Jozef horák - Detvan a jánošíkov poklad (súťaž Šaliansky Maťko)

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 27.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 753 slov
Počet zobrazení: 17 476
Tlačení: 749
Uložení: 507

Jozef horák - Detvan a jánošíkov poklad (súťaž Šaliansky Maťko)


    Neďaleko Detvy má byť vrch Katruša. Meno vraj dostal po Jánošíkovej milej. O vrchu sa oddávna hovorilo, že si v ňom Jánošík ukryl dukáty. Len nik nevedel, na ktorom mieste. Prichádzali hľadači od Detvy, aj zo široka-ďaleka, ale veru nič nenašli. A tak pomaly na poklad aj zabúdali, iba kde-tu sa ešte vynoril majster, čo by bol rád zbohatol.
    Raz jeden Detvan oddychoval v hore na klade, akurát na úpätí vrchu Katruša. Od včasného rána sa moril so sekerou a drevom. Vybral z tanistry kus chleba s rezníkom slaniny. Ako si ujedá, odrazu za ním čosi zašuchoce. Obzrel sa a vidí: starček o palici krivká k nemu.
-    Bože ti pomáhaj, braček, - oslovil starček Detvana.
-    Akýže som ja ti braček, keď mi otcom môžete byť.
-    Takto dobre, aj tak dobre, sadnem si, lebo od únavy ani dobre nevidím.
Pomkol sa Detvan na klade, urobil miesto starcovi. Ba ho i ponúkol chlebom
a slaninkou, i z krpôčky sa mu dal napiť.
    Zajedol si starček, upil, zazdravkal, zaďakoval a potom takto prehovoril:
-    Počuj, bratku, ty si mal, ty si dal, ale ja nemám, nič ti nemôžem dať, iba ak
dobrú radu...
-    Dobrá rada nad zlato, otec, - povie drevorubač.
-    Počul si už o Jánošíkových dukátoch?
Detvan hneď pochopil, kam starček mieri, usmial sa a len rukou kývol.
-    Ktože by o nich nepočul? Prázdne reči.
-    A keby neboli?
-    Veľa ľudí sa už obrátilo a nikto nič nenašiel.
-    Nenašli, ani nenájdu, lebo nevedia ako hľadať.
-    A vari vy viete?
-    Možno viem, možno nie, ale som sa presvedčil, poriadny si človek, nuž ti niečo
poviem. Ostatok si domyslíš.
    Pozrel Detvan na starca a cítil, ako mu mrázik prebehol po chrbte.
    Starec hľadel pred seba, paličkou pichal do zeme a hovoril:
-     Kto chce nájsť poklad, musí na tieto miesta priviesť dvanásť bratov od jedného otca a od jednej matere.
    Chvíľočku ešte posedel, potom sa zdvihol a stratil, ako sa zjavil.
    Drevorubačovi veru odrazu rúbať nedalo. Sekera odskakovala bokom, len-len že si nohu nedokaličil, lebo mu jednostaj chodili po rozume starcove reči. Ale zakaždým prichodil k jednému: dvanásť bratov od jedného otca a od jednej matere! Myslel na všetkých z dediny, i takých, čo poznal naokolo, ale veru nik nemal dvanásť synov. Keď by ich aj bolo, vždy sa medzi nich zamiešali dievky.

Alebo nemali jedného otca, alebo matere. Nakoniec nechal robotu robotou a pobral sa domov, možno zabudne na starcove slová.
    Nezabudol, ba ešte väčšmi myslel na starcovu radu. Žena hľadí na muža, lebo sa jej nevidí. Chodí, sedí a stále zadumaný. Keď toho už veľa bolo, nedalo jej, aby sa nespýtala:
-    Počuj, starý, o čomže to hútaš? Či si chorý a či ťa niečo zašlo?
Muž najprv nič, potom prisvedčil.
-    Zašlo, veru, zašlo, žena moja...
-    A čo ťa zmára?
Vyrozprával jej všetko, čo sa mu prihodilo v lese.
Doteraz chodil jeden, odteraz dvaja zahútaní ľudia. Lenže žena mala bystrejší
rozum. Jedného dňa, keď sa už zima pominula a prichodila jar, hovorí mužovi:
-    Ak mal starý pravdu, naisto dostaneme poklad.
-    Ako? – vytreštil Detvan oči.
-    To nechaj na moju starosť.
Tak aj bolo. Žena vymyslela, čo vymyslela.
Mala na dvore sliepočku a kohútika. Raz sa sliepočka stratila, nebolo o nej ani
chýru ani slychu. Nik nevedel, kde sa podela, iba gazdiná. Striehla na sliepočku a vystriehla, že znáša vajíčka do sena. Nevedela, koľko ich zniesla, koľko nie. Keď uplynuli tri týždne, vychodí sliepočka zo stodoly a za ňou kŕdeľ kureniec. Tešila sa gazdiná i netešila, ale starostlivo opatrovala sliepočku i kuriatka.
    Keď už bolo dobre poznať, ktoré kura je sliepočka a ktoré kohútik, začala rátať.
    A narátala akurát dvanásť kohútikov.
    Dvanásť kohútikov, dvanásť bratov od jedného otca i matere.
    Pochopil gazda, čo vymyslela gazdiná. Zobral jedného dňa kohútiky a poďho na Katrušu. Prišiel až skoro na temeno vrchu. Tam vypustil kohútiky. Bojazlivo zapišťali, keď zbadali, že je mať nie s nimi. Ale potom obhŕkli skalu a začali hrabať.
    Práve bola svätojánska noc. Odrazu sa skala otvorila a v nej zažiaril poklad. Samé nové, novučičké kremnické dukáty.
    Nabral si ich Detvan, koľko vládal uniesť, a v duchu ďakoval starkému za radu. Ešte chcel pozháňať dukátiky, ale tie všetky zmizli. Možno ostali v skale, ktorá sa s rachotom zatvorila.
    Vrátil sa Detvan domov a žil so ženou šťastne. A vraj sa im narodilo dvanásť detí, samé dcéry.
    Ale tie už nevedeli otvoriť zlatý Jánošíkov poklad.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Diskusia: Jozef horák - Detvan a jánošíkov poklad (súťaž Šaliansky Maťko)

Pridať nový komentár


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014