Ľudmilka – Milan Rúfus

Ľudmilka – Milan Rúfus

Dejú sa deje na svete
a zlé sa s dobrým stretá.
I v planom dome nájdete
ako chlieb dobré dieťa.

Rýľoval Radúz balvany
dreveným tupým rýľom.
A potom plakal do dlaní,
keď sa mu nedarilo.

A bál sa veľmi, čo by nie,
veď počul babu kričať,
že za pokutu odhynie,
ak nevyplní príkaz.

Tu prišla za ním Ľudmila
so svojím srdcom krásnym
a pod zásterku ukryla,
— že veľmi cítila s ním —

čarovný prútik, nájdený
na stole materinom.
Tým pošibala po zemi,
i rástlo na nej víno.

Že bola lepšia nad iné
tá čarodejka malá,
nečisté sily gazdinej
na dobré obracala.

Nosila ťažké bremená
na svojom útlom pleci.
Takto sa na jas premenia

i najtemnejšie veci
pod čistou rukou čistého
a — ktožehovie prečo —
ešte i slina za neho
sa ozve ľudskou rečou.

Ľudmilka moja nesmelá,
jak vlna, bijúc o breh,

— tak si sa meniť vedela,
keď chránila si dobré.
„Pšeničkou sa ti urobím,
žni moje klasy ťažké.
A zachráni nás od zloby,
čo podobné je láske.

Budem ti muškou v kostole,
ó, káž mi svoje slová.
Jak muška pri sviec plápole
tak budem poletovať

okolo tvojho plameňa,
okolo tvojho jasná,
i sama sebou zradená,
i sama v sebe šťastná.

A budem hruškou, topoľom
stáť sedem dlhých rokov
a listy roniť okolo
na stopy tvojich krokov.

A budem zlatá kačica
s tým perím, ktoré klame,
až v tvojich rukách vrátim sa
nakoniec k sebe samej.

A oslovíš ma po mene
a neodídeš viacej,
keď konečne si spomenie
to tvoje srdce spiace.

Už nebude mu nemilá,
keď spozná svoju družku.
To z lásky som sa menila
i na zrno i mušku...“

„Nebude ako doposiaľ,“
už on z nej žiale sníma.
„Ty mocnejšia si ako kráľ,
ach, zahanbila si ma.

Ľudmilka dobrá, Ľudmila,
zas topoľ prchne z listov.
Ty si ma z kliatby umyla
tou svojou slzou čistou.

Zahnala sily protivné
a vyviedla ma z temná.
Trápila si sa kvôli mne,
však? Trpela si pre mňa...“

A ona povie: „Nemnoho“
a jeho plece hľadá.
„Čo neurobíš pre toho,
koho máš rád a rada?“