Dvaja Jánovia – Andrej Chudoba

Dvaja Jánovia – Andrej Chudoba

Veľkonočný pondelok sa v Krškanoch mimoriadne vydaril. Mládenci už na svitaní povyťahovali dievky z postelí a dobre vyčliapali sviežou studničnou vodou. A studní bolo v Krškanoch ako kostolov v Ríme, teda ušlo sa každej a ani jednej nebolo ľúto.

Kým vyšlo slnko spoza Jakubia, všetko živé bolo na nohách a z horného konca sa ozýval taký spev, že psy v majlátovskom kaštieli sa skoro spochabili.

Po ceste do Malých Krškán kráčal pán Jánoš — panský vysluhovač a starý mládenec a na plné hrdlo ťahal svoju obľúbenú: „Itt hagyom

a falutokat nem sokára . . ." Kráčal — prepytujem pekne — ako keby hľadal včerajší deň. Cesta, zem a nebo a vôbec celý svet sa mu klaňali, ešte aj slniečko naň žmurkalo z belasého neba. Naňho, na pána Jánoša, ktorý od štvrtej ráno vlastnoručne oblial dvadsať krškanských dievok... Juj, a aké len boh ružovučké, výskavé a milé a ako len žmurkali na jeho husárske čižmy s ostrohami.

Ej, a hét a szentségeit..

Vtom zbadal pri ceste kaplnku so sochami, struhol skrúšenú tvár

a nemotorne sa prežehnal. Pred kaplnkou stáli v tom čase dve sochy

• Madona a svätý Ján. Pán Jánoš rozkročmo zastal pred sochami a čosi mu zišlo na Kypela v ňom dobrá vôľa a junácka udatnosť. Namáhavo prekročil plytký jarok a oslovil svätca:
• A kohože ty tu čakáš, kamarát?

Ale nebešťan ani slova. Pán Jánoš sa napaprčil.

• No, čo je s tebou, barátom? Vari si zhltol nemeckú čítanku, že nevieš ani slova po maďarsky?

Blahoslavený mu však ani teraz neodpovedal. Pán Jánoš pohoršene pokrútil hlavou a začal mu vyčitovať.

• Ej, kamarát, kamarát, ale si sa doriadil, keď ani len jazykom pohnúť

nevieš.

Pán Jánoš sa vystrel a vypäl hruď.

• Pozri sa — ja som si tiež vypil, a aký som ešte švihák.

Zrazil ostrohy dovedna a husársky zasalutoval. Vtom sa parádne potočil a nebyť sochy, bol by sa roztiahol v mladej žihľave. Nakoniec sa predsa len vzchopil, cúvol o krok a vykríkol:

• Ej, počuj, bratku, veď sme my drusovia. Ja Ján, ty Ján, berme sa! Horko-tažko sa vyteperil na podstavec, objal svätca okolo pliec a takto sa mu prihováral:
• Hádam ťa len nenechám, keď si sa už takto docengal. Pôjdeme spolu a budeme si kráčať ako v nebeských oblakoch . .

Ale svätec sa nepohol. Pán Jánoš strácal trpezlivosť.

• No, poďme, bratku! Ja Ján, ty Ján, berme sa! A začal sochu myksovať.
• Ej, beťár, ale si ťažký, vari si sa olova nastrebal namiesto terkelice?

Začal sa s menovcom srdnato pasovať.

Napokon sa stalo, čo sa odjakživa spomína. Socha sa zrútila a pán Jánoš pod ňou navždy dodýchal.

Našli ho ľudia idúci do kostola.

Spoznali ho podľa mládeneckých čižiem s ostrohami.