Smrť a nevinnosť

Smrť a nevinnosť

Žijem v srdci Afriky,

s vrodeným vírusom HIV

kde sú matkine jemné dotyky, dúfam v ne len naivne.

Mám len dva, tri roky, o smrti ešte neviem

zatiaľ kráčam prvé kroky, životom sa deriem.

Je nás tu takých viac, dúfajúc že pomoc príde a v hlávkach si mysliac, že zo zlého dobré vzíde.

Pýtam sa sám seba, azda nám je beda,

keď pomoc nám tu treba, nevieme čo robiť teda.

Či prežijem otázne je, každý deň však stojí za to, a preto nech každý zvie, že tu pomoc je nad zlato.

Odhadujú desať rokov, zúri tu však hlad a smäd, za pomoci týchto sokov vädnem tu, ja, púštny kvet.

AIDS mi ničí život, choroba ma každá skolí, nenájde sa žiadny pilot,

čo odvedie ma z rodných rolí.

UNICEF vraj pomáha mi, pomoc má byť na ceste, zatiaľ sme však na to sami, komu môžete, povedzte.

Všade vôkol seba, vidím veci,

čo aj iným vidieť treba, kiež by to tak brali všetci.

Ako som sa previnil, prečo mám ja tento údel,

slzu by som vyronil,

z oka však stúpa mi len pary kúdeľ.

Vidím svet jeho očami, očami dieťaťa chorého, dieťaťa s nočnými morami, nezaslúžilo si konca skorého.

Smrť a nevinnosť, kto to vôbec dopustil,

syndrómu AIDS má každý dosť, len do smrti vyústil.