Nové modlitbičky – Milan Rúfus

Nové modlitbičky – Milan Rúfus

BÁSEŇ A MODLITBA

BÁSEŇ A MODLITBA

Čo sa ty v básni dozvedáš:
Keď plače oblak, to je dážď.

Keď nebo plače, je to rosa.
Keď plače lúka, je v tom kosa.

Keď plače strom, je priskyrica.

Keď ty plačeš – dve tvoje líca
sa rozprávajú o duši.

Modlitbička to osuší.

A ako Božie slniečko
zatlačí slzu pod viečko.

Báseň a modlitba sú sestry.
Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.

BÁSNIK SA MODLÍ ZA DETI

Nevedia prečo,
no veľmi im to treba.
A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.

Aby im bolo mäkko
ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.

Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ešte ani nevie, Kto si.

Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?

Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.

DETI SA MODLIA ZA BÁSNIKA

Daj, Bože, nášmu ujovi
tie najšťastnejšie slová.
Aby sa, keď ich vysloví,
sám s nami zaradoval.

Dopraj mu slovo blažené,
aby ním za nás riekol to,
čo my rieknuť vládzeme
len slzami a smiechom.

Veď ak tú báseň nezloží
a pomýli sa v slove,
kto naše srdcia vyloží,
kto za ne všetko povie?

Dohovorme sa, Bože náš,
a každý spravme krôčik:
Ty jeho slovám požehnáš
a my mu dáme oči.

BÁSNIK SA MODLÍ ZA BÁSEŇ

Básničky modlené.
Nájdu to po mene,
čo odplavili letá?

Najtichšie ako viem
Bohu v nich ďakujem
za to, že bol som dieťa.

Básničky prosené.
Ktorá ju spomenie –
stupaj, čo do zeme
vtláčala Božia noha?

Najtichšie ako viem
detstvu v nich ďakujem.

Že, z neba rosené,
mi darovalo Boha.

MODLITBIČKY Z HNIEZDA

MODLITBA ZA RODIČOV

Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.

Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba včera.
Bez otecka je ovečka
zatúlaná a bez pastiera.

Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu,
druhú mame.

PLACHÁ MODLITBA ZA MAMKINO SRDCE

Keby som videla
i v najskrytejšom sníčku,
kde na zemi je toľko dobrých slov,
zložila by som z nich modlitbu za mamičku.
Veď ona sama je už modlitbou.
Jej pohladenie,
jej úsmev i jej vráska,
sú ako modlitba, čo do nej vložil Boh.
Mama je láska.
Lebo aj Boh je láska.
Pusto by sa nám žilo bez tých dvoch.

„Kde som ju videl, odkiaľ sme si známi?“
usmial sa Stvoriteľ,
keď stvoril srdce mamy.

A vedel dobre, že nemôže byť iná.
Pretože raz aj On
jej zverí svojho Syna.

NEDEĽNÁ MODLITBA ZA OTCOVE RUKY

Otcove ruky na večernom stole.
Také sú veľké ako taniere.
O chvíľu pôjde preč –
kúpiť chlieb za mozole.
Iba čo doje zvyšky večere.

Keď mi tie ruky na sobotu vráti,
budeme znova sedieť za stolom.
A moja dlaň sa v jeho dlani stratí,
akoby jej tam ani nebolo.

A ja viem veru, čo sa možno stane,
že vyhrkne mi slza na líčko.
Moja dlaň bude v hniezde jeho dlane
ako ružové vtáčie vajíčko.

Možno aj usnem s hlávkou na tej ruke.
A bude sa mi, Bože, sladko spať.
Akoby som spal na nebeskej lúke.
A ničoho sa nebudem už báť.

RANNÁ MODLITBA

Je letné ráno.
Náruživo
ďakujú vtáci
za svoj život.

Za slniečko
a za dar stromu.
I nevediac i vediac,
Komu.

Pieseň z nich kypí,
vyteká.
Jak rozprávočke
z hrnčeka.

Je letné ráno.
Vtáčia spiež
vyzváňa na deň.
A ja tiež
modlitbou zvoním,
ako viem.
A za ránečko
ďakujem.

MODLITBA ZA NOVÉHO BRAČEKA

S mamičkou prišiel.
Neviem, čo sa stalo,
predtým ho u nás vôbec nebolo.
A len čo pohne rúčkou
smiešne malou,
už celý dom sa krúti okolo
a ja som nič.

Ale je taký pekný,
je naozajstná živá bábika.
Prosím Ta, Pane,
potichu mi to riekni:
kam také deti nebo zamyká,
kým ich dá živé mamám do postieľky?

A malému daj zopár Božích rád.
Aby bol milý, aj keď bude veľký.
Z dobrého bábätká
aby bol dobrý brat.

A ešte jedno, skús mi, Bože, sľúbiť:
aby ma naši popri ňom
nezabúdali ľúbiť.

ROZHOVOR V PARKU SO STRÁŽNYM ANJELOM

„Anjeličku, môj strážničku,
sadnime si na lavičku.

Už ťa asi krídla bolia.
Lietaš so mnou dookola,
strážiš si ma, chrániš si ma…“

„Deti strážiť to je drina.
Božie klbká nepokoja,
neposedia, nepostoja,
robia, ako radosť káže,
premôžu ňou všetky stráže.“

„Anjeliček múdry, biely,
už ti krídla oťaželi.

Sadnime si na lavičku,
zlož si ruky pod hlavičku,
pospi si!“

„A na tú chvíľu,
kým mi sníček vráti silu,
kto to vezme?“

„Pánboh z neba.
Bude strážiť mňa i teba.“

MODLITBA ZA STARŠIU SESTRU

Poviem to aspoň vetríčku,
aký mám teraz veľký žiaľ.
Vydávajú mi sestričku.
A mňa sa nikto nepýtal.

Sestrička biela, veselá,
ani si ma dnes nehľadá.
Keby som aspoň vedela,
či ma už celkom nerada.

Poviem to aspoň vetríčku,
nech ešte chvíľu pozhovie.
Vydávajú mi sestričku.
A nikto z nich mi nepovie,

kto mi už vrkoč zapletie,
na pútec vlásky predelí.
Nerieknu, za nič na svete.
A akí sú len veselí…

VEČERNÁ MODLITBA

Ovečky spia.
Ich teplá vlna
je mesačného svetla plná.
Akoby v tráve,
ležiačky,
odpočívali obláčky.

A dnešný dníček prežívajú
a dnešnú trávu prežúvajú,
ako keď ktosi spomína.

A z nôcky ako z komína
sa dvíha mesiac, chmára dymí.

Ovečky spia, ja spinkám s nimi.

A Ty nás pritom,
Otče náš,
i detičky i ovce
stráž.

MODLITBA ZA STARKÚ

Matička Božia,
Ty deťom dvakrát milá!
Počúvaj, čo Ti teraz rozpoviem.

Nechaj nám starkú.
Aby mi dlho žila.
Starká má pre mňa času, koľko chcem.

Starká je vľúdna.
Má Boží pokoj v duši.
Starká sa o nás s nikým nedelí.
Má času ľúbiť nás.
A nič ju nevyruší.
Pri nej má týždeň sedem nedelí.

Matička Božia,
Ty, ktorú nepoznáme,
no vieme o Tebe,
ozvi sa na môj hlas.

Nechaj nám starkú.
My spolu niečo máme.
To nikto viac už nemá
okrem nás.

MODLITBA ZA SNEŽIENKU

Už dvíha hlavu prvá snežienka
z ľadovej zemskej kôry.
Zatúlala sa biela panenka
do zasneženej hory.

Olizuje ju vlhkým jazykom
sneh pri lieskovom kríčku.
Chráň nám ju, Pane!
Nespal mrazíkom.
A daj jej na kytičku.

Ako si rozprávkovej Marienke
dal kytku jahôd v zime.
Chráň, čo si stvoril, pomôž snežienke.
A my Ťa pochválime.

Že prišla skoro?
Len sa topil sneh?
Mráz ešte nôcky viazal?
Nemôže za to, Pane, nemá hriech.
Veď Ty si jej to kázal.

JARNÁ MODLITBA

Tráva je múdra vec.
Čo všetko vie ti!
Tráva je koberec
pod nohy detí.

Pre ľudí mliečičko,
pre zvery chlebík.
Zelená halena,
ušitá v nebi.

Daj, Bože, trávičku.
Už sa nám žiada.
Zložiť v nej hlavičku,
kvety v nej hľadať.

Slnko už ako zvon
na Tvoju slávu
vyzváňa, Pane náš.

Daruj nám trávu!

MODLITBA ZA PRVÉ LASTOVIČKY

Už prišli z ďaleka,
už zasa budú s nami.
Belasú oblohu
strihajú nožničkami.
A bude na šaty
každučkej lesnej víle.

Veršík je načatý,
štebotky Bohu milé.
Švitorky vernosti
a túžby za kolískou,
cez zimu ďaleko
a na jar ako blízko!

Ty, ktorý odmieňaš
i súdiš naše činy,
udeľ im na hniezda
tej milovanej hliny.
V ústkach ju ponesú
pod materinskú strechu,
kľukato – náhlivo,
v starostiplnom spechu.

A bude veselo
na jarnom vtáčom sneme.
V srdiečku Boží spev
a v ústach vôňa zeme –
trilkujú hrdielkom,
až o slzu si žobre.
Že to, čo stvoril Boh,
všecičko bolo dobré.

MODLITBA ZA MLÁĎATKÁ NA DVORE

Tak nevedia nič o svete.
A tak ho celý celým tielkom cítia.
Tak pôjdu s vami, kam vy pôjdete.
A nielen za nôžku,
i za srdce vás chytia.

Mláďatká, Bože!
Kostičky Tvojich kostí.
Nadŕžaj im
a stráž ich bezmocnosť.
Veľmi Ťa o to prosím,
z hlbokosti.

Tvoje sú mláďatká.
A ja som tiež Tvoj hosť.

AKO VONIA KONVALINKA

Má mnoho zvončekov
ten kvietok plný vôní.
Ako len vyzváňajú! Počuješ?
To nie je vôňa,
to zvonia Božie zvony.
Tak zneje svätá, najčistejšia spiež.

To sa len tebe zdá, že voňajú,
že vonia.
Tichučko, ticho Božej Matke zvonia.
Všetkému, čo je ako ony biele
a veľkú dušu má
v maličkom útlom tele.

Tá duša potom stále stúpa k nebu.
Zatiaľ, čo korienkom
pozemskú hlinu hrebú.
Vyzváňajú voňavé Anjel Pána.
Na večnú slávu i večera i rána.

DETI A DÚHA

Raz mali anjelici kreslenie.
A pane – s farbičkami.
A v triede bolo ticho nesmierne
a maľovali sami.

Stvoriteľ prišiel iba po chvíli
pozrieť sa na obrázky.
A múdre oči sa Mu rosili
od dojatia a lásky.

„Čo ste to vymysleli, detičky?
Veď je to divukrásne!
Čo skrýva v sebe duša maličkých,
že múdry iba žasne?“

A začal farbiť krídla motýľov
a vymýšľal si kvety.
A radili Mu pritom podchvíľou
tí malí, drobní svätí.

Potom sa s nimi zdvihol do výšky,
maľoval vtákom perie.
A hovoril si: „Moje hlavičky!
Kde sa to v nich len berie?“,

Keď už mal svoju maľbu hotovú,
zvinul ju do polkruhu.
A zoslal deťom Božiu podkovu
a matku farieb – dúhu.

VRÚCNA MODLITBA ZA DÁŽĎ

Vodička, Pane náš, tá Tvoja vodička!
Chlebíček pre veľkých,
pre deti cukrík sladký.
Voda-dážď, voda-sneh,
i voda-ľadík hladký,
že by sa kĺzali na ňom až do sníčka.

Vodička, Pane – to sa Ti podarilo.
Aby zem mohla byť
a bolo na nej milo,
tvorom i rastlinám si podal vodičky.
Bez nej to nevedia,
veľkí či maličkí.
Bez nej sme všetci len
na brehu rybičky.

Kto bol zlý ku Tebe?
Akú Ti spravil škodu,
že si sa rozhneval?
Berieš si späť tú vodu,
bez ktorej zahynú stromy i národy?

Daj nám svoj živý dážď.
Vráť rybku do vody!

MODLITBA SO ZAJAČIKOM

Zajakavý zajačik,
sprav nám malý zázračik.

Navráť čistú vodu
človečiemu rodu.

Aby všade naokolo
zas tak bolo, ako bolo.

POĎAKOVANIE ZA ZVIERATKÁ

Aj ony patria modlitbičke.
Veď si ich stvoril pred nami.
Skôr ako my Ti boli blízke
a nazval si ich menami.

Sú Tvojím darom.
Nuž i za ne
zaďakujeme nebesám.
Kto žije s nimi, ten je, Pane,
na tejto zemi menej sám.

A my to vieme, nepovieme.
Len im a iba pošušky.
Ako bratom im rozumieme,
keď hladkáme ich kožúšky.

VEČERNÉ ROZJÍMANIE PRED CESTOU DO ŠKOLY

Asi to predsa musí byť.
Veď všetky deti chodia do školy.
Možno mi ani nechcú ublížiť,
ak nerobia mi všetko po vôli.

Mám krásne knihy, pero…
Uvidím,
čo zajtra na to moja hlava riekne.

Ohníčky, zbohom,
stráne, sivý dym.

Možno i veľkým byť
je trochu pekné.

POĎAKOVANIE ZA ÚRODU

Dnes boli naši v kostole
ďakovať Bohu za úrodu.
Že to, čo máme na stole,
hrial slniečkom a dal mu vodu.

Teraz Ti, Bože, ďakujem
za úrodu, čo v lese rastie.
A čo tam dáva Tvoja zem
pre detskú radosť, detské šťastie.

Jahody, trnky, maliny,
oriešky, hríby… Z dávien času
tam deti chodia za nimi
a ako ovečky sa pasú.

Deti a vtáctvo nebeské.
Veď’ je to všetko z Tvojho rodu.
Aj veverička na lieske
bez slov sa modlí za úrodu.

A Ty počuješ každú tvár.
Tebe aj nemý prehovorí.
A ako dobrý hospodár
nasýtiš všetky Tvoje tvory.

PODOBENSTVO O HNIEZDE

Mláďatá na nás žalujú
a kričia svoju bolesť.
„Nerúcajte nám hniezdočká,
dokiaľ sme v nich
a holé!

Raz, keď nám krídla narastú
pre všetky diaľky zeme,
my z toho hniezda potichu
a samé odídeme.“

A hniezdo ozaj osamie.
Zatíchne, čo v ňom znelo.
No nezareptá – prečo aj? –
veď dovŕšilo dielo.

Trochu ho bolí obloha,
hľadá v nej vtáčie voje.
Nájde však odkaz od Boha,
že vie už o ňom svoje.

„Chválim ťa, hniezdo, po mene
a so mnou všetko živé.
Vykonalo si zverené,
bolo si spravodlivé.“

A Božie srdce vznešené
i múdry rozum Boží
to prázdne hniezdo jesene
z koruny bytia zloží.

No kým sú deti, mláďatá,
bude sa dvíhať k hviezdam
ich pieseň sotva načatá:
„Nerúcajte nám hniezda!“

ZIMNÁ MODLITBIČKA

Aby bol briežik,
na briežku sniežik,
na sniežku sane,
daj nám to, Pane!

Zima je pre deti.
Zima je biela
ako tá dušička
z detského čela.

Daj deťom sniežika,
daj bielym bielu.
Daj radosť radosti,
daj nám ju celú!

VIANOČNÁ KOLEDA

V mestečku Betleme,
v jasličkách na slame
leží to dieťatko,
na ktoré čakáme.

Anjelik bez krídel,
Boží i človečí.
Nikto ho nevidel,
každý ho dosvedčí,
darček mu nesie tam..

A ja mu do diaľky
srdiečko posielam
namiesto hrkálky.

MODLITBA ZA SLOVENSKO

Viem jedno hniezdo.
Rád ho mám.
V ňom ako v Božej sieti
je mnoho otcov, mnoho mám
a mnoho, mnoho detí.

To hniezdo uvil Stvoriteľ.
A sám aj určil, komu,
koho tam pozve prebývať
do človečieho domu.

Viem jedno hniezdo.
Rád ho mám.
Hreje ma dňom i nocou,
vystlané mäkkou vravou mám
a mozoľami otcov.

Môj dobrý Bože,
zhliadni naň.
Stráž nám ho neustále.
A aspoň Ty ho, Veľký, chráň,
keď si ho stvoril malé.

POĎAKOVANIE ZA LÁSKU

Ako keby slnce zasvietilo na sneh –
všetko vo mne zjasnie,
tak mi vrúcne je.
Netušili by ste, ako mi je krásne,
keď sa na mňa ktosi
s láskou usmeje.

Ako keby zohrial uzimenú byľku
teplý dotyk slnka v lesnom papradí –
tak mi je,
keď hoci na prchavú chvíľku
láskavo ma ktosi
rukou pohladí.

Veď ja ani neviem, čo je to –
tá – láska.
Teba prosím, Pane,
Ty ma o nej uč.
Ako v poli zrnko chlebového kláska
všetko živé čaká na jej teplý lúč.

Nebude Ti radiť drobné srdce moje.
Ja som ľudské mláďa,
Ty si Boží Kráľ.
Iba tak Ti poviem,
že dar lásky – to je
koruna tých darov,
čo si ľuďom dal.
Všetky deti sveta

– Tvoje sedmikrásky,
ktorými si osial modrú planétu –
ďakujú Ti, Pane, za dar ľudskej lásky.
I dar lásky Božej –
ten dar, že sme tu.

TROCHU SMUTNÉ MODLITBIČKY

ROZJÍMANIE O DETSKOM SMÚTKU

Aj detský žiaľ si občas poplače.
Či na zemi, či v nebi –
anjeli jedia nielen koláče,
ale i čierny chlebík.

Aj deti majú nesplnené sny,
žalujú Pánbožkovi.
Ale keď stratia zúbok bolestný,
rastie im v ústach nový.

A veľkým nie. Ako je svetom svet,
im zúbok nenarastie.
To smie len dieťa:
bôle prebolieť
a ďalej zbierať šťastie.

Kráľovstvo malých trvá.
Vládne mu
záštita Ježišova.
„Kto ublížil by čo len jednému
z mojich najmenších…“
Myslite na tie slová!

MODLITBA ZA OSAMELÉ DETI

Ty Otče všetkých oteckov,
Ty všetkých matiek Matka.
Teraz Vás prosím o všetko:

Vzhliadnite na dieťatka,

ktoré tu láska nechcela
a na svet prišli samé.

Vezmite môjho anjela.
On nech ich stráži.
Amen.

MODLITBA ZA MIER

Napomeň našich otcov,
Bože nad hviezdami.
Nech trochu myslia, čo sa stane s nami,
keď začnú vojnu
a všetky svoje hnevy
vylejú na seba.

Tie hnevy ako plevy
pokazia zem,
i nebo bude choré.

Napomeň našich otcov
Ty, tam hore.

Že sa to nesmie.
Že ako Ty si svätý,
aj zem je svätá.

Veď chodia po nej deti.

MODLITBA ZA HLADNÉ DETI

Nedonúť otcov, mamičky,
náš dobrý Bože z neba,
hovoriť svojim maličkým,
že nieto v dome chleba.

Veď čo im rieknu potom, keď
sa opýtajú: Prečo?
Na toto nie je odpoveď.
Nenúť ich, rob s tým niečo.

Aj Božiu dlaň to popáli,
keď deti na ňu kladú
dva zaslzené opály,
dve oči, plné hladu.

MODLITBIČKA ZA POSTIHNUTÉ DETI

Tomu, kto čisté srdce nosí,
k radosti veľa netreba.
Ten ľahko vzlietne
z rannej rosy
na chromých krídlach
do neba.

Detičky Božie.
Hviezdy bludné.
Ľalie tiahnú za nimi.
A Boh to vie.
A nezabudne.

Nezabudneme ani my.

MODLITBIČKA PO POSLEDNEJ VEČERI

To, čo vie ovečka
o veci navyše,
teplučkou krvou vám
na dvere napíše.

Čo bude do rána.
Že kríž sa pohol k Nemu.
Že obetovaná
je Obetovanému.

Pod čiernou olivou
k modlitbe ruky spína.
Otče – Jeho i náš –
podrž nám svojho Syna.

Že práve spod kríža
tak hlasno voláme Ti?
Kde ľudia Láske ublížia,
tam prvé trpia deti.

MODLITBA MODLITIEB

MODLITBA MODLITIEB

Čo je na tomto svete vecí mnohých!
A všetko divy hotové.

Prečo má vtáča zobáčik do oblohy,
keď spieva?
Prečo? Kto to vie?

Spieva tak stále,
leto, jar i jeseň.
Na strome, v ktorom stromuje.

Uhádlo vari,
od koho je pieseň?
A raz nám povie,
komu je?

DETSKÝ OTČENÁŠ

Komu je?
Tebe, Otče náš!
Ako je všetko živé Tebe.
Tebe sú deti,
mláďatá:
teliatko, húsa, jahňa, žriebä.

Ty patríš im.
Ich Hospodár.
Veď Tvoja ruka požehnaná
podala ľuďom ako dar
mláďatko ženy –
Krista Pána.

CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ

Chlieb krájať…
To je nie len tak.
Chlieb nepriletí ako vták,
jak cudzí holub do dvora.

Na chlebík musíš poorať.
A hodný svojho chleba žiť.
Chlebík si treba zaslúžiť.
Pluh tlačiť ako ťažký vlak.

Chlieb krájať –
to je nie len tak.
Poznáš raz, čo to znamená.

Môj milý, chlieb je odmena.

Preto sa modlíš
a ja tiež:

– chlieb každodenný daj nám dnes. –

A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY

Hoci sme ešte iní,
odpusť nám naše viny.

Aj my sme dietky zeme.
A v zemi čertík drieme.

Odpusť nám jeho viny.
Daj, nech sme dlho iní.

Nauč nás, Tvoje včielky,
nekonať ako veľkí.

Pre všetko, čo je čisté,
uč nás to, Jezu Kriste.

NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA

Neuveď nás do pokušenia,
no ochraňuj nás od zlého.
Pane, zlé ešte nie je pre nás,
ó, nenáhli nám do neho.

Tá chvíľa, keď sa deti menia,
neprišla ešte medzi nás.
Neuveď nás do pokušenia,
Pane, my ešte máme čas.

Je ešte mnoho, mnoho vecí,
ktoré my deti nevieme.
Svoj teplý chlebík v Božej peci
si na zlé časy pečieme.

A naše bdenia, naše snenia
živia sa v Tvojej pahrebe.
Neuveď nás do pokušenia,
veď nám je dobre pri Tebe.

Nechaj nám našu radosť,
smiech.
A dušu čistú ako sneh.

AKO BOLO NA POČIATKU

Ako bolo na počiatku,
nech je tak i s nami.
Aby deti otcov mali,
aby mali mamy.

Ako mali na počiatku,
aj my nech tak máme.
Aby bola Božia Matka
v každej ľudskej mame.

To, čo bolo na počiatku,
daj nám, dobré nebe.
Aby každý ľudský otec
nosil Otca v sebe.

Opatruj v deň svojho sviatku,
Bože, tento plameň.
Ako bolo na počiatku,
nech je navždy.
Amen.

BÁSNIK HOVORÍ DEŤOM O OTČENÁŠI

Tú modlitbu nám riekol Pán.
Možno je trochu veľká
pre detské srdce dokorán,
pre vaše útle tielka.

Možno je vôbec priveľká
na našu ľudskú mieru.
No vaše krehké krídielka
na cestu si ju berú.

A preletia s ňou pohoria,
diaľavy vôd a súši.
A vaše ústa hovoria,
čo hlávka sotva tuší.

Modlitba, ťažká pre deti.

Keď vôkol vás sa zotmí –
až potom sa vám rozsvieti
jej tiché svetlo do tmy.

DETSKÉ KRÉDO

Verím, verím, verím –
húska s bielym perím:

dníčkom, ktoré žijem,
vodičke, čo pijem,
snom, čo v noci sníva
moja hlávka živá,
verím z duše rada
dažďu, ktorý padá,
verím slnku, trávam,
hrám, ktoré sa hrávam,
verím ľuďom, slovám…

Stále, zas a znova
verím odovzdane
Tvojmu dielu, Pane.

A tak moja viera
Tvoje klásky zbiera –
húska s bielym perím.
Od vekov tak verím.

BÁSNIK, DETI A MODLITBIČKA

DETI

– Pýtali sa Ho:
„Kto je podľa Teba
najväčším v nebeskom kráľovstve?“
Dal priviesť dieťa.
A postavil ho medzi nich a riekol:
„Hovorím vám,
dokiaľ sa nepremeníte a nebudete ako deti,
nevojdete do nebeského kráľovstva.“ –~

Čo tu báseň?
Tu ktosi prešiel pred ňou,
vzal jej slovo
a položil ho ku pokonnej pravde
presne tak blízko
ako ku kráse.

A báseň volá domov svoje dcérky.
A ukryje sa do myšacej dierky.
Netrúfa si a mlčí v úžase.

DETI A MODLITBIČKA

My, ktoré ešte máme oči
ako dve Božie studničky,
kam radosť chodí vo dne v noci
na živú vodu pre sníčky,

my ktoré ešte máme líčka
ako tá tráva za rána –
my vieme, čo je modlitbička.
Vieme to rovno od Pána.

Ak čistý prosí, dvakrát prosí:
keď oslovuje nebesá,
modlitbička – tá kvapka rosy,
na jeho ústach chveje sa.

A sám Boh, ktorý sial i kosí,
a nekonečne múdry je,
si v tejto čírej kvapke rosy
ustaté oči umyje.

BÁSNIK, DETI A MODLITBIČKA

Riekni mu, Pane –
bol Tvoj?
A bol ním celý?
Deti si chváli Tvoja dobrota.
Blahoslavené,
pretože nevideli
a uverili sláve života.

A ten, kto videl,
čo spravil so životom?
Rozuzlil jeho zauzlenú niť?
Nie. Lebo vidieť
je iba vedieť o tom,
zatiaľ čo veriť znamená
v tom byť.

Nad našou vôľou vládne iná vôľa.
Náš um je stále riedkym odetý.

A básnik
ako zahanbený školák
odpisuje Tvoj príklad od detí.

AUTOROM PODPÍSANÉ

Modlitbička. Vstúpila mi do detstva dosť zavčasu.
Ešte mi z formičky detských úst vypadávali slová
nedokončené –už som ju, modlitbičku, tými slovami odriekal.
Prišla do mňa po uspávanke a kratučko pred rozprávkou.

Pieseň, Modlitbička a Rozprávka.
Tak sa volali tri sestry-sudičky nášho detstva.
A stále ma neopúšťa pocit, že sme mali šťastie, keďže to bolo tak.

Čas, ktorý sme žili potom, tú prostrednú
zo sudičiek vlastným deťom zatajil. Hoci práve ona vedela dať plný zmysel a celú krásu dvom svojim sestrám.

Budem šťastný, ak sa rozlámaný trojuholník zasa
spojí a bude zvnútra rozjasňovať tváričky detí.
Zdá sa mi totiž, že svet zvonka už nemá veľa toho,
čo by ich srdciam mohol dať.