Hrdinovia obsah

Hrdinovia

Timraviným ironickým šľahom neušla ani 1. svetová vojna, presnejšie, reakcia slovenskej dediny na ňu. Jej výsmech smeruje tentoraz najmä do radov prisluhovačov vládnucej vrstvy či dedinskej honorácie (notár Baláň, obchodník Moller, boháč Štepka), ktorí vyhlasujú účasť vo vojne za vlasteneckú povinnosť, ale sami sa jej zo všetkých síl usilujú vyhnúť. Ostatných chlapov vyprevádzajú na vojnu s veľkou slávou a presviedčajú ich, že budú konať hrdinské skutky. O skutočnej podobe vojny si však málokto robí ilúzie.

V Timravinej novele nevystupuje ľud ako jednoliata masa postihnutá vojnovými udalosťami, ale je rozmieňaný na drobné, a tak sa dozvedáme o individuálnych konkrétnych osudoch žien, ktoré majú mužov na vojne, ale ich postoj k tejto skutočnosti sa líši. Zuza Pekovka, napríklad, sa teší, že vzali na vojnu Ďurka, ktorý ju ešte pred vojnou nechal a vzal si Anku Matvejovie. Keď príde zvesť, že padol, Zuza cíti zadosťučinenie.

Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy. Padol Ďuro jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať.

Aj Katke Stoličovej urobila vojna dobrú službu – zbavila ju muža pijana, ktorý ju bil a týral.

„Všetkých zlých mužov by mali pobrať na vojnu. Nech by ich tam čert vzal,“ mienia ženy. „Jano Koniar prišiel pred troma dňami na týždeň. Ten sa vraj polepšil. Taký je k žene ako anjel,“ povie jedna. „Tak tá má osoh z vojny. Veď vravím, že by mali všetkých planých mužov zahnať tatam, nech by alebo padli, alebo sa napravili.“

Z dedinskej vrchnosti vojnu nahlas nevychvaľuje iba podnotár Širický. Považuje ju za svinstvo a panské pokrytectvo sa mu hnusí. Napokon aj on musí narukovať. Jeho dobré srdce mu je ale aj na fronte skôr na príťaž, vlastne zaviní aj jeho smrť. Širického zastrelia, keď sa pokúsi zachrániť raneného nepriateľského vojaka, ktorý volá o pomoc.

Timrava nemá čierno-biele postavy. Ľudia, ktorých stvárnila vo svojich novelách, nezastupujú nejaké abstraktné princípy dobra alebo zla, ale žijú skutočným životom, zmietaní množstvom vnútorných protirečení, ráňaní a trpko skúšaní osudom. Žiadny pred ňou a máloktorý slovenský spisovateľ po nej s takou psychologickou vernosťou a majstrovstvom zobrazil vnútorný svet svojich postáv. Vajanský precestoval temer celú Európu, ale ako spisovateľ z toho nevyťažil nič. Timrava sa skoro celý život nepohla z Ábelovej, ale videla a poznala mnohonásobne viac, pričom toto poznanie neopakovateľným spôsobom dokázala pretaviť do svojich próz. Jej štýl bol kostrbatý, pravopis, podľa vlastných slov, nezvládla do svojej smrti. Avšak obsah toho, čo sa z jej textov dozvedáme o človeku, poľahky zastrie tieto formálne nedostatky.