Sukničkár Stalin

Sukničkár Stalin

Josif Vissarionovič Stalin  

• bol sovietsky stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, generalissimus Sovietskeho zväzu.
• Po Októbrovej revolúcii 1917 ľudový komisár pre národnosti . 
• 1922 zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany, po Leninovej smrti strhol postupne všetku moc na seba. Podriadil si orgány bezpečnosti a najmä tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú aj domnelú opozíciu, násilne budovaná autorita prerástla do kultu osobnosti. Stalinovej podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov (tresty smrti, pracovné tábory).
• Od mája 1941 predseda Rady ľudových komisárov ZSSR, počas 2. svetovej vojny na čele Štátneho výboru obrany a vrchný veliteľ. 
• Po víťazstve vo vojne upevnil autoritu ZSSR v medzinárodnej politike a z krajín oslobodených Červenou armádou vybudoval sovietsky blok. Ku koncu jeho vlády sa ZSSR zásluhou nukleárnych zbraní a raketovej techniky stal superveľmocou. 

• Prvou manželkou vtedy obyčajného revolucionára  sa stala v r. 1903 Jekaterina Svanidzeová, zvaná Keke. Svojho muža milovala a obdivovala všetko, čo robil a hovoril. Stalin bol jej pánom, a preto ju nikdy ani nenapadlo svojho muža kritizovať. On však  nemal na svoju ženu čas a začal ju dokonca podvádzať. Keke mu porodila syna Jakova a ťažko ochorela na tuberkulózu. Po jej pohrebe Stalin vyslovil túto myšlienku : „Ona bola jediný človek, ktorý dokázal obmäkčiť moje kamenné srdce. Teraz je mŕtva a s ňou odumrel všetok môj vrelý cit k ľudstvu.“ Položil si ruku na srdce a pokračoval: „Vnútri je tak pusto, tak nevýslovne prázdno.“

Nadežda Allilujevová bola 2.žena Josifa Stalina. Bola o 21 rokov mladšia.. Po siedmych rokoch nebolo ich manželstvo ani trochu šťastné. Nechcela sa s ním rozviesť, stále ho obdivovala a ctila ako najmocnejšieho muža Ruska. Niekoľkokrát sa stalo, že opitý Stalin priviedol domov mladú milenku a požadoval od Nadeždy, aby sa prizerala všetkému, čo nasledovalo Nadežda ho začala kritizovať pre jeho politiku, čo on považoval za zradu. Ich manželstvo skončilo v deň 15. výročia Veľkej októbrovej revolúcie Nadeždinou smrťou, kde  začal po nej hádzať šupky z pomaranča a špaky. Existuje mnoho verzií o Nadeždinej smrti. Podľa jednej verzie jej Stalin podal pohár s jedom. Iná verzia hovorí o spáchaní samovraždy revolverom. Ďalšia verzia hovorí o Nadeždinom odchode z oslavy a že ráno bola nájdená mŕtva. Nevie sa presne, či spáchala samovraždu alebo ju zastrelil Stalin. Nakoniec Stalin rozšíril správu, že jeho žena bola dlho chorá. Pohrebu sa nezúčastnil a hrob nikdy nenavštívil. Stalin považoval svoju manželku za zradkyňu, preto zatýkal i jej príbuzných a posielal ich do Gulagu.

    Prvým dieťaťom Stalina a Nadeždy bol syn Vasilij Josefovič. Vasilij zdedil vzťah k ženám po otcovi, už v 15-tich rokoch udržoval milostné pomery s korešpondentkami z Kremlu, na čo si sťažovala Stalinova 3. žena Rosa. Stalin však svojho syna bránil. Táto tolerancia skončila, keď sa mladý Vasilij zaplietol s milenkou svojho otca Verou Smirnovovou. Vera musela z Kremlu odísť a bola zastrelená ako zradkyňa Vasilij dostal mesačné domáce vezenie.

• Poslednou spomínanou bude Valentina Istominová, s ktorou sa spoznal v roku 1935 a prežila po jeho boku osemnásť rokov. Začal sa parádiť. Predtým neraz nosil deravé ponožky a nepoužíval ani spodky. iba ona mu smela variť čaj a ako jediná žena mu mohla ustielať posteľ, podávať lieky.. Vodca ochorel a veliteľ jeho ochranky využije príležitosť. Zmocní sa jej, podľa všetkého násilím. Válečka na otázky mlčí a len plače a plače. Stalin si to vysvetlí po svojom, zbije ju a marš do gulagu! Poslal ju do najhoršieho, do Magadanu. Vlasika uväznia. Tri mesiace ho denne bijú , mučia, až kým z toho nedostane infarkt. Ona umyla Stalinovu mŕtvolu pred tým, ako ho uložili do hrobu. Do posledných svojich dní bola presvedčená, že nebolo na svete lepšieho človeka, ako bol Stalin, 

• . Mezi Stalinove milenky patrili baletky, tanečnice, korešpondentky a rada pracovníc Kremlu. Stalinovou záľubou sa stali i pornografické filmy, ktoré si nechal dovážať z Francúzska.

Smrť

1. marca 1953 ho po hádke s členmi politbyra ranila mŕtvica (podľa niektorých zdrojov ho otrávili). Aj keď sa Stalin celý deň neozýval, ostatní členovia politbyra sa neopovážili ho rušiť. Potom, 2. marca zavolali Beriju, aby sa na neho pozrel a poradil im, čo majú robiť. Ten sa v noci z 2. na 3. marca dostavil, prehliadol chorého a povedal im, aby nepanikárili a objednal lekára až na dopoludnie 3. marca. Keď dorazil, bol na tom Stalin veľmi zle – len chrčal, zvracal a nepoznával ľudí okolo seba. Zomrel ako 74-ročný 5. marca 1953.

Berija síce v tej dobe patril k jedným z najmocnejších ľudí v ZSSR a bol Stalinovým osobným priateľom, ale v poslednom čase sa okolo neho začali objavovať podozrivé príznaky, napríklad zatýkanie jeho blízkych spolupracovníkov. To bolo v Stalinovom Sovietskom zväze obvykle predzvesťou útoku a likvidácie. Je nemožné, aby si Berija nebol vedomý tejto skutočnosti. Treba teda brať jeho tvrdenie, že Stalinovi bolo lepšie a nebol dôvod volať lekára okamžite, s veľkou rezervou.

Za oveľa pravdepodobnejšiu je historikmi považovaná možnosť, že Berija úmyselne zdržal privolanie lekárskej pomoci a napomohol tak k Stalinovej smrti. Podľa niektorých spolupracovníkov túto verziu niekoľkokrát potvrdil v súkromných rozhovoroch krátko po Stalinovej smrti, v ktorých so sebavedomým úsmevom niekoľkokrát povedal vetu „Ja som ho odstránil…“

Stalin bol jediný zo sovietskych štátnikov, na počesť ktorého bola po jeho smrti usporiadaná v pravoslávnom chráme panychída. Po informáciách o jeho smrti bola veľká časť obyvateľstva krajiny otrasená. Pri jeho pohrebe a snahách ľudí dostať sa k rakve a vidieť jeho telo dni predtým boli v mnohopočetných davoch ušliapaní viacerí ľudia.

Zabalzamované telo Stalina umiestnili do Mauzólea Lenina, ktoré sa v r. 1953 – 1961 volalo Mauzóleum V. I. Lenina a I. V. Stalina. Na základe uznesenia XXII. zjazdu z 30. októbra 1961, v noci z 31. októbra na 1. novembra 1961 Stalinovo telo vyniesli z mauzólea a pochovali do hrobu pri kremeľskom múre.

Stalinovu sochu v strede mesta jeho narodenia presunuli Gruzínci do múzea v noci z 24. na 25. júna 2010