Tiger – Dušan Dušek

Tiger – Dušan Dušek

Stará pani Hollá si zabudla kľúče od bytu. Visia v zámke na dverách: zabudla ich vytiahnuť a strčiť do tašky. Tá je z voskového plátna: nič z nej nevytečie. Aj keby sa rozlialo. Aj tak nevytečie. Vrátila sa do výťahu, čo bolo zlé znamenie, každým krokom väčšie, škoda slov. Inokedy si vždy odpľula, aj keď iba jemne, ako sa na starú pani patrí, aby zlé znamenie odplašila: raz, dva razy, tri razy. Ale aj na to akosi zabudla. A už je to tu: výťah nepremáva. Dve poschodia peši — a dve späť, spolu štyri, uvidí sa, čo jej na to povie koleno.

Na prvom schode: nič. Na druhom: takisto. Uľavilo sa jej, lebo aj ostatné schody ju pustili ďalej, už sa bála, že ostane trčať doma — bez novín a bez jogurtu, bez jej ranných radostí. V kolene akoby mala teplý olej. Mohla naň aj zabudnúť. To aj spravila. A to nemala. V hlave sa jej uvoľnilo miesto — a namiesto strachu zacítila pach mačacích šťaniek, stúpajúci od prízemia až po piate poschodie. Stará pani Hollá stisla pery. Hanbila sa. Ale v naliehavých prípadoch sa nekašľala a vedela použiť aj škaredé slovo. Aj keď sa hanbila. Napríklad: tie šťanky.

Pred polrokom sa do bytu na prízemí nasťahovali noví nájomníci: rodina kuriča. A s nimi päť mačiek. Odvtedy dom smrdí. Darmo sa sťažovali: nič nepomáhalo. Stará pani Hollá sa kuriča bála. Na každého iba nakričal: radšej sa mu vždy vyhla. Iba raz si dovolila zaklopať na jeho dvere, ticho a jemne, ako sa na starú pani patrí — a poprosiť, aby pred dverami výťahu utreli páchnucu mláčku. Presne tak to povedala: páchnucu mláčku. Odvtedy ju kurič neznášal: zazerál a gánil. Odvtedy začala používať to škaredé slovo: šťanky. Odvtedy sa kuriča bála.

Blížila sa k jeho bytu. Už len tri alebo štyri schody. Pach silnie. A pod ľavou rukou sa jej chveje zábradlie. Alebo skôr naopak: chveje sa jej ruka na zábradlí. A na druhej strane tela sa jej chveje taška z voskového plátna. Takže sa jej chveje aj druhá ruka.

Veď má prečo: dvere sa otvoria — a vychádza kurič. Za ním sa vynorí veľký kocúr a zablyská očami.

Stará pani Hollá zastala.
Pozbierala všetky sily. A poslednú odvahu. Nič iné jej ani neostávalo: kĺb v kolene opäť bolestivo zavŕzgal. Z kuriča sa parilo: akoby mu pod šatami tlela koža. Možno sa práve osprchoval. A možno páchol rovnako ako jeho mačky: možno práve od neho páchol celý dom.

Zastal a zagánil — a potom si ešte odpľul.
Kocúr za jeho chrbtom rástol a menil sa na tigra.
Skočil na starú pani Hollú.

Ale tá ho predbehla: zrazu bol tiger v nej.
Kuričovi to viditeľne vyrazilo dych. Pritlačil sa na stenu a roztiahol ruky. Postupne sa strácal, pričom skláňal hlavu, bál sa zdvihnúť viečka.

Nakoniec splynul so stenou.
Alebo sa vrátil do bytu. Za dverami sa ozvalo ťahavé zamňaučanie: takto prosia mačky.

Stará pani Hollá prešla posledné dva schody ako baletka: po špičkách.

Vonku ju oslnil jas čistého vzduchu po daždi. Všetko sa márnivo lesklo: strechy domov, asfaltové chodníky, hrubé sklá vo výkladoch, ba ešte aj kontajner na odpadky. Zdvihla ruku, aby si ňou zaclonila oči a z jej tieňa lepšie videla: už sa jej nechvela. No ešte predtým zistila, že sa celá spotila, že sa hreje vo vlastnom teple. To sa jej už dávno nestalo. Potom nenápadne kýchla. A znovu sa rozhliadla: všade okolo nej sa párili hravé a usmievavé tigre.

Z knihy Kufor na sny