kreslené filmy.

Kreslený humor vo filme

Výroba kresleného filmu je dlhý proces a vyžaduje si veľa trpezlivosti. Tento druh filmu sa nazýva animovaný film. Pri výrobe animovaného filmu umelec musí nakresliť každú fázu pohybu postavičky samostatne na priehľadné listy–fólie, ktoré sa fotografujú v poradí , ako idú za sebou. Jednotlivé kresby, ktoré nasledujú na filme rýchlo za sebou, vytvárajú súvislý obraz.

Viete , že

prvý hraný film sa objavil na filmovom plátne pred 100 rokmi? Animovaný film preslávil Walt Disney, keď roku 1928 vytvoril nesmrteľného Mickey Mausa a roku 1937 vyrobil svoj prvý celovečerný film Snehulienka a sedem trpaslíkov.
Fantastickou dokonalosťou v animácii vyniká film z Disney Kráska a zviera.
Odporúčame vám všimnúť si scénu, keď kráska tancuje s netvorom. Kažný pohyb jej sukne je priam fantasticky verný a dokonalý. Ako to dosiahli filmoví umelci? Pri natáčaní sa pohybovali nielen postavičky, ale aj kamera.
Animovaný film je príbuzný s komiksami, kreslenými vtipmi, obrázkovými seriálmi.

Kreslený film rozpráva pomocou série obrázkov. Niekedy je význam jasný priamo z obrázkov, inokedy sa pred ústami postavičky zjaví bublina s napísaním textom, v niektorých animovaných filmoch postavičky pohybujú ústami a samy vedú dialóg či monológ.

I. Poézia

Ľudová balada
Išli hudci horou
Jeden otec dobrý
Umelá balada
Ján Botto: Lucijný stolček
Pavol Országh–Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie
Bájka
Jonáš Záborský: Vrabce a kohút
Tulipán a fialka
Ezop: Nenásytná líška
Daniel Nabarowski: Líška a lasica
Ezop: Jeleň pri jazierku
Ivan Andrejevič Krylov: Vrana a líška
Peter Petiška: Havran a líška
Julian Ejsmond: Bájkar a urazení
Aleksander Fredo: Osol
Ignacy Krasicky: Korytnačka a myš
Drevo
Tomáš Janovic: Podbájka
Lyrika
Ludovít Štúr: Uvítanie
Ján Navrátil: Strieborné oči
Oči
Ján Smrek: Oči
maša Haľamová: Jar
Jeseň
Daniel Hevier: Jar
Poslíček
Detská populárna pieseň