Povesť o jašteričkách – Anton Marec

Anton Marec: Povesť o jašteričkách

Všade naokolo vládol pokoj nedotknutej krajiny. Práve uprostred takej žil pastier Ján. Jedného dňa opäť vyhnal stádo na pašu. Cestou vytiahol píšťalku a začal šikovnými prstami preberať. Tešil sa, aký je príjemný slnečný deň a jeho hra prilákala aj malých obyvateľov lesa.

Sadol si na skalu a prizerá sa zvieratkám. Keď tu zrazu, čo nevidí, na veľkej skale sa vyhrievajú na slnku jašteričky. Ale aké prečudesné, také ešte nikdy predtým nevidel. Dve z nich žiarili akýmsi zvláštnym svetlom, akoby boli zo striebra, či zlata ukované. Čuduje sa Ján a chce si ich bližšie obzrieť, no oni šup, schovali sa pod skalu.

Ej, balvan to bol veľký, ale zvedavosť pastierovi nedala pokoja, a tak ho po hodnej chvíli horko-ťažko odvalil. Ani nevedel ako dobre urobil, pretože to čo uvidel pod skalou zmenilo históriu tohto kraja.

Hruda zlata obrovská ako klobúk tíško sa schovávala pod balvanom. Pastier si ide oči vyočiť, štípe sa do líca, kope do členka, či sa mu to zdá a či sníva. Veru nie, nezdá: „Jašteričky sa museli u ňu ošuchnúť a tak sa zlatom poprášiť“, pomyslí si Ján. Bolo, že to veselosti v pastierovej duši a už sa nevedel dočkať chvíle ako svoju príhodu všetkým naokolo rozpovie.

Chýr o jeho náleze sa šíril rýchlosťou vetra, a tak sa začali zo všetkých strán ľudia zbiehať.

Zaryli sa do zeme, vykopali šachty, neskôr pri nich vznikli celé bane a osady. Postavili krásne domy, kostoly, školy a dali vznik mestu, učupenému v doline, no bohatému a slávnemu, mestu, čo nesie svoje hrdé meno, Banská Štiavnica.