Antická filozofia kontra Kresťanstvo

Antická filozofia kontra Kresťanstvo
 
1. Úvod
Novodobá Európa sa odjakživa hlásila k svojim kresťanským, no zároveň aj antickým koreňom. A má na to dôvod, súčasná európska kultúra a myslenie vyrástli na antickej kultúre a filozofii a zároveň európske štáty vždy boli najväčšími zástancami kresťanskej viery už od čias jej postupného prenikania do Európy. Avšak, aj keď to nemusí byť zrejmé na prvý pohľad, antická filozofia a kresťanstvo sú dva dosť protichodné základy, na ktorých stojí dnešná Európa. Antická filozofia s pôvodom priamo v kolíske Európy, antickom Grécku, spočíva v racionálnom myslení a kresťanstvo, náboženstvo pochádzajúce z Prednej Ázie, naopak spočíva v iracionálnej viere a absolútnej oddanosti Bohu. Táto téma ma zaujala, pretože momentálne je jednou z ústredných tém európskej politiky Európska ústava a veľa politikov trvalo na tom, aby v nej bolo zahrnuté kresťanské dedičstvo dnešnej Európy, medzi inými to bola napríklad u nás strana KDH. A keďže som v tom istom čase čítal knihu, ktorá z hľadiska antickej filozofie kritizovala kresťanskú vieru a sám sa necítim byť veľmi veriacim, rozhodol som sa poukázať na predovšetkým antické korene dnešnej Európy, ktoré boli v neustálom rozpore s kresťanstvom, ktoré postupne „nakazilo“ celú Európu a taktiež tak trocha skritizovať kresťanstvo ako také a tým všetkým vlastne spochybniť hrdosť na kresťanské dedičstvo Európy.

2. Všeobecná charakteristika
Pre lepšie porozumenie som sa rozhodol najprv charakterizovať tieto dva ústredné pojmy - antická filozofia a kresťanstvo.
 
2.1 Antická filozofia
Názov „filozofia“ pochádza od Pytagora a znamená „láska k múdrosti“ („filein“ – milovať, „sofia“ – múdrosť), filozofia spočíva v kladení otázok a hľadaní odpovedí na ne. Najčastejšie ide o otázky týkajúce sa sveta, poznania, hodnôt, spoločnosti, človeka a ducha. Čo sa týka konkrétne antickej filozofie, na tomto mieste si dovolím citovať definíciu z internetovej filozofickej encyklopédie FILIT: „Filozofia je prvá etapa a základ európskej filozofie, súčasť starovekej filozofie, ktorá existovala v časovom intervale antiky; filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej „polis“ v 6. stor. pr.n.l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. n.l.. Bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby. Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a z časti i vedeckého) myslenia.“2. Antická filozofia bola neoddeliteľnou súčasťou vtedajšieho života a vzišlo z nej prakticky všetko, či už antická kultúra, politické myslenie alebo vedy.

2.2 Kresťanstvo
Kresťanstvo je náboženstvo opierajúce sa o učenie Ježiša Krista, ktorý žil v Palestíne pred 2000 rokmi. Dnes je toto náboženstvo rozšírené na celom svete a je pravdepodobne najväčším svetovým náboženstvom. A znova si dovolím definíciu z internetovej filozofickej encyklopédie FILIT: „Z historického hľadiska ide o náboženstvo spasenia, ktoré vyrástlo z prednoázijsko-helenistického prostredia neskorého staroveku a ktoré očakáva spásu od svojho zakladateľa. Vierou v jediného, transcendentného, osobného, neviditeľného boha sa pojem boha v kresťanstve stotožňuje so starozmluvným pojmom, no kresťanský boh nie je bohom jediného, židovského ľudu, ale mocnosťou, ktorá stvorila, chráni a riadi svet, je bezpodmienečným pánom a vládcom nielen jednotlivca, ale celého ľudstva. Ježiš svojou smrťou, sebaobetovaním zmieril celý svet s bohom, vykúpil ho zo smrti a zatratenia.“2.

Kresťanstvo v Európe neustále prichádzalo do konfliktu s filozofiou a vedou. Po tom čo boli kresťania prenasledovaní, bolo v r. 313 n.l. kresťanstvo oficiálne uznané Milánskym ediktom a neskorší zákaz pohanských kultov z r. 393 n.l. využila kresťanská cirkev (ktorá verí v milosrdného Boha) na prenasledovanie pohanov a ničenie všetkého pohanského, antických kultúrnych a náboženských tradícií, búrali sa chrámy, pálili knihy, zatvárali filozofické školy a zakázala sa činnosť pohanských učiteľov. Boli zakázané aj olympijské hry, ako pohanské slávnosti. Ich priebeh dovtedy nikdy nebol narušený vojnami, avšak po ich obnovení na konci 19.st., kedy už malo kresťanstvo vplyv na celú Európu, tento zvyk nebol rešpektovaný ani raz počas dvoch veľkých svetových konfliktov v 20.st.

Nasledoval stredovek, prakticky vyše 1000-ročné temné obdobie úpadku oproti antike, v ktorom filozofické myslenie a vedy stagnovali na úkor rozmáhajúcej sa kresťanskej viery, ktorá si všetko vysvetľovala podľa Biblie. V antike začal proces presunu od „mýtu“ k „logu“, stredovek zaznamenal presne opačný proces, náboženské predstavy sú uprednostňované pred „logom“, rozumom. Apoštol Pavol v liste Hebrejom napísal: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebr. 11,1)1. V knihe proroka Izaiáša sú slová Všemohúceho uvedené takto: „Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem.“ (Iz. 29,14)1. Z týchto slov vyplýva iracionálna podstata viery, ktorá spočíva v bezmedznej oddanosti Bohu, nie je dôležitý rozum. Existovali však aj pokusy zlúčiť filozofiu a vedy s teológiou (sv. Tomáš Akvinský), cieľom bolo rozumom dokázať pravdy viery, ale táto syntéza bola príliš krehká, aby vydržala a obstála pred všetkými otázkami na svet. Anglický filozof a publicista v 19.st. George Henry Lewes napísal: „..hovoriť o kresťanskej filozofii je zneužívanie jazyka..“ pretože „..základom filozofie je premýšľanie, kým základom náboženstva je viera. V dôsledku toho nie je možná náboženská filozofia; samotný tento výraz je protirečivý..“3. A tak sa filozofia a vedy opäť osamostatňovali a vznikali prvé náznaky rozporov – niečo môže byť vedecko–filozoficky pravdivé a súčasne teologicky nesprávne a naopak.

A prišlo obdobie renesancie, ktoré sa svojou podstatou vracalo k antike, filozofia a vedy sa začali znova rozvíjať. No ešte aj v tejto dobe bolo cítiť odpor kresťanských dogmatikov, napríklad jedným z najvážnejších argumentov salamanského zmiešaného súdu proti Krištofovi Kolumbovi bol citát z Proroctva Izaiáša: „Pán rozprestrel nebesá ako tenké tkanivo a roztiahol ich ako stánok na bývanie..“ (Iz. 40, 22)1. a teda Zem musí byť plochá a tvrdenia o jej guľatosti sa rovnajú rúhaniu. Pritom už Aristoteles v 4.st. pr.n.l. napísal: „Teda Zem je guľatá, alebo aspoň má prirodzenosť byť guľatá... Preto sa nezdá byť celkom neuveriteľná mienka, ktorú hlásajú tí, čo sa nazdávajú, že krajina Heraklových stĺpov sa dotýka krajiny Indov a že následkom toho je len jedno more.“ (Aristoteles, O nebi)3. Taktiež Mikuláš Kopernik, ktorý čerpal aj z názorov antických astronómov a ktorého kniha „O obehu nebeských sfér“ určila charakter vedeckej revolúcie v 16.st., narazil na odpor cirkevných „vedátorov“, ktorým stačil jediný príbeh z Biblie na vyhlásenie jeho názorov za bláznovstvo, ide o príbeh, keď Jozue s pomocou Hospodina zastavil Slnko: „I zastavilo sa slnko a stál mesiac, pokiaľ nepomstil sa ľud nad nepriateľmi svojimi...“ (Joz 10,13)1. Giordano Bruno, ktorý obhajoval Kopernika, bol v r.1600 za svoje názory upálený na rímskom námestí Campo di Fiori. V r.1633 bol pred inkvizíciou súdený Galileo Galieli za obhajobu heliocentrickej sústavy. Celý vedecký pokrok ťažil z práce antických mysliteľov. Avšak vďaka našej „kresťanskej“ kultúre dochádzalo k ďalšej stagnácii vedeckého pokroku. A tak niektoré práce antických filozofov a vedcov mohli byť zdokonalené až v 19. a 20.st. ako napríklad Demokritova atómová teória zdokonalená až Daltonom v r.1808 a neskôr Rutherfordom v r.1919, Euklidove „Základy“ (Stoicheia) sa používali na anglických školách ešte v 19.st. ako klasická učebnica geometrie, taktiež zbierka kníh Hippokratovského súboru sa používala až do 19.st. a Virtruviovo dielo „Desať kníh o architektúre“, ktoré bolo neprekonanou príručkou stavebnej techniky počas celého stredoveku a vzorom pre teóriu renesančnej architektúry a hlavným inšpiračným zdrojom pre architektov raného baroka, empíru a klasicizmu, bolo prekonané až Corbusierom v 20.st..

Z tohto všetkého je jasné, že naša moderná veda a kultúra stoja hlavne na základoch antických a nie kresťanských, ktoré znamenali len stagnáciu ich rozvoja. No dnes môžeme pozorovať aj iné znaky spätosti našej kultúry s tou antickou, je ním napríklad aj naša dnešná bežná slovná zásoba, v ktorej bežne používame slová, ktoré majú svoj pôvod práve v antike, slová ako „automat“, „architektúra“, „statika“, „dynamika“, „mechanika“, a mnoho ďalších, v neposlednom rade „demokracia“, antický vynález, ku ktorému sa dnes všetci hrdo hlásime, každý politik jej má plné ústa a nepoznáme lepšie štátne zriadenie.  Ešte v dnešnej dobe nás cirkevní otcovia presviedčajú že „spása ľudstva“ jeho „duchovná a mravná obroda“ je možná jedine prostredníctvom Evanjelia. No ako môžeme po 20.st. plnom krviprelievania a najväčších ozbrojených konfliktov, aké ľudstvo zažilo, ešte veriť v spásonosné účinky „evanjelizácie“? Albert Schweitzer pri preberaní Nobelovej ceny mieru v r. 1952 vyhlásil: „Ako postupne narastá moc človeka, tým viac sa stáva úbohejším... Musíme zalomcovať naším svedomím, pretože sa stávame všetci tým viac neľudskými, čím viac rastieme v nadľudí.“3. No úpadok nezaznamenávame len morálny, ale aj fyzický. Už Plínius Starší vzniesol prvé výčitky za nadmerné využívanie a zneužívanie prírodných prvkov, no neskoršie generácie nerešpektovali varovania antických autorov a tak aj od dnešných autorov si môžeme prečítať rovnaké predpovede zániku Zeme. Autori náboženských publikácií sa však spoliehajú na vôľu Všemohúceho, ktorý – údajne – nedovolí, aby človek zničil našu planétu. Problém je, ako píše Jozef Resch vo svojich „Kacírskych etudach“, „...v tom, že viera v jediného, nadprirodzeného a dobrotivého stvoriteľa zvádza veriaceho k pohodlnej odovzdanosti do „vôle Božej“.“3. Stačí sa predsa len modliť a veriť a ako ďalej píše, „..ľudstvu už nezostávajú ďalšie storočia na pokračovanie nevydareného kresťanského experimentu“ a teda „v antike, a nie v „učení Evanjelia“ by sme mali hľadať „svoju morálnu oporu, svoje ideály a vzory“ aj my.“3.

3. Vlastná práca – Výsledky
V tejto časti sa pokúsim charakterizovať postoje antickej filozofie a kresťanstva k súčastiam dnešnej doby, ktoré považujeme za úplne samozrejmé a bežné a tým vlastne ešte viac poukázať na rozpory a taktiež na prepojenosť našej dnešnej kultúry s tou antickou.

3.1 Demokracia, liberalizmus, tolerancia, rovnosť...
To sú pojmy, ktoré v dnešnej dobe už všetci považujeme za samozrejmé. Demokracia, ktorá vznikla v antike, ako „vláda ľudu“ je dôkazom toho, že štátne zriadenie je ľudské dielo, ktoré je možné budovať na báze slobodnej vôle slobodných občanov. S tým však nesúhlasí Biblia, ktorá tvrdí, že všetka panovnícka moc pochádza od Boha a ako takej sa jej treba bezpodmienečne podriadiť, nezáleží na konkrétnom panovníkovi, takto píše apoštol Pavol v liste Rimanom: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku.“ (Rim. 13, 1-2)1.

Ani všeobecná rovnosť nikdy nepatrila medzi ideály cirkvi. Takto napríklad prezentuje svoje názory na postavenie žien v rodine a spoločnosti apoštol Pavol v liste Kolosanom: „Ženy, podriaďujte sa mužom, ako sa sluší v Pánovi!“ (Kol. 3, 18)1. Pre dnešné ženy budú teda asi prijateľnejšie názory gréckeho filozofa Sokrata, vyslovené viac než 400 rokov pred apoštolom Pavlom: „...ženské vlohy nie sú o nič horšie ako mužské, žene chýba len fyzická sila a odolnosť.“ (Xenofón, Hostina)3. Od ďalšieho gréckeho filozofa Antistena sa zachoval tento výrok: „Tá istá je cnosť muža i ženy.“3. Rovnaké rozpory v názoroch na rovnosť vidíme už v názoroch na panovnícku moc, spomenutých vyššie. Kresťanstvo taktiež nemalo žiadne výhrady voči otrokárstvu: „Otroci, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista.“ (Ef. 6, 5)1.

Liberálne myslenie nebolo antickým filozofom cudzie, radi diskutovali a teda názory si budovali postupne, nebudovali si dogmy. Profesor Jan Patočka o Platónovi napísal: „...Platón nedogmatizuje, ale diskutuje, diskusii sa nevyhýba a je ochotný spochybniť ktorúkoľvek tézu, hoci sa zdala byť sebeposvätnejšou... rozhodujúca je nakoniec vždy sila myšlienky, argument.“ (Aristoteles)3. Naopak, kresťanstvo stojí na dogmách, ktoré buď prijmeme, alebo odmietneme, neexistuje žiadne medzi, kto odmietne, je zatratený, tak ako píše apoštol Pavol v druhom liste Solúnčanom: „...z neba zjaví Pán Ježiš s anjelmi svojej moci, aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha, aj tých, čo odporujú evanjeliu nášho Pána Ježiša.“ (2 Sol. 1, 6-8)1. V závere prvého listu Korinťanom vyslovuje kliatbu: „Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty!“ (1 Kor. 16, 22)1. O Bohu sa nediskutuje a nikto vás nebude presviedčať, neveriaci sú automaticky zatratení, ako cituje apoštol Ján Všemohúceho v Apokalypse: „Ja som Alfa a Omega, Počiatok a Koniec. Smädnému dám zadarmo napiť z prameňa živej vody“... „Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou.“ (Zjv. 21, 6-8)1. Neveriaci sa dostávajú pred Bohom do teda peknej spoločnosti. Radikálny dogmatizmus kresťanského Nového zákona predstavuje totálnu negáciu základných princípov starogréckej filozofie, ktorými sú premýšľanie, skúmanie problému, rešpektovanie rôznych názorov a racionálna argumentácia a to sú hodnoty vyznávané v dnešnej dobe. Sám apoštol Pavol jasne vnímal tieto rozdiely medzi vierou a filozofiou: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi!“ (Kol. 2, 8)1.

3.2 Chápanie ľudskej existencie
Biblické chápanie ľudskej existencie sa od toho antického značne odlišuje. Biblia sľubuje ozajstné šťastie a blaženosť v posmrtnom živote, pričom zmysel ľudského konania spočíva v perspektíve posmrtnej odmeny alebo večného zatratenia, závisí od priebehu ľudského života. Čiže tu v živote sme len na skúšku, to pravé na čaká po smrti. Evanjelista Ján vyhlasuje: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Jn. 12, 25)1. Taktiež v Jakubovom liste sa môžeme dočítať: „Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ (Jak. 4, 4)1. Naopak, antický človek prežíval aktívny vzťah k životu, hodnoty života a zmysel svojej existencie nachádzal v reálnom živote bez ohľadu na záhrobný svet. Pre Homéra bolo najväčším šťastím „..užívať svoju mladosť a starých rokov sa dočkať.“ (Odyssea)3. Cieľom antickej výchovy bola „kalokagathia“, telesná krása spojená s duševnou ušľachtilosťou v harmonickej jednote, kde ideálom bol človek fyzicky zdatný a krásny, no zároveň duševne, najmä mravne, vyspelý a dobrý. Tu však Biblia poukazuje na „mučivý“ rozpor medzi duchom a telom, ako to prezentuje napríklad apoštol Pavol v liste Galanťanom: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu a duch, čo je proti telu.“ (Gal. 5, 16-17)1. Ďalej, zmysel ľudskej existencie podľa Biblie spočíva v absolútnej odovzdanosti Bohu s neobmedzenou suverinitou, stačí sa modliť a Boh sa o nás postará. Naproti tomu, Aischylov Prometeus sa nebojí postaviť sa na odpor ani samotnému Diovi: „Nemysli si, že sa zľaknem dakedy vôle Diovej a obmäkčím sa, že prosiť budem a spínať ako žena ruky k tomu, ktorého tak veľmi nenávidím..“ (Aischylos, Prometheus)3. Epikuros odsudzuje prosby smerované k bohom: „Je hlúpe žiadať od bohov to, čo si každý môže zaopatriť sám.“ (Epikuros, O šťastnom živote)3. Človek, ktorý neustále prosí bohov aby sa mu nestalo to či ono, sa podľa Dióna podobá námorníkovi, ktorý by „..sa len modlil, aby žiadna vlna nezasiahla jeho loď a nestaral by sa pritom o kormidlo.“ (Dión, O význame filozofie)3. Záleží len na človeku a každý si je sám strojcom vlastného osudu. Podľa slávneho výroku filozofa Protagora, antický človek bol povýšený na „..mieru všetkých vecí..“3.. Sami sa zamyslite, čo je vám dnes asi bližšie.

3.3 Umenie
Umenie dnes chápeme ako nie nepodstatnú zložku našej kultúry. Tu niet o čom, Biblia sa o umení vôbec nezmieňuje a čo sa týka kresťanského umenia celkovo, obmedzuje sa len na výjavy a postavy z Biblie. Pritom umenie určite má svoje poslanie pri formovaní etického, estetického a emocionálneho zázemia osobnosti. Antickí Gréci nachádzali inšpiráciu rovnako v bežnom živote ako aj v mystike, na ich umenie neskôr naviazala renesancia a môžeme povedať, že dnešné umenie sa vyvinulo z toho antického. V antike vzniklo mnoho „pravidiel“ umenia, ako Polykleitov spis „Kánon“ o sústave proporcií a vzťahov ľudského tela pre sochárske účely, „Základy hudobnej teórie“ (Harmonika Stoicheia) od Aristoxena z Tarentu alebo už spomínaných Vitruviových „Desať kníh o architektúre“, to sú diela, z ktorých čerpáme ešte aj dnes. V Novom zákone sa spomína umenie len raz a to v zmienke o nádhernom veľkom Diovom oltári v Pergamone, ktorý apoštol Ján v Apokalypse spomína ako „..trón satana.“ (Zjv. 2, 13)1. A takýto bol celkový vzťah kresťanstva k antickému umeniu, po tom, čo sa kresťanstvo dostalo „k moci“, začalo ničiť všetko, čo súviselo s pohanskou kultúrou starých Grékov a teda aj umenie. Ranokresťanské a stredoveké umenie charakterizoval H. A. Taine takto: „..sú utrápené a zaujaté jedinou myšlienkou, ktorá odvracia ich oči od tohoto života, sú nehybné v očakávaní, alebo v nadšení..“3. Až renesancia, ktorá sa vrátila k antickým ideálom a nadviazala na antické umenie, ho zbavila kŕčovitého schematizmu, alegorizmu a predstáv o ničotnosti pozemského života. Z tohto všetkého vyplýva, že, čo sa týka umenia, ako „kresťania“ nemáme byť na čo hrdí, no ako nasledovníci antickej kultúry, určite. Myslím, že v týchto postojoch sa už dokonale zračí naše antické a nie kresťanské dedičstvo, na ktoré by sme mali byť hrdí.

4. Riešenie problému
Myslím, že z vyššie napísaných riadkov značne cítiť moju náklonnosť na stranu antických filozofov a moje ateistické tendencie. Myslím, že som dosť racionálne zdôvodnil, že je to to antické dedičstvo, na ktoré by mali byť dnešní Európania hrdí, a ktoré by mali zdôrazňovať a nie kresťanské. No môj odpor voči kresťanstvu nepramení z tej podstaty, že je to náboženstvo, založené na iracionálnej viere v nadprirodzeného a všemohúceho Boha, myslím, že človek môže mať zároveň filozofické myslenie a byť aj veriaci. Môj odpor pramení z kresťanského dogmatizmu, náboženského odporu voči racionálnym zdôvodneniam našej existencie a existencie tohto sveta a odsudzovania neveriacich. Keď už chce náboženstvo posudzovať „dobrotu“ jednotlivca, nech to nie je podľa toho, či je veriaci alebo neveriaci, ale skôr podľa jeho morálnych zásad.

Samozrejme, dnešné kresťanstvo sa už trocha odlišuje od toho, aké tu celú dobu opisujem. Je to spôsobené tým, že, pokiaľ nechcelo byť odstavené na „druhú koľaj“ a chcelo držať krok s dobou, potrebovalo zmenu a tak v priebehu vekov „metamorfovalo“ do umiernenejšej a liberálnejšej formy, aj keď stále zastávam názor, že nie postačujúcej. „Zubami nechtami“ sa ešte stále drží niektorých, v dnešnej dobe rozporuplných tradícií, no tie najodsúdeniahodnejšie, o ktorých sa môžete dočítať v Biblii, neodsudzuje, len sa k nim nevyjadruje, ignoruje ich, alebo prípadne prekrúca slová a nachádza nove významy pre slová svojich apoštolov a evanjelistov. A tak v dnešnej dobe kresťanstvo pomaly stráca svojich veriacich. Ako môžem veriť v náboženstvo, ktoré stále po troche mení postoje, drží aj nedrží sa svojich koreňov a princípov, na ktorých vzniklo a v neposlednom rade, má asi najviac vetiev (ktoré sa od seba v maličkostiach odlišujú) zo všetkých svetových náboženstiev?

No ľudia, ktorí opúšťajú kresťanské rady, nenachádzajú náhradu, niečo, čo by ich v živote viedlo. Filozofia ešte stále neprenikla do bežného života všetkých ľudí, tak ako tomu bolo v antike – „Filozofia je najlepší prostriedok na odstránenie márnych túžob a na bezpečný život. Vďaka nej je totiž človek spravodlivý a zdržiava sa každého konania, ktoré je podľa prírody alebo morálky hodné zavrhnutia. Filozofia zaháňa aj strach pred smrťou, nie tým, že vzbudzuje nádej na nesmrteľnosť, ale tým, že zbavuje úzkosti, ktorú vyvolávajú predstavy o smrti“ (Metrodoros z Lampsaku)3. Moderný človek len ťažko môže nájsť východisko z labyrintu neprehľadného toku informácií, vedeckých teórií a filozofických tendencií. Jeden z mysliteľov 20.st. Albert Schweitzer charakterizoval človeka 20.st. ako „nesústredeného“, „neúplného“, vystaveného hrozbe „straty ľudskosti“. Podľa neho prežívame „proces kultúrnej samovraždy“. Celé jeho konštatovanie znie takto: „Pretože spoločnosť svojou vyvinutou organizáciou ovláda človeka doteraz nepoznanou silou, jeho závislosť dospela až na taký stupeň, že takmer odumrela jeho duchovná orientácia... Sloboda myslenia bola dobrovoľne odložená, pretože väčšina sa zrieka myslenia slobodných jedincov a dáva sa viesť vo všetkom len svojou príslušnosťou ku kolektívu, ako jeho súčasť... Náš intelektuálne-emocionálny život bol dezorganizovaný. Preorganizovanosť našich verejných pomerov vrcholí organizovanou bezmyšlienkovitosťou.“3.
A preto neprinášam žiadne vlastné originálne riešenie, ale len to, čo hlásia viacerí myslitelia, vrátane Schweitzera – musíme sa nanovo vrátiť k ideálom antiky, tak ako renesancia, uskutočniť novú, avšak ďalekosiahlejšiu renesanciu. Podľa Schweitzera podstatným rysom tejto renesancie bude „princíp aktivity, ktorá vloží racionálne myslenie do našich rúk.“ A ako dodáva, „som si istý, že k tejto revolúcii dôjde, ak sa rozhodneme stať mysliacimi ľudskými bytosťami.“3.
 
5. Záver
Na záver by som rád poznamenal, že táto téma poskytuje ešte veľa priestoru na diskusiu a hlbšie rozobratie a táto práca sa snažila len o taký ten najširší záber a obsiahnutie tých základnejších faktov, keďže sa necítim byť odborníkom ani na antickú filozofiu ani na kresťanstvo. Ale rád by som poukázal na autenticitu všetkých obsiahnutých faktov, snažil som sa tiež o určitú objektivitu, no priznávam, že som voči kresťanstvu v určitej miere zaujatý a v tejto práci je to jasne citeľné.

Myslím, že sa mi podarilo dosiahnuť môj cieľ a to zreteľne poukázať na predovšetkým antické korene dnešnej Európy  a na to, že odkedy sa kresťanstvo začalo šíriť po Európe, znamenalo pre ňu len stagnáciu alebo dokonca regresiu. Dovolím si ešte jednu citáciu: „Pokiaľ európske ľudstvo neodstráni rozpor plynúci z toho, že prijalo kultúru grécko-rímsku, ale v podstate orientálne kresťanské náboženstvo, nevyplývajúce z etických a estetických prvkov jeho kultúry, ale z podmienok celkom iných, nezbaví sa vnútornej rozháranosti a nenadobudne duševný pokoj a vyrovnanosť. To sa môže stať len na ujmu cirkevného kresťanstva, zrieknutím sa jeho supra-naturalizmu a podržaním len druhej tézy kresťanstva evanjelického, lásky k blížnemu, ku ktorej dospel aj helenizmus vo svojej filozofii stoickej... To je jediné možné spojenie názoru kresťanského s názorom antickým. Pridŕžať sa úplne cirkevného kresťanstva znamená negovať ideál antiky v celom jeho rozsahu.“ (Antonín Kolář, Vztahy evropské kultury k antice)3. A teda nie v kresťanstve, ale v antike máme hľadať svoju morálnu oporu, svoje ideály a vzory...