39. Hospodársky vývin v rokoch 1945-1970 so zreteľom na Slovensko

39. Hospodársky vývin v rokoch 1945-1970 so zreteľom na Slovensko 

Slovensko utrpelo  prechodom frontu väčšie hospodárske škody ako Česko. ČSR ako celok však vyšla z vojny s menšími hospodárskymi stratami ako okolité štáty. Výraznú pomoc pre krajinu predstavovali dodávky v rámci akcie UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration), ktorú zorganizovala Organizácia spojených národov pre krajiny postihnuté vojnou. V podstate išlo o hospodárske prebytky USA a Kanady v hodnote vyše 13 miliárd korún. Okrem potravín to boli najmä nákladné autá a traktory. Vláda rozhodla, že Slovensko sa má podieľať na akcii UNRRA 30%, v skutočnosti však dostalo iba 17%. Ďalším programom povojnovej hospodárskej pomoci bol Marshalov plán, vyhlásený v USA, na Stalinov nátlak musela ČSR zmeniť svoje rozhodnutie pripojiť sa k nemu a nakoniec sa zriekla účasti na pláne. Vojnou rozvrátená ekonomika nebola schopná ihneď uspokojiť potreby obyvateľstva. Viazla výroba, zásobovanie a obchod. Predstavitelia domáceho i zahraničného odboja sa zhodli v tom, že povojnová ČSR musí byť postavená na sociálne spravodlivejších základoch. Presadzoval sa model koexistencie trhu a plánu.

Kľúčovú zmenu vo vlastníckych vzťahoch prinieslo poštátnenie. Na základe viacerých Benešových dekrétov z roku 1945 sa zoštátnili významné podniky, ktoré predstavovali na Slovensku 59,4% priemyslu. Poštátnenie sa označovalo ako znárodnenie, pretože pôvodnými majiteľmi boli zväčša predstavitelia inonárodného kapitálu. Poštátneniu sa nevyhli ani banky a poisťovne. Kľúčom k poštátneniu  bol strategický význam podnikov a počet zamestnancov.  Pri niektorých podnikoch to bolo 500, pri iných 400 alebo 150 zamestnancov. Výrazné oslabenie súkromného sektora v kľúčových priemyselných odvetviach malo zabrániť vzniku hospodárskych kríz. Štátne podniky sa riadili relatívne demokratickými samosprávnymi zásadami a mohli zastávať svoje záujmy pred ministerstvami. Zákon o dvojročnom pláne obnovy a rekonštrukcie vojnou zničeného hospodárstva zaviedol do ekonomiky od 1947 princíp plánovania. O cieľoch a smerovaní plánu, prinášajúceho  globále smernice  pre národné hospodárstvo, rozhodli politické strany, ktoré mali zástupcov v ústrednej plánovacej komisii. Priemyselná výroba v povojnovej ČSR zaznamenala vzostup. Do konca roka 1948 sa podarilo prekročiť predvojnový stav. Na jej kvalitu pôsobilo najmä konkurenčné prostredie západných trhov. Pomerne priaznivý vývin hospodárstva v ČSR umožnila skutočnosť, že Moskva do určitej miery tolerovala „špecifické cesty k socializmu“. Obrat nastal v roku 1947, keď sa zhoršili vzťahy medzi ZSSR a jeho bývalými spojencami vo vojne USA a Veľkou Britániou.

V hospodárstve povojnovej ČSR zohrala významnú úlohu agrárna otázka. Štátnym zásahom sa skonfiškovala pôda Nemcov, Maďarov  osôb označených za kolaborantov. Zabraných bolo takmer 3 milióny hektárov pôdy – skoro štvrtina územia ČSR. Z iniciatívy KSČ sa v júli 1947 uzákonila revízia pozemkovej reformy z obdobie 1. ČSR. Prednostné právo získať pôdu mali účastníci odboja a drobní roľníci. 

Zmeny v hospodárskom živote, ktoré sa začali v povojnovom období pokračovali aj po  komunistickom štátnom prevrate v roku 1948. Poštátnené boli podniky nad 50 zamestnancov a o rok neskôr sa začalo s úplnou likvidáciou súkromného sektora. Socialistický sektor v priemysle na Slovensku  dosiahol v roku 1949 podiel až 97%. Bývalí živnostníci sa zamestnali vo veľkých priemyselných závodoch alebo v komunálnych podnikoch. Súčasne s poštátnením sa do ekonomiky zavádzalo plánovanie. Plán mal platnosť zákona, čo sa prvý raz presadilo v roku 1947 pri tzv. dvojročnom pláne. Naň od roku 1949 nadviazali päťročné plány pripravené už úplne v réžii vedenia KSČ. Boli prejavom centrálne riadeného direktívneho hospodárstva, ktoré vylučovalo trhové vzťahy ako údajnú podstatu vykorisťovania.

Na konci prvého päťročného plánu (1953) sa uskutočnila menová reforma. Došlo k znehodnoteniu úspor občanov a nespokojnosť prerástla do otvorených protestov. Pozitívom zavedenia novej meny bolo zrušenie prídelového lístkového systému.

Päťročné plány sa výrazne dotkli Slovenska, pretože ich cieľom bola rýchla industrializácia. Budoval sa predovšetkým ťažký a chemický priemysel. Priemysel získaval pracovné sily najmä z vidieka, kde prebiehala kolektivizácia. Nové priemyselné podniky sa často zakladali bez ohľadu na surovinové zdroje a dopravné spojenia. Na Slovensku sa sústreďovala prvovýroba  a spracovanie surovín. Oveľa menej podnikov financovalo výrobu, čo ekonomicky znevýhodňovalo slovenské hospodárstvo. Celková nižšia úroveň slovenskej ekonomiky sa v porovnaní s českou časťou štátu odrážala aj v nižších platoch. Výraznejšie priblíženie platov nastalo až v 60. rokoch. Ekonomika sa riadila centrálne, skutočné potreby Slovenska sa nebrali do úvahy. Hospodárske väzby so západnými štátmi s trhovou ekonomikou sa oslabovali, posilňovali sa väzby so štátmi združenými od 1949 v RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci). Najväčším obchodným partnerom Česko-Slovenska bol ZSSR. Chýbajúce trhové prostredie a slabé väzby s ekonomikami západných štátov sa prejavili v celkovom zaostávaní priemyslu. Nové podniky mali často zastarané, nekvalitné a energeticky veľmi náročné zariadenia. Tento vývoj vyústil začiatkom 60. rokov do hospodárskej krízy a krachu tretej päťročnice. Kríza podnietila hľadanie východísk. Napriek odporu prevažnej časti straníckeho vedenia sa vytvoril reformný program, ktorý chcel zaviesť regulované vzťahy s ponechaním plánovania, ktoré by určilo základné proporcie výroby. Rátalo sa s  posilnením postavenia podnikov, ktoré mali určovať konkrétnu výrobu podľa trhových vzťahov. Hlavnými tvorcami reformy bol v Česku OTA ŠIK a na Slovensku VIKTOR PAVLENDA a HVEZDOŇ KOČTÚCH.

Na Slovensku sa v rokoch 1945-1960 vybudovalo 170závoodv a v 150 sa rozšírila výroba. Celoštátny podiel Slovenska na priemyselnej výrobe ČSR dosiahol v roku 1960 19%, roku 1976 27%. Medzi najdôležitejšie závody vybudované v období socialistickej industrializácie v 50. a 60. rokoch patrili napr. ZŤS Martin, Oravské ferozliatinové závody Istebnom, hlinikáreň v Žiari nad Hronom, Východoslovenské železiarne v Košiciach, gumárne v Púchove, Chemko Stážske, Slofnaft Bratislava. Vysokú spotrebu elektrickej energie pre rozrastajúci sa priemysel kryli nové vodné a tepelné elektrárne. Slovensko sa z agrárnej krajiny premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu.  V roku 1964 počet zamestnancov v priemysle prevládol nad počtom zamestnancov v poľnohospodárstve. Neúspešný pokus o ekonomické reformy, spojený s obrodným procesom roku 1968, viedol k postupnej stagnácii ekonomiky. Podiel slovenského priemyslu  na celoštátnej priemyselnej výrobe stúpal, no jej kvalita a zameranie, sa podstatne nemenili. Životná úroveň začiatkom 70. rokov prudko stúpla vďaka výhodným úverom a dodávkam lacných surovín zo ZSSR. ČSSR však musela prestať s pokusmi  o ekonomickú reformu a prejsť na „osvedčený“ systém centrálneho plánovania a riadenia ekonomiky. V roku 1977 podpísala ČSSR s Maďarskom zmluvu o výstavbe vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, ktoré malo využiť vodnú energiu Dunaja a chrániť krajinu pred záplavami. Koncom roka 1978 spustila skúšobnú prevádzku atómová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach pri Trnave. Tieto diela sa mali stať novými zdrojmi elektrickej energie. 

Poľnohospodárstvo: 

Slovenský roľník bol symbolom pracovitosti, húževnatosti a súčasne sa považoval za nositeľa kresťanských hodnôt  a tradícií. Jeho život bol spätý s pôdou a s kolobehom prírody. Dedina predstavovala istý protiklad priemyselného prostredia mesta. Komunistické vedenie si vytýčilo za cieľ vyrovnať  rozdiel medzi mestom a dedinou. Aby ovládlo vidiek, získavalo roľníkov najprv pozemkovou reformou. Pôda sa skutočne delila, no už vo februári 1949 sa taktika zmenila. Bol prijatý zákon o jednotných roľníckych družstvách (JRD), ktoré sa mali stať formou prechodu k socialistickej veľkovýrobe. Okrem JRD vznikali štátne majetky, ktoré mali byť vzorom hospodárenia pri prechode majetku do vlastníctva štátu. Spočiatku sa zakladali také typy JRD, kde sa spoločne organizovala práca a rešpektovalo sa vlastníctvo pôdy a poľnohospodárskych zvierat. Roľník bol vystavený obrovskému ekonomickému i ideologickému tlaku. Najmä JRD „vyšších typov“ sa často zakladali násilím. Roľníkov nútili, aby do nich vstúpili. Ak odmietli, museli čeliť rôznemu násiliu. Súkromne hospodáriacim roľníkom konfiškovali stroje a zavalili ich vysokými dodávkovými povinnosťami – kontingentmi.  Ich nesplnenie sa považovalo za trestný čin. Preto si postihnutí roľníci často na voľnom trhu za vlastné peniaze kupovali požadované veci, len aby splnili predpísané dávky. Súčasne so zakladaním JRD sa objavil vážny problém rozkrádania majetku a finančne nákladného hospodárenia. Na konci 50. rokov bolo skolektivizovaných 60% poľnohospodárskej pôdy. Násilným zakladaním družstiev utrpela osvedčená družstevná myšlienka, ktorá sa na Slovensku šírila už od polovice 19. storočia. Komunistický režim násilím dosahoval pomerne rýchle zníženie počtu súkromne hospodáriacich roľníkov. Ich pôda sa buď konfiškovala, alebo ju boli nútení predať za nízke ceny.