Koniec demokracií a nástup diktatúr

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Referát
Dátum: 13.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 104 slov
Počet zobrazení: 5 778
Tlačení: 590
Uložení: 545
Európa medzivojnového obdobia sa delila na dve významné skupiny štátov. Malá skupina demokratických štátov bola ohrozovaná rastúcou skupinou nedemokratických resp. totalitných diktatúr. Aj medzi týmito štátmi však boli rozdiely. Bola tu boľševická diktatúra v Rusku a nacionalistické, fašistické a polofašistické diktatúry v nižšie uvedených krajinách.

Fašistická diktatúra je forma vlády, ktorá sústreďuje v rukách jednej strany ako jedinej reprezentantky finančnej oligarchie a monopolov všetku moc v štáte a zároveň chce ovládnuť človeka v jeho prirodzenej totalite. Chce vytrhnúť človeka zo starých štruktúr a uviesť ho do takých, v ktorých by sa fašistická ideológia stala súčasťou jeho života. Fašizmus sa jednoducho mal stať prirodzeným prostredím ľudskej životnej existencie.

Taliansko a Benito Mussolini
Napriek tomu, že Taliansko patrilo k víťazným mocnostiam, čoskoro sa s dohodovými mocnosťami rozišlo a v apríli 1919 odišli predstavitelia Talianska aj z parížskej mierovej konferencie. Dôvod bol jednoduchý. Talianski predstavitelia, napriek tomu, že získali južné Tirolsko, Tridentsko a Terst, cítili sa byť ukrátení vo svojich územných požiadavkách (žiadali Rijeku, Dalmáciu, kde však žilo minimum Talianov).

Sklamanie z vojnovej koristi a hlavne hospodárska situácia v Taliansku navodzovali napätú atmosféru. Taliansko bolo v podstate porazeným medzi víťazmi. Naďalej bolo chudobnou a poľnohospodárskou krajinou. Priemysel sa prevažne rozvíjal na severe v okolí Milána a Turína. Ostatné Taliansko bolo (a dodnes ostalo) prevažne poľnohospodárske. Vojaci, vracajúci sa domov na svoje pole, našli opäť iba chudobu a nedostatok. Povojnové obdobie sa teda v Taliansku prejavuje vlnou sklamania, nespokojnosti a masových štrajkov robotníkov a roľníkov. Nacionalisti dávali otvorene najavo svoj nesúhlas s malými územnými ziskami a žiadali pripojenie mesta Rijeka a Dalmácie k Taliansku, čo by však viedlo k vojne s Juhosláviou. Socialisti zasa organizovali robotnícke štrajky za vyššie mzdy a kratší pracovný čas. Ani jedni ani druhí však nemali väčší politický vplyv.

Dovtedy pomerne stabilná socialistická strana sa rozpadla, pretože v roku 1921 sa od nej oddelila Komunistická strana Talianska. Kríza socialistického hnutia, pocity sklamania a zmätok, ktorý sa masovo šíril, dával reakcii túžiacej po poriadku, šancu na autoritatívne a konzervatívne riešenie. Bolo potrebné nájsť energického muža s odvážnymi názormi, ktorý by dokázal dať krajine namiesto neistoty trvalú a definitívnu rovnováhu.

Všetky tieto vlastnosti mal Benito Mussolini. Po svojom odchode zo socialistickej strany sa stal stúpencom zapojenia sa Talianska do vojny. Vstúpil do armády a zostal v nej tak dlho, že sa neskôr mohol chváliť účasťou vo vojne, napriek tomu, že v prvej línii nikdy nebol a ku zraneniu prišiel náhodou na vojenskom cvičení. Po skončení vojny viedol časopis Popolo d´Italiav roku 1919 založil fašistické hnutie.

Z pohľadu klasických politických strán bola táto strana iba zoskupením romantikov, nacionalistov a ľudí, ktorí sa nikde inde neuplatnili, teda bola typickým výsledkom svojej zmätenej doby. Vo voľbách v roku 1919 dosiahli minimálny počet hlasov, takže v tomto období neboli považovaní za relevantnú politickú silu. Rozkvet fašistického hnutia umožnil až náhly príchod už spomínanej hospodárskej krízy. Mussoliniho nepochybné schopnosti, politický nos a hlboká kríza štátu mu otvorili cestu k moci. Mussolini začal zvolávať verejné zhromaždenia, na ktorých sľuboval všetkým všetko. Odmietol republikánstvo a podporil kráľa, čím si získal bohatých priemyselníkov. Takisto ustúpil od svojho predchádzajúceho antiklerikalizmu a začal hovoriť o katolíckom a univerzálnom poslaní Ríma, čím si získal nielen široké vrstvy ľudu, ale aj požehnanie pápeža. Dokonca nový pápež Pius XI. odmietol podporovať taliansku ľudovú stranu (orientovanú na katolícku cirkev) a tak svojím spôsobom prispel k víťazstvu fašizmu v Taliansku.

Od roku 1919 začala Mussoliniho strana organizovať polovojenské ozbrojené oddiely (tzv. čiernokošeľníci), ktoré neustále vyvolávali šarvátky na uliciach hlavne s predstaviteľmi dovtedy najsilnejšej socialistickej strany. Tieto pouličné bitky mali vzbudiť dojem, že jedine Mussolini bojuje proti chaosu v krajine a jeho čiernokošeľníci sú v podstate vykonávateľmi poriadku v štáte.

Po neapolskom zhromaždení fašistov 24. októbra 1922 sa Mussolini a fašistickí vodcovia rozhodli pochodovať na Rím. Kráľ Viktor Emanuel III. sa rozhodol, že odvolá dovtedajšieho predsedu vlády a na jeho miesto vymenuje Mussoliniho. Fašizmus v Taliansku sa tak dostal k moci legálnym ústavným spôsobom. Bol to koniec talianskej demokracie na niekoľko nasledujúcich desaťročí a zároveň žiarivý príklad pre jeho nasledovníkov v Európe (Hitler a spol.).

Mussoliniho fašistická vláda odstránila všetky občianske práva a slobody, podriadila si vedenie štátu, súdnictvo a školstvo. Jej politickí protivníci boli odsúdení zmanipulovanými sudcami, pričom štátna propaganda vyvolávala dojem, že ide o vysporiadanie sa so škodcami talianskeho štátu.

V oblasti zahraničnej politiky začali fašisti snívať o rozširovaní územia a o vybojovaní si kolónií. Prvou ich obeťou sa stal Habeš (dnes Etiópia) v roku 1935.

Maďarsko a Miklós Horthy
Po skončení vojny a po boľševickom dobrodružstve v podobe Maďarskej republiky rád sa dostal k moci kráľovský regent admirál Miklós Horthy. Počas celého medzivojnového obdobia je teda Maďarsko monarchiou bez kráľa. Pre Horthyho vládu je typický brutálny teror, ktorý rozpútal proti svojim oponentom – socialistom.

Ďalšou črtou typickou pre všetky medzivojnové vlády v Maďarsku je neustále udržiavanie nádeje na revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, vďaka čomu sa okolité štáty (ČSR, Juhoslávia a Rumunsko) cítili Maďarskom ohrozené. Pocit ohrozenia bol hnacím motorom spolupráce troch spomenutých krajín, ktoré v rokoch 1920-1921 založili obrannú organizáciu Malá dohoda, namierenú proti maďarským revizionistickým ambíciám.

Maďarsko po tom, ako stratilo všetky okrajové územia a s nimi aj cca 3 milióny Maďarov, sa stalo priemerne veľkým stredoeurópskym štátom, ktorý stratil svoje najpriemyselnejšie oblasti (okrem Budapešti).

Všetky tieto okolnosti spôsobili, že od tridsiatych rokov sa v Maďarsku presadzuje fašizmus s výraznou orientáciou na hitlerovské Nemecko.

Rakúsko a Engelbert Dollfuss
Podobne ako v prípade Maďarska, aj v prípade Rakúska sa z veľkej dunajskej monarchie stal priemerne veľký vnútrozemský štát, ktorý mal veľké problémy so svojou vnútropolitickou stabilitou. Po tom, ako dohodové mocnosti zakázali Rakúšanom pripojenie sa k Nemecku, museli začať riešiť svoje problémy sami.

Zjednodušene povedané, po Saint-germainskej zmluve tvorili Rakúsko dve časti: európske veľkomesto Viedeň a vidiek. Toto rozdelenie sa prejavilo aj na rakúskej politickej scéne. Najsilnejšie postavenie mali socialisti (najviac voličov vo Viedni) a pravicová kresťanská strana, ktorá mala oporu na rakúskom vidieku. Obidve strany si začali v dvadsiatych rokoch organizovať svoje vlastné ozbrojené oddiely.

V 30-tych rokoch počas svetovej krízy sa posilnili fašistické sily, ktoré sa v spojení s katolíckym klérom a na čele s Engelbertom Dollfussom dostali k moci v roku 1933. Pri porovnaní s nemeckým fašizmom však rakúski fašisti postupovali pomerne mierne. Napriek obmedzeniu demokracie sa preto ich diktatúra považuje za umiernenú.

Poľsko a Jozef Pilsudský
Poľsko bolo novovzniknutým štátom, ktorý so sebou niesol všetky dôsledky svojho vzniku. Tvorili ho územia, ktoré sa nachádzali veľmi dlhé obdobie (vyše 100 rokov) v troch rôznych štátoch – Rakúsku, Rusku a Nemecku. Už len tento fakt znamenal problémy pre nový štát. Aj tu bol potrebný silný vodca. Muž, ktorý dokázal počas prvej svetovej vojny postaviť samostatnú poľskú armádu a vybojovať si vznik samostatného Poľska, bol Jozef Pilsudský, ktorý sa postavil aj na čelo štátu. 11. novembra 1918 prevzal vládu v Poľsku ako náčelník štátu a túto funkciu mal až do roku 1922, keď rezignoval a odišiel z verejného života. Keďže voľby v nasledujúcom roku nepriniesli krajine pokoj a politicky vhodnú klímu, rozhodol sa v roku 1926 k opätovnému návratu a 12. mája 1926 uskutočnil štátny prevrat. Prevzal moc v Poľsku a spravoval ho až do svojej smrti v roku 1935.

Vládol pomocou bývalých legionárov, oddaných dôstojníkov a politikov. Práva parlamentu sa postupne odbúrali,  nakoniec nariadil rozpustiť Sejm (názov parlamentu) a opozíciu pozatváral. Jednoducho povedané, Pilsudský zaviedol v Poľsku tzv. policajný štát, neobmedzil však všetky občianske práva  (podobne ako v Rakúsku), a možno aj preto je dodnes v Poľsku považovaný za národného hrdinu.
Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.6)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.033