Jozef Mak – Jozef Cíger Hronský

Jozef Mak – Jozef Cíger Hronský

- sociálno-psychologický román ovplyvnený expresionizmom; odohráva sa na Horehronskej dedine v čase od 70. rokov 19. storočia do 30. rokov 20. storočia 

- autor sa zameriava na zobrazenie vnútra postavy, zaznamenáva ako človek preciťuje svet; situácia v tom čase na Slovensku je nepriaznivá, stupňuje sa maďarizácia, vláda ruší cirkevné dedinské školy, zakladá štátne maďarské; ľudia sa pre postavenie pomaďarčujú, postupne prichádza hospodárska kríza, niet práce a ľudia odchádzajú do Ameriky

- v takýchto časoch mal šancu len obyčajný húževnatý človek – milión , ktorý svoj osud nesie trpezlivo, po každom otrase vstane a ide ďalej; citát: "Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebudem keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek."

- kompozícia:  román sa skladá u kapitol označených číslom, viaceré sa začínajú lyrickým opisom prírody

- téma: život jednoduchého dedinského človeka – milión ktorý sa musí zmieriť zo svojim osudom a prežíva svoj život na pozadí nepriaznivej spoločenskej situácie

- idea: autor chcel poukázať na to, že v každej dobe má šancu prežiť len jednoduchý dedinský húževnatý človek s dobrými mravmi, ktorý trpezlivo, bez sťažností nesie svoj osud, po každom životnom otrase vstane a ide ďalej, často aj napriek bezpráviu, s ktorým sa stretáva, tiež poukazuje na zložitosť ľudských citov, ktoré často bolestne rania človeka

- postavy: Jozef Mak, Jano Mak, Eva Maková, Hana Meľošová, jej dcéra Maruša Meľošová, Jula Petrisková (Jožova žena), bača August Kubanda, Gregor Biaľoš (drevorubač, Jožov otec), krčmár Bánoci

Jozef Mak – obyčajný dedinský človek, ktorého údelom je všedná každodennosť a zápas o pochopenie sveta i seba samého. Jeho meno charakterizuje početnosť, drobnosť, no nie výnimočnosť. Jeho údelom je trpieť, no on má pocit, že mnohí sú na tom aj horšie ako on, zdá sa, že je pasívny, no on sa snaží vždy konať v súlade so svojou povahou vzhľadom na okolnosti a často proti zvyklostiam a očakávaniam. Je to postava komponovaná ako symbol jednoduchého slovenského človeka, vďaka ktorému národ prežil , prijíma beh dejín tak, ako prichádza, nerieši celonárodné problémy, ale poctivo žije aj napriek nešťastiam, ktoré ho v živote sprevádzajú. Je to individualista, nezapája sa do kolektívu. Pri narodení dostal od Boha "ukrižované ruky, ale nedostal ústa" – o svojich citoch nevie hovoriť a všetko sa odohráva v jeho vnútri. Svoju ženu Julu má rád, no nedokáže jej prejaviť svoj cit, iba pred smrťou áno

Jula Petrisková – je to nízke dievča s utrápenými očami, mrzáčka – ľavú ruku má od pleca po lakeť vyschnutú, bojí sa aj zaplakať a je na svete len preto, aby jej rozkazovali. Je poslušná, ústupčivá, pomáha tomu, kto ju potrebuje a hoci je mrzáčka, urobí roboty za troch. Jožovi prekáža jej poníženosť, vydá sa za Joža z lásky a tá ju urobí peknou. Keď Jožo chodí za Marušou, začne sa trápiť, nedokáže všetko odpustiť, chradne, uzatvára sa do seba a odcudzuje sa Jožovi, keď sa jej narodí druhé dieťa, Jožo jej vyzná lásku. Chcela by žiť, no nevládze a umiera

Maruša Meľošová – najexpresionistickejšia postava v diele, prekoná zmenu z krásneho a dobrého dievčaťa na škaredú a skazenú ženu; z celej Meľošovskej rodiny bola najusilovnejšia, otec často pil a vyháňal ich z domu, po smrti matky zvádzal Evu Makovú, Maruša sa za neho hanbila, prestala ho rešpektovať. Zažila s Jožom krásnu lásku, no keď odišiel na vojnu, vydala sa za Jana, lebo si myslela, že sa Jožo nevráti; po chorobe stratila krásu, jej tvár bola poznačená rapinami začala piť, prestala sa starať o dieťa, muž ju bil. Po návrate Joža príde na to, čo stratila a ťažko sa s tým vyrovnáva, začne byť náruživá, zvádza Joža, chce byť stále v jeho blízkosti, hoci vie, že je ženatý, pije stále viac, skončí tragicky

citát: "Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebudem keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek."

Jozef Mak – dej:

Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa, matka ho mala rada, ale starší brat Jano ho nemal rád, lebo sa oňho musel starať, hanbil sa za neho, bil ho. Matka mu preto zjednala službu u baču Kubandu na salaši pri jaloviciach. Makovcom zhorí dom a prichýli ich kmotra Hana Meľošová.

Tu sa Jozef Mak zaľúbi do peknej Maruše Meľošovej a ona jeho lásku opätuje. Jozef Mak odchádza pracovať ku drevorubačom a tu spozná svojho otca Gregora Biaľoša, no ich vzťah sa nevyrieši. Hana Meľošová umiera a za Evou začne pozerať starý Meľoš. Jožo začne stavať dom na Janovom pozemku, no keď ho dostavia, musí odísť na vojenčinu. Keď sa vráti, dozvie sa, že Maruša sa vydala za jeho brata Jana, lebo si myslela, že sa Jožo už nevráti.

Maruša má s Janom dieťa, úplne sa zmenila, ošpatnela, Jano ju bije. Jano prepustí Jožovi jednu izbu v dome. Jožo začne pracovať u drevorubačov. Maruši chodieva pomáhať s dieťaťom a s domácnosťou mrzáčka Jula Petrisková. Jožo si ju vezme z vďačnosti. Sedem rokov žijú spolu s Janom v jednej chalupe. Jožo odchádza na manévre do Komárna.

Po návrate ho zatknú ze to, že počúval v krčme reči istého chlapa, ktorý zastával Slovákov a kritizoval Maďarov a Bánociho. Päť mesiacov sedí vo väzení. Jule sa narodil syn a chodieva ho vyčkávať na cestu. Keď sa vráti z väzenia teší sa, no nevie Jule prejaviť lásku. Jano odchádza preč z domu, verbovať chlapov do Ameriky. Maruša začne zvádzať Joža a spolu sa stretávajú u Meľošov. Jula to zistí, trápi ju to a pomaly sa Jožovi odcudzuje.

Jožo sa začne sám sebe protiviť za to, že sa neovládol a zisťuje, že Maruša má skazenú dušu a znenávidí ju. Maruša nakoniec umiera – utopí sa opitá v kotli pri vyváraní bielizne. Jožo odchádza na rúbačky a od ľudí sa dozvedá, že Jula čaká druhé dieťa, bála sa mu to povedať, lebo nevedela ako vyžijú. Jožo začne pracovať ako kočiš u Bánociho, aby získal peniaze na odkúpenie polovice vlastného domu, ktorý Jano predal Bánocimu. Jano odchádza z domu a viac sa nechce vrátiť. Jule sa narodí druhý syn, no nemá už síl žiť a hoci sa s Jožom zblížila, povedia si o svojich citoch, Jula umiera. Jožo má 30 rokov a ďalších 30 pred sebou.

- autor sa zameriava na zobrazenie vnútra postavy, zaznamenáva ako človek preciťuje svet; situácia v tom čase na Slovensku je nepriaznivá, stupňuje sa maďarizácia, vláda ruší cirkevné dedinské školy, zakladá štátne maďarské; ľudia sa pre postavenie pomaďarčujú, postupne prichádza hospodárska kríza, niet práce a ľudia odchádzajú do Ameriky
- autor využil kontrast: postáv (Jano/Jožo; Maruša/Jula – postavy sú kontrastné aj vo vývoji); citov a činov – bohaté vnútro a city Joža a July, neschopnosť vyjadriť city slovami)
- autor využíval paradox – Jula by paradoxne považovala za prejav  lásky aj to keby ju Jožo zbil
- typická je dvojpólovosť v postave – láska – nenávisť (Jožo seba nenávidí za to, že má Marušu rád a Marušu nenávidí že to, že ho má rada)
- vzťahy medzi postavami prekračujú hranice života a smrti – jedna bez druhej nedokážu žiť, potrebujú sa

- Hronský dáva často pocítiť svojim postavám expresionistický pocit hrôzy a zhnusenia (Jožo sa Maruši bál, ale tej hrôzy sa mu žiadalo)
- postavy konajú pudovo a nekontrolovane
- často je v románe znázornená fatalita – osudovosť, predurčenosť
- pod vplyvom expresionizmu Hronský začína lyrizovať prózu – využíva prostriedky lyriky v próze (epitetá, metafory, zvukomaľbu, lyrické opisy prírodnej scenérie), zvláštnosťou je opakovanie motívu príchodu inovate, ktorú autor využíva dva krát: prvý krát ju prirovnáva k neveste v bielom šate, keď sa Jula vydáva a druhý krát vtedy, keď zasadne na Julinu mŕtvu tvár

- po Timrave aj Hronský charakterizuje svoje postavy pomocou mena alebo slova so spojovníkom (Jozef Mak, Maruša-tieň, človek-milión, obor-brat...)
- autor jedinečne pracuje s pásmom reči postáv a rozprávača; reč postáv je stručná, v náznakoch, čo súvisí s neschopnosťou postáv navzájom komunikovať; postavy nepovedia čo cítia, hovorí rozprávač; rozprávač je vševedúci, všadeprítomný, autor ako rozprávač sa so svojimi postavami rozpráva, hovorí za ne, domýšľa, majstrovsky využíva aj vnútorný monológ