12. Politické strany na Slovensku a ČSR 1918 – 1938

Politické strany na Slovensku a v ČSR 1918 – 1938

ČSR – štát strán. Zákonom nebolo definované, čo je politická strana, preto mali politické strany neobmedzené práva a žiadne povinnosti. Stali sa problémom demokracie v ČSR.

Existovali dva názory na demokraciu a politické strany:

• A. Švehla tvrdil, že demokracia znamená veľa politických strán.
• T. G. Masaryk zastával opačný názor – príliš veľa strán znefunkčňuje demokraciu. Po nástupe Hitlera sa prijíma tento názor.

Politický systém

Do volieb bola viazaná kandidátna listina, asi 20 tis. hlasov v 1 okresku na zvolenie 1 poslanca.

Predseda vlády Jan Malypetr (agrárnik) presadzuje zmocňovací zákon – vláda má právo rozhodovať bez parlamentu. V tom čase je parlament nefunkčný, môže sa vyjadriť, či súhlasí.

Rozdelenie politických strán

Politické strany sa vytvárali na základe ideológie a podľa toho, záujmy akej skupiny zastávali – etnicky, národne, nábožensky alebo stavovsky, napr. agrárnici.

Podľa toho existovali:

• strany pravicové, ľavicové a strany stredu,
• strany lojálne k štátu a nelojálne štátu,
• vládne a opozičné strany – opozičné boli často nelojálne,
• strany s celoštátnou pôsobnosťou alebo regionálne strany – národný aspekt.

Vládne strany – koaličná päťka

Vládne strany tvorili tzv. koaličnú päťku, neskôr sedmičku a osmičku. Dochádzalo k obmedzovaniu demokracie, pretože päťka rozhodovala o všetkom skôr ako parlament.

Poslanci boli úplne viazaní poslušnosťou svojej materskej strane – nezávislí poslanci neexistovali.

Agrárna strana

Republikánská strana zemědělského a malorolnického lidu

V strane pôsobili pravicové prúdy a skupiny. Vydávali noviny Napravo, denník Venkov a na Slovensku Slovenský denník.

Reprezentantmi agrárnej strany boli:

• Antonín Švehla,
• Jan Malypetr,
• Milan Hodža.

Opierali sa o stav stredných roľníkov. V rokoch 1918/19 prebehla pozemková reforma. Štátny úrad dával prídely zo skonfiškovanej pôdy šľachty. Tento úrad zastávala agrárna strana a takto získavala svojich priaznivcov. Bola stranou smerujúcou k reformizmu.

Program agrárnej strany

Programom strany bol agrarizmus a agrárna demokracia – roľníci sú stav, ktorý je zárukou stability v štáte. Táto predstava bola v protiklade s ideológiou liberálnej demokracie, ktorá sa orientuje na mesto.

Podľa agrárnikov je mesto nestabilné, plodí sociálne nerovnosti a stavia proti sebe sociálne skupiny.

Existoval pokus o internacionalizáciu agrárneho hnutia, tzv. Zelená internacionála – stretávanie mládeže. Na Slovensku sa opierali o družstevníctvo na základe výhodnosti.

Agrárna strana bola celoštátnou stranou a opierala sa o ideológiu česko-slovenského národa. Mala vlastný dorast, politické organizácie a aj ozbrojené organizácie – Selská jízda / Sedliacka jazda.

Potreby Slovenska chceli uspokojiť na úrovni regiónu.

Revue Zem – zemisti: Lednár, Petrovič, Lettrich, Ursíny.

Sociálna demokracia

Česko-slovenská strana sociálno-demokratická

Medzi predstaviteľov strany patrili Husár, Hampl, Soukup, Hadrman a na Slovensku napr. Dérer.

Strana dávala veľké sľuby v sociálnych oblastiach, ale zaznamenala rýchly pád a premenila sa potom na nie veľmi významnú stranu.

Jej programom bolo:

• poštátnenie výrobných prostriedkov zákonodarnou cestou,
• poštátnenie priemyslu,
• neboli však úplne proti súkromnému vlastníctvu.

Opierali sa o vzdelaných robotníkov. Vydávali denník Právo lidu / Robotnícke noviny.

V decembri 1920 sa od nich odštiepila Komunistická strana. Švehla podporoval vznik KSČ, aby oslabil sociálnych demokratov.

Sociálna demokracia bola v takmer všetkých vládach okrem „panskej“ koalície 1927/29. Organizovali telovýchovné jednoty. Opierali sa o ideológiu česko-slovenského národa a centralizmus.

Československá strana lidová

Najväčšiu podporu mala na Morave, kde sa opierala o českých katolíkov.

Strana presadzovala kresťanské sociálne učenie. Odlišnosť oproti Slovenskej ľudovej strane spočívala v dodržiavaní pápežských encyklík a hľadaní tretej cesty.

ČsSL obetovala sociálne učenie – monsiňor Šrámek viedol prispôsobivú politiku, ktorá vyplývala z komplexu českých katolíkov. Nechceli ich nikdy do vlády, pretože ich označovali za nespoľahlivý element.

Klub bol najprv spoločný so slovenskými ľudákmi, potom sa rozišli, pretože nechceli uznať Slovákov za národ.

V roku 1925 vytvoril Šrámek filiálku tejto strany na Slovensku, na jej čele stál Mičura.

Vydávali denník Lidová demokracie / Ľudové noviny.

Československá strana národno-socialistická

Strana vychádzala z českej tradície – český národ ako nositeľ pokroku a myšlienok.

Združovala:

• úradníkov,
• štátnych zamestnancov,
• učiteľov.

Reprezentantmi strany boli napr. Václav Klopáč, Beneš, na Slovensku mala filiálku, ktorú reprezentoval Hrušovský.

Živnostenská strana

Živnostenská strana bola najslabšou stranou z päťky. Bola to stredostavovská strana orientovaná na živnostníkov.

Programom boli daňové reformy a úľavy. Reprezentantom bol napr. Jan Liška.

Československá strana národno-demokratická

Predstaviteľom bol Kramář. Strana bola orientovaná na Rusko, ale nie na komunistických princípoch.

Hlásala konzervatívny nacionalizmus českého razenia. Nepodporovala autonómiu Slovenska. Strana sa neuzatvárala ani pred nacionalizmom menšín.

Politické strany na Slovensku

Politické strany na Slovensku sa začali vytvárať od decembra 1918. Nadväzovali na tradíciu predvojnových politických hnutí, spolkov a združení.

Sociálni demokrati

V decembri 1918 sa vyčlenila slovenská časť členov z pôvodne celouhorskej sociálnodemokratickej strany.

V programoch sa zameriavala hlavne na riešenie hospodársko-sociálnych problémov:

• priemyselných robotníkov,
• stredných mestských vrstiev.

Jej reprezentantmi boli:

• Emanuel Lehocký,
• Ivan Dérer,
• Ivan Markovič.

Na Slovensku získala podstatnú podporu voličov iba v prvých voľbách. Napriek tomu bola takmer stále súčasťou vládnych koalícií.

Slovenská ľudová strana (SĽS)

Strana patrila do pravého politického spektra. Bola vytvorená cez uhorskú katolícku stranu.

V decembri 1918 sa v Žiline zišli katolícki veriaci a duchovenstvo, aby obnovili činnosť SĽS. Na jej čelo zvolili Andreja Hlinku.

Rozhodujúci vplyv na činnosť strany malo duchovenstvo. SĽS sledovala zámery celoslovenského katolíckeho hnutia vedeného Vatikánom.

V rokoch 1918 – 1921 spolupracovala s Československou lidovou stranou, s ktorou išla spoločne aj do prvých parlamentných volieb.

Autonómia Slovenska a Pittsburská dohoda

Od konca roku 1921 SĽS nastúpila zostrený protivládny kurz a do svojich programov zaradila na popredné miesto uskutočnenie Pittsburskej dohody, čiže autonómiu Slovenska a s tým spojené uznanie Slovákov a Čechov za dva samostatné národy.

Masovú základňu si zabezpečila tým, že prijímala aj promaďarsky orientovaných obyvateľov.

Tak sa medzi čelných funkcionárov SĽS dostal aj Vojtech Tuka, ktorý formuloval významné politické dokumenty SĽS a pôsobil na čele redakcie jej ústredného denníka Slovák.

Ďalšími predstaviteľmi boli Juriga a Tománek.

SĽS sa v polovici 20. rokov stala najmasovejšou politickou stranou, ktorá okrem dvoch krátkych období 1918 – 1921 a 1927 – 1929 bola v opozícii.

Opierala sa o robotníkov a roľníkov, nemala však finančné zázemie. Prejavoval sa tu ružomberský lokálpatrijotizmus – tlač.

Umiernení a radikáli v SĽS

Strana sa delila na umiernených a radikálov. Väčšiu podporu malo umiernené kňazské krídlo.

Radikáli – Tuka, Mach – a Rodobrana boli orientovaní na moderné talianske fašistické hnutie.

Rodobrana vznikla na ochranu zhromaždení strany a jej úlohou bolo tiež čakať, kedy dôjde k destabilizácii, aby boli vtedy pripravení.

Po tom, čo bol Tuka odsúdený za vojenskú zradu a špionáž – diskreditácia HSĽS –, nahradil ho Alexander Mach. Vydával sa denník Slovenská Pravda.

Karol Sidor – v roku 1935 sa stal poslancom, bol protikomunisticky orientovaný a politicky sa orientoval aj na Poľsko, skôr ako výstraha pre Prahu.

Komunistická strana

V roku 1921 sa od sociálno-demokratickej strany odpojil radikálnejší ľavicový smer a vznikla Komunistická strana.

Bola súčasťou medzinárodne organizovaného hnutia, tzv. Tretej internacionály so sídlom v Moskve.

Patrila medzi celoštátne strany s ústredným vedením v Prahe, ktoré sa stabilne zaradili medzi protivládne strany. V opozícii bola až do roku 1938.

Získala si priaznivcov najmä medzi poľnohospodárskymi robotníkmi na južnom Slovensku.

Program komunistickej strany

Propagovali:

• radikálnu zmenu politického systému revolučným prevratom,
• zrušenie súkromného vlastníctva,
• beztriednu spoločnosť,
• diktatúru proletariátu.

Július Verčík vo Vrútkach spropagoval slovenskú otázku u boľševikov.

Gottvald – leták Vypracte Slovensko od českej buržoázie.

Od roku 1929 nastáva boľševizácia a na čelo strany sa dostáva Klement Gotvald.

Reprezentantmi boli Viliam Široký, Bacilek, Jan Osoha, Šmeral a Jílek.

Na Slovensku nemal komunizmus široké pole pôsobnosti, išlo aj o vplyvy zvonku.

Agrárna strana na Slovensku

Na čele stáli významné osobnosti ako Milan Hodža a Vavro Šrobár.

Tento politický smer sa v roku 1922 zapojil do celoštátnej Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu.

Na rozdiel od sociálnych demokratov si uchovali určitú samostatnosť, najmä vďaka sieti Slovenských roľníckych jednôt.

Oporu mali:

• vo všetkých vrstvách poľnohospodárov,
• u mladej inteligencie.

Boli druhou najpopulárnejšou stranou na Slovensku. Jej predstavitelia mali dôležité funkcie aj v správnych a hospodárskych orgánoch Slovenska.

Slovenská národná strana

SNS bola strana, ktorá zostala samostatná, s pôsobnosťou iba na Slovensku – najmä Martin a okolie. Mala autonomistický program.

Sústreďovala sa v nej najmä časť evanjelickej inteligencie a stredných mestských vrstiev. Navonok vystupovala ako konfesionálne nevyhranená.

SNS nemala širokú základňu, preto sa v predvolebných kampaniach zvyčajne spájala s nejakou inou stranou.

Vo voľbách 1920 sa spojila s agrárnikmi, ale neúspešne. Jej spolupráca s ľudákmi bola chabá.

Vydávala Národnie noviny.

Spočiatku bol jej predsedom známy predvojnový právnik Emil Stodola, ktorého v polovici 20. rokov vystriedal Juraj Janoška ml. a napokon v 30. rokoch evanjelický farár a spisovateľ Martin Rázus.

Medzi predstaviteľov patril aj katolícky kňaz Anton Kopánek.

Menšinové strany

Najpočetnejšou menšinou v ČSR bola nemecká menšina.

Menšinové strany možno rozdeliť na:

• aktivistické – podporovali politiku vlády,
• nelojálne.

Nemecké strany

• Bund der Landindustrie
• Deutsche christliche Partei – Zajicek, Spina; vďaka Hodžovi sa zúčastnili na vláde
• Nemeckí sociálni demokrati
• DNSAP – radikálna strana, ideológia nacizmu, spojenie s Nemeckom aj Rakúskom. V roku 1933 bola zakázaná, potom bola obnovená ako Sudetonemecká strana na čele s Konradom Henleinom.
• Karpatonemecká strana – pôvodne bola utvorená ako aktivistická strana, vytvorila fúziu so Sudetonemeckou stranou. Na čele stál Franz Karmasin. Ideológia nacizmu prichádza do Čiech.

Maďarské strany

Krajinská maďarská kresťansko-socialistická strana

Bola najsilnejšou maďarskou stranou. Vytvárala sa už v roku 1919. Oporou jej boli katolícki maďarskí roľníci.

Na čele stál Jánoš Esterházy. Presadzovala aj vytvorenie autonómie Slovenska.

Maďarská národná strana

Obe tieto strany mali svoje ústredné orgány v Bratislave a Komárne, ale na ich činnosť mali v skutočnosti vplyv budapeštianske inštitúcie.

Rusínske strany

Veľkú bázu mali komunisti.

• Ruská národná strana – Rusíni ako súčasť ruského národa
• Ruská roľnícka strana
• Ruská kresťansko-roľnícka strana
• Ruský zemědělský sojus
• Židovská strana