Hovory zo sna – Valentín Beniak

Hovory zo sna – Valentín Beniak (úryvok)

Chváľme si hovor smutných milencov
ktorí už prešli za hranicu poznania
ktorí nenašli nikde hniezdo spoločné
bo zákon života je ukrutný,
už odnikiaľ im žiadna nádej nekynie.

Šepcú si: priepasti sa zatvoria,
alebo láska jak oblúk sa vyšvihne
z oboch brehov a nad hlbinou spojí sa,
ale nemajú vieru hory prenášať,
bo oba prešli už hranicou poznania,
už čosi naštrbené priniesli,
už čosi z minulosti bolí ich,
preto sa musia zrakom veľmi pohládzať,
ich stretnutím už nastalo i lúčenie,
bo cesty ich sa každú chvíľu rozídu,
pri každom návrate im srdce zajajká,
lebo nevedia do náručia hodiť sa,
zasnení idú ako po tŕňoch,
s obavou klopocú im dreváčky,
svedomie klopká ako povinnosť,
preto si masku povšednosti natiahnu,
preto sa smejú, ked si ruky odtiahnu,
zastretý úsmev je ten dobrý pomocník,
ktorý ich nebezpečím prenáša,
ktorý do smiechu zájde a pred zúfalstvo
postaví sa, keď slza má už vyvierať
a v vtáčích trilkoch nocou čiernou zapadne.

Chváľme si túto lásku hrdinskú,
bojovali sme o ňu veľmi statočne,
ale, bože môj, osud vždy bol mocnejší,
a musíme mu, musíme mu poddať sa
po zákone, čo káže ruži odkvitnúť
a hrozno vína podjesene postáčať
a zemi vrátiť, čo zo zeme vyrástlo,
musíme prijať posla rozlúčky
a prebudení zo všetkých snov musíme
osve si každý odniesť holú skutočnosť:
dni všedné, páľu nocí bez spánku,
stoickú studeň stromov z ovocia
očesaných, čo sladkosť svojho dozretia
nepoznali a jak svedkovia necitní
prizerali sa ku slávnostiam viničným,
za plesku ohňa a dunení mažiarskych.

Chváľme si slzu, ktorú skryli sme,
než prišiel dážď, čo potom za nás plakával,
a my už doma sedeli sme v pohovke
tichí a bledí, zahalení do plédu
a zahľadení na minulosť mŕtvejšiu
života nášho, ktorý v trosky zdrobil sa
skladané v torzo, čo nás ešte bolieva
jak miesto okostice pod sadrou,
ktorá nás sprevadí do nebytia.