30. Postavenie slovenských národných orgánov v rokoch 1945 až 1960. Tri pražské dohody

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča babuska (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 16.05.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 564 slov
Počet zobrazení: 1 627
Tlačení: 87
Uložení: 95

30. Postavenie slovenských národných orgánov v rokoch 1945 až 1960. Tri pražské dohody

Štátoprávne usporiadanie, postavenie Slovenska v republike vychádzalo z faktického stavu vytvoreného počas SNP, keď bola SNR vlastne zvrchovaným vykonávateľom štátnej i zákonodarnej moci na území Slovenska, pri uznávaní londýnskej vlády i prezidenta Beneša. Vojenská porážka povstania a skutočnosť, že SNR sa musela vracať na Slovensko v stopách sovietskej a čs. armády jej postavenie oslabila.

Exilová vláda v Londýne pôvodne rátala s obnovou centralistického modelu ČSR, bez osobitného postavenia Slovenska. Tento názor sa v českých politických stranách s výnimkou KSČ udržal aj po roku 1945. SNR považovali iba za dočasný revolučný orgán, nie za trvalú súčasť obnoveného štátu. SNR spočiatku bez ohľadu na stranícku príslušnosť presadzovala federatívne usporiadanie štátu. Košický vládny program sa síce prihlásil k rovnoprávnosti Čechov a Slovákov, no neviedol k očakávanému federatívnemu modelu. Stalo sa to pre odpor českých politických strán. Košický vládny program zakotvil v podstate iba územnú autonómiu Slovenska. Z nej sa potom „salámovou taktikou“ postupne ukrajovalo.

Troma pražskými dohodami sa postupne začalo ukrajovať z pôvodných práv SNR. Tri pražské dohody sú vlastne tri fázy, ktorými sa postupne odobrali kompetencie SNR a jej výkonnej zložky Zboru povereníkov v prospech  ústredných inštitúcií – vlády, prezidenta  a parlamentu.

Prvá pražská dohoda bola podpísaná 2. júna 1945 medzi československou vládou a predsedníctvom SNR. Týkala sa rozdelenia kompetencií medzi celoštátne a slovenské orgány. Vymedzila iba spoločné veci a vôbec neurčila veci, ktoré by mali byť v kompetencii slovenských orgánov. Zbor povereníkov,  dovtedy zodpovedný SNR teraz zodpovedal vláde, v dôsledku čoho sa upevňuje asymetrický model federácie. 

V druhej pražskej dohode z 11. apríla 1946 sa oslabili rozhodovacie právomoci SNR pri vymenovaní vysokých štátnych úradníkov, profesorov a sudcov. Osnovy nariadení SNR a Zboru povereníkov sa museli vopred prerokovať s príslušným rezortným ministerstvom v Prahe. Aj zloženie Zboru povereníkov bolo závislé na pražskej vláde. 

Tretia pražská dohoda z 27. júna 1946 je vlastne reakcia českých politických strán a KSS na volebné víťazstvo DS. KSČ a KSS, ktoré dovtedy do určitej miery obhajovali postavenie slovenských orgánov, videli po voľbách v oklieštení ich právomocí príležitosť oslabiť vplyv DS. Podľa tretej pražskej dohody výkon štátnej moci na Slovensku začali robiť priamo ministri ústrednej vlády. Povereník sa stal bezprostredne zodpovedný ministrovi a Zbor povereníkov je ako celok podriadený ústrednej pražskej vláde. Išlo nepochybne o úplnú degradáciu slovenských orgánov, ktoré sa stali iba príveskami centrálnej  štátnej moci. Zlikvidovalo sa postavenie SNR ako reprezentantky slovenského národa a orgánu s výlučnou zákonodarnou a výkonnou mocou na Slovenksu.

Toto sústavné odbúravanie slovenskej samosprávy sa dialo s podporou slovenských komunistov. KSS bola vlastne politicky poslušnou súčasťou KSČ. K. Gottwald a českí komunisti nedôverovali slovenským súdruhom, že udržia situáciu v rukách. Slovensko považovali iba za slabý článok na ceste od ľudovej demokracie k otvorenej diktatúre proletariátu, čo bol nesporný a trvalý cieľ komunistov.

Napriek deklarovaniu rovnoprávnosti Čechov a Slovákov vytvoril komunistický režim prísny centralistický model politického a hospodárskeho spravovania štátu. Najprv sa zreorganizovala komunistická strana. V septembri 1948 sa KSS zmenila na územnú organizáciu KSČ, čím prakticky stratila aj posledný zvyšok samostatnosti rozhodovania. V rámci reformy správy sa na Slovensku v 1949 vytvorilo šesť krajov. Rozhodujúcimi orgánmi sa stali krajinské národné výbory (KNV) a krajské výbory KSS. SNR musela odovzdať časť svojich kompetencií krajským národným výborom, ktoré boli centrálne riadené z Prahy. SNR existovala len na papieri. Neprijímala žiadne rozhodnutia ani nerokovala. V rokoch 1950-1953 neprerokovala ani jeden návrh zákona. V krajine vznikali nové celoštátne ministerstvá bez príslušných slovenských povereníctiev. Zdôraznenie slovenských záujmov sa ihneď označilo za separatizmus a buržoázny nacionalizmus.

Po XX. Zjazde Komunistickej strany ZSSR v 1956 sa udiali isté zmeny. Veľkou nádejou bol ústavný zákon o slovenských národných orgánoch z júla 1956. SNR dostala späť od vlády právo vymenúvať a odvolávať Zbor povereníkov, prerokúvať a schvaľovať rozpočet Slovenska, sama zvolávať a ukončiť svoje zasadnutia. Zákonodarná moc SNR však ostala naďalej obmedzená na regionálne záležitosti.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Dejiny Slovenska 20. storočie (Vypracované otázky na skúšku)

Diskusia: 30. Postavenie slovenských národných orgánov v rokoch 1945 až 1960. Tri pražské dohody

Pridať nový komentár

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.041