Materiálové hospodárstvo

Zásobovacia činnosť podniku
Zásobovacia činnosť podniku zabezpečuje obstaranie hmotných vstupov pre podnikový proces.
 
Predmety obstarávania:
1.  vstupné materiály – zúčastňujú sa podnikového transformačného procesu.
a. výrobkové materiály – sú súčasťou výrobkov
•  základný materiál – tvorí hmotnú podstatu výrobkov
(výroba nábytku z dreva)
•  pomocný materiál – dotvára výrobok
(pri výrobe nábytku potrebujeme lak, farbu)
b.  technologické materiály (prevádzkové) – olej, náradie, baliaci materiál, mazadlá...
 
2.  polovýrobky – používajú sa na kompletizáciu vlastného výrobku, napr. súčiastky
 
3.  obchodné tovary – sú predmetom ďalšieho predaja v pôvodnej podobe (autorádio u výrobcu áut)
 
Základné zásobovacie činnosti sú:
•  nákup,
•  preprava,
•  skladovanie.
 
Ciele zásobovania:

- technické – zabezpečiť hmotné vstupy v:

-  požadovanej kvalite,
-  požadovanom sortimente,
-  požadovanom množstve,
-  správnom čase,
-  na správne miesto,

- ekonomické
-  obstaranie a skladovanie zásob pri minimálnych nákladoch

Otázky:
1.  Čo je predmetom obstarávania pri zásobovacej činnosti podniku?

(vstupné materiály – výrobkové (základný, pomocný), technologické; polovýrobky, obchodné tovary)
2.  Aké sú základné zásobovacie činnosti?
(nákup, preprava, skladovanie)
3.  Aké sú ciele zásobovania?
(technické (5), ekonomické)

Organizácia zásobovania
 
Závisí od:
- charakteru výrobku,
- veľkosti podniku,
- rozmiestnenia dodávateľov,
- technického vybavenia podniku.

Zásobovaciu činnosť v podniku zabezpečuje útvar zásobovania, ten je väčšinou zaradený do obchodného, alebo výrobného úseku.
 
Spôsoby obstarania materiálu:

- náhodné:
- rieši dodávku až bezprostredne po vzniku potreby,
- obstaranie od prípadu k prípadu,
- pri zákazkovej výrobe – krajčír, stolár,

- do zásoby:
- skladové obstarávanie,
- uloženie na sklad – skladovanie plní synchronizačnú funkciu zásobovania a výroby,
-  najrozšírenejší spôsob obstarávania materiálu, hlavne v priemysle

- bezskladové:
- dodaný materiál ide priamo do výroby,
- viac sa uplatňuje v obchode ako v priemysle (obchod s potravinami – tovar sa dodáva priamo do predajných priestorov)
- nazýva sa tiež synchrónne obstarávanie, keďže tu odpadá potreba synchronizačnej funkcie skladovania,
- v praxi skôr výnimkou, väčšinou si podniky tvoria určitú materiálovú rezervu – poistnú zásobu.
 
Určenie časových okamihov dodávok, resp. časových úsekov medzi jednotlivými dodávkami sa nazýva obstarávací rytmus.
(Celkový predpokladaný objem spotreby materiálu sa rozdelí na čiastkové množstvá, ktoré treba dodať v určitých časových okamihoch. Treba rešpektovať dobu dodávky a hranicu minima).
 
Voľba dodávateľa:
- dôležitý rozhodovací proces v podniku
- využíva sa tzv. obstarávací marketing – založení na hodnotení trhovej pozície jednotlivých dodávateľov a na posudzovaní dodacích podmienok, hodnotenie dodávateľov sa zakladá predovšetkým na analýze obstarávacích nákladov.

Hlavné kritériá pri výbere dodávateľa:
- cena materiálu a cenové zvýhodnenia,
- kvalita materiálu,
- bonita dodávateľa (dobré meno, spoľahlivosť),
- dodacie podmienky (termíny, spôsob prepravy, vzdialenosť dodávateľa),
- platobné podmienky (spôsob platby, možnosť úveru)
 
Všeobecné zásady pri voľbe dodávateľa:
- riziko nákupu sa zmenší, ak sa materiál nakupuje od viacerých dodávateľov,
- malé množstvá materiálu je výhodnejšie nakupovať vo veľkoobchode, väčšie priamo u výrobcu.
 
Nákupná politika
 
Nákupná politika vychádza z:
- odbytovej stratégie – tá vplýva na tvorbu výrobného programu a teda i na potrebu materiálu,
- poznania podmienok výroby a dostupnosti materiálových zdrojov,
- z podmienok získavania materiálu na obstarávacom trhu

Nákupná politika je široký pojem a v konkrétnych podmienkach sa realizuje prostredníctvom prvkov (nástrojov) nákupnej politiky.
 
Prvky nákupnej politiky:
- určujú konkrétny postup podniku pri realizácii nákupu materiálu,
- možno ich rozdeliť do troch skupín:

I.  prvky súvisiace s predmetom nákupu:
 
1.  politika množstva – rozhodnutie, či sa celkový požadovaný objem materiálu realizuje ako jedna dodávka (jednorázový nákup), alebo sa rozdelí na viaceré dodávky.
2.  politika kvality:
o aktívna – kupujúci podnik si sám stanovuje kvalitatívne parametre nakupovaného materiálu,
o pasívna – predpokladá sa približne rovnaká kvalita nakupovaných materiálov u všetkých potenciálnych dodávateľov
3.  cenová politika – (aktívna a pasívna)
o  aktívna -  usiluje sa nakúpiť materiál cenovo najvýhodnejší

II.  prvky súvisiace so zdrojmi nákupu
1.  spôsob dodania – rozhodnutie o voľbe priameho alebo nepriameho (sprostredkovaného) nákupu = od výrobcu alebo od obchodného sprostredkovateľa
 
2.  počet dodávateľov:
o otázka existencie konkurencie na strane ponuky, čím väčší počet potenciálnych dodávateľov, tým je obstarávacie riziko menšie,
o miera tohto rizika súvisí aj s existenciou alebo neexistenciou substitučných (náhradných) materiálov. Existencia substitučných materiálov zvyšuje počet potenciálnych dodávateľov.
 
3.  priestorové rozloženie dodávateľov – cieľ: minimalizácia prepravných nákladov
 
III.  prvky súvisiace s tvorbou podmienok nákupu
 
1.  vytváranie dodávateľských vzťahov:
•  krátkodobé, alebo dlhodobé,
•  viazané, alebo väzbové obchody – podmienky zo strany dodávateľa – dodanie požadovaného materiálu sa viaže na odkúpenie ďalšieho tovaru
 
2.  nákupná reklama – upevňovanie bonity kupujúceho v mienke dodávateľov – aktívna reklama – komunikácia s potenciálnymi dodávateľmi

3.  nákupné orgány – vlastné alebo služby cudzích nákupných organizácií
 
4.  kooperácia pri nákupe – vytvorenie nákupných syndikátov
 
Určovanie potreby materiálu
 
Základom určenia celkovej potreby materiálu je normovanie jeho spotreby.
 
Norma spotreby materiálu – predstavuje maximálne množstvo materiálu, ktoré sa môže spotrebovať na jednotku výkonu (produkcie) stanovenej kvality.
 
Rozlišujeme normu spotreby:

- základného materiálu – určuje sa na jednotku výkonu (na 1 kus, na 1 meter...),
- pomocného materiálu – určuje sa na rôzne jednotky spotreby (napr. na vyrábaný výrobok, stroj a pod.)

Meracia jednotka spotreby pomocného materiálu sa určuje pomocou konkrétnych podmienok:

- pomocný materiál, ktorý sa pridáva k základnému materiálu – farby, laky – meracia jednotka  = vyrábaný výrobok,
- pomocný materiál, ktorý sa využíva pri obsluhe výrobných zariadení ( prevádzkový materiál = technologický materiál – mazacie oleje) – meracou jednotkou spotreby je jednotka daného zariadenia, ktoré využívame k výrobe výrobku (jeden sústruh), alebo jednotka práce tohto zariadenia (100 normohodín),
- pomocný materiál, ktorý používa pracovná sila (špeciálny odev, obuv...), meracou jednotkou je jeden robotník, určitý počet pracovných dní, resp. hodín
 
Zloženie normy spotreby:
- čistý (užitočný) podiel materiálu,
- odpad:
- technologický – vyplýva z technologického procesu,
- ostatný – vyplýva i závisí od organizácie práce, spôsobu zásobovania, skladovacích podmienok.
 
Metódy určovania noriem spotreby materiálu:

- prepočtovo-analytická:
- vychádza z technickej a technologickej dokumentácie,
- prepočtu konkrétnej spotreby predchádza analýza skutočných výrobných, konštrukčných, technologických a organizačných podmienok v podniku,
- dôležité je porovnanie s ostatnými výrobcami.

- skušobno-experimentálna:
-  skušobno-laboratórna – skúšky sa robia v laboratóriách,
-  skušobno-prevádzková – skúšky sa robia vo výrobnej prevádzke.

- štatistická – vychádza z priemernej štatistickej (skutočnej) spotreby za uplynulé obdobie.

Plánovanie materiálových potrieb:
 
Využívajú sa rôzne pomocné metódy:
 
1.  Metóda grafov
Podstata: používa sa pri zložitých výrobkoch, pri ktorých zvažujeme z koľkých častí sa výrobok skladá, aké materiály sú potrebné na výrobu, ktoré z nich si podnik vyrába sám a ktoré nakupuje.
 
Príklad:
Podnik vyrába 100 ks výrobku „A“ a 200 ks výrobku „B“.
 
Na zhotovenie výrobku „A“ potrebuje:
•  3 súčiastky typu I a
•  2 súčiastky typu III.
 
Na zhotovenie výrobku „B“ potrebuje:
•  2 súčiastky typu I,
•  4 súčiastky typu II a
•  2 súčiastky typu III.
 
Súčiastky typu I a II si podnik vyrába sám a súčiastky typu III nakupuje.
 
Na výrobu súčiastky typu I potrebuje:
•  1 jednotku materiálu „a“ a
•  3 jednotky materiálu „b“.
 
Na výrobu súčiastku typu II potrebuje:
•  2 jednotky materiálu „a“,
•  1 jednotku materiálu „b“ a
•  4 súčiastky typu III.
 
Zistite potrebu materiálových vstupov do výroby.
- materiálu „a“ 2300 jednotiek
- materiálu „b“ 2900 jednotiek
- súčiastok typu III 3800 jednotiek

2.  Metóda „ABC“
Podstata: podrobné prepočty noriem sa robia len pri niektorých druhoch zásob, vyberú sa podľa dôležitosti.  Ide o selektívny postup.
Rozdelenie zásob do 3 skupín:
A.  Obsahuje druhy materiálov, ktoré majú relatívne vysokú hodnotu. Pre tieto materiály sa robia podrobné prepočty.
B. Obsahuje veľký počet rôznych druhov materiálov. Pre tieto materiály sa vopred určí minimálna výška zásob, pri jej dosiahnutí nasleduje objednanie materiálu.
C.  Nákup týchto materiálov sa robí na základe odhadu.
 
3.  Metóda „Just in time“
Podstata: nevytvárať zásoby, dodávať materiál priamo do výroby.
Výhody: úspora finančných prostriedkov.
Nevýhody: riziko oneskorenia dodávky, zastavenie výroby. V Slovenskej republike má minimálne využitie.
 
4.  Výrobková metóda
Pm – potreba materiálu
Nv – norma spotreby daného materiálu na výrobok
Qv – množstvo výrobkov podľa plánu výroby
 
Ak sa materiál používa na niekoľko výrobkov (n), celková potreba sa určí sumou potrieb na jednotlivé výrobky.
 
5.  Metóda typových reprezentantov
Používa sa pri širšom sortimente podobných výrobkov (výrobky určitého typu). Z danej skupiny výrobkov sa vyberie jeden typový reprezentant.
 
Pm = Ntyp*Qcelk
 
Qcelk – celková plánovaná výroba výrobkov danej skupiny,
Ntyp – norma spotreby typového reprezentanta
Pm celková potreba materiálu
 
Pri výbere typického reprezentanta sa vychádza z priemernej veličiny noriem spotreby pri jednotlivých výrokoch (Nv) a podielu týchto výrobkov na celkovom objeme výroby (Kv)
 
Vypočítaná priemerná veličina sa porovná s normami spotreby ri jednotlivých výrobkoch. Ku ktorej norme sa najviac približuje, táto sa považuje za normu typového reprezentanta (Ntyp).
 
6.  Metóda analógie
Používa sa v prípadoch, keď sa plánuje výroba výrobkov, na ktoré nie sú vypracované normy spotreby materiálu. Treba vyrábať výrobky konštrukčne a technologicky podobné. Treba mať na zreteli odlišnosti výrobkov oproti porovnávanému a zaviesť do výpočtu opravné koeficienty.
 
Pm = Nan * Q*K Pm – celková potreba materiálu
Nan – norma spotreby analogického výrobku
Q – plán výroby nového výrobku, na ktorý určujeme potrebu

materiálu
K – koeficient, ktorý zohľadňuje osobitosti spotreby materiálu pri novom výrobku (možno ho určiť zo vzťahu hmotnosti porovnávaných materiálov).
Pri plánovaní materiálových potrieb sa využívajú bilančné postupy. Porovnávajú sa:
Zdroje: Potreby:
nákup + začiatočná zásoba  spotreba + konečná zásoba
 
Objednávanie materiálu a riadenie zásob:
Objednávanie materiálu je rozhodovací problém. Rozhodujúcim krokom v procese obstarávania materiálu je určenie časového momentu objednania – bodu objednávky (Ti). Ide o určenie začiatku časového obdobia, v ktorom predpokladáme uskutočnenie konkrétnej dodávky (nákupu) materiálu.
 
Časový interval, ktorý sa začína časovým momentom objednania a končí v časovom okamihu, v ktorom sa obstarávaný materiál dopraví do skladu nakupujúceho podniku, sa nazýva obstarávací čas (Di). Tento interval sa udáva prevažne v dňoch.
 
Faktory ovplyvňujúce časový moment objednania:
1.  čas spotreby (Dsi) – obdobie, za ktorý sa spotrebuje dodané množstvo materiálu (Qi). Vypočítame ho na základe priemernej dodanej spotreby materiálu (qi).
 
2.  objednávací čas (di1):
· určuje čas. interval potrebný na vybavenie objednávky (vystavenie, zaslanie a doručenie dodávateľovi),
· ovplyvňuje aj spôsob komunikácie dodávateľa a odberateľa (komunikačný čas), kt. je daný komunikačným systémom (telefón, fax, pošta).
 
3.  dodací čas dodávateľa (di2)– lehota, ktorú potrebuje dodávateľ na realizáciu prijatej objednávky.
 
4.  prepravný čas:
· dodací čas prepravcu,
· závisí od vzdialenosti  dodávateľa a zvoleného spôsobu prepravy.
 
5.  manipulačný čas príjmu materiálu (di4):
· preberanie materiálu od prepravcu na sklad,
· manipulácia s materiálom, kontrola množstva a kvality

6.  poistný čas (di5):
· určitá časová rezerva,
· faktory ovplyvňujúce poistný čas:
1.  dochvíľnosť s akou dodávatelia plnia objednávky,
2.  oneskorenie, ktoré sa môže vyskytnúť pri preprave (štrajk prepravcov)
3.  objednaný tovar nemusí byť k dispozícii.
 
7.  iné časy (di6) – konkretizujú sa podľa špecifickej situácie
Na určenie čas. momentu objednania potrebujeme určiť celkový obstarávací čas Di:
Di = Di1 + Di2 + Di3 + Di4 + Di5 + Di6
 
Časový moment objednania (Ti) potom vypočítame ako rozdiel času spotreby Dsi a obstarávacieho času:
Ti = Dsi - Di
 
V praxi sa častejšie používa prepočet pomocou priemernej dennej spotreby materiálu (qi).
q = Di * qi
 
Cieľ riadenia zásob – udržať zásoby materiálu na takej výške, ktorá umožní plynulý priebeh výrobného procesu pri najnižšej viazanosti finančných prostriedkov.
 
Vedomé udržiavanie stavu zásob na určitej výške možno dosiahnuť:
- primeraným objednávaním,
- zmenou dodávkového cyklu (intervaly medzi dodávkami),
- zmenou objemu objednávok (doobjednanie, zrušenie objednávky)
- zabezpečenie dodávky z mimoriadneho zdroja.
 
Systémy riadenia zásob:
- podľa počtu sledovaných hladín stavu materiálu na sklade metóda MINI-MAXI,
- podľa prístupu k jednotlivým skupinám zásob (diferencovaný ABC, nediferencovaný)
- podľa náročnosti na techniky spracovania informácií (s využitím PC)

Sledované hladiny stavu zásob materiálu na sklade sa označujú ako norma zásob.
 
Najčastejšie sledované normy zásob:
- minimálna zásoba – poistná a technologická zásoba,
- maximálna bežná zásoba – priemerná zásoba,
- priemerná norma zásob – ½ maximálnej bežnej zásoby + poistná + technologická zásoba

- technologická zásoba – závisí od potreby technologickej úpravy materiálu pred výdajom do výroby (nie je potrebná v každej výrobe)
- poistná zásoba – závisí od miery rizika výpadku bežných dodávok a od podmienok zabezpečenia náhradného riešenia
- maximálna norma zásob – maximálna bežná + poistná + technologická

Riadenie zásob vyžaduje primeraný informačný systém – využitie výpočtovej techniky

Optimalizácia dodávky
V podnikoch kde zásoby veľmi nekolíšu a nehrozí ani znehodnotenie zásob (t.j. väčšinou výrobné podniky), možno použiť metódu optimalizačného prepočtu výšky objednávky ktorá vychádza z kritéria minimálnych celkových nákladov spojených s obstaraním a skladovaním zásob.
 
Pri menšom počte objednávok (vyššej hodnote objednávky):
- nižšie náklady na obstaranie,
- vyššie skladovacie náklady
(a opačne :-)

- Dopt – optimálna výška dodávky (objednávky),
- A – spotreba vo fyzických jednotkách za rok,
- B – náklady na vybavenie jednej objednávky (dodávky),
- C – skladovacie náklady na fyzickú jednotku za rok.

Príklad:
Predpokladajme, že vo výrobnom podniku pri montáži určitého výrobku sa spotrebuje ročne 10 000 ks súčiastok. Náklady na vybavenie jednej dodávky týchto súčiastok sú 2 000 €. Náklady na skladovanie jednej súčiastky, ak by bola na sklade celý rok, by predstavovali 18 €.
 
Výpočet
Pri realizácii dodávky vo výške 1 491 ks dosiahne podnik minimálne náklady obstarania a skladovania.
 
Ukazovatele hodnotenia úrovne riadenia zásob:
Najpoužívanejšie ukazovatele hodnotenia úrovne riadenia zásob (hospodárenia so zásobami) sú:
1.  miera obratu zásob – ukazovateľom sledujeme rýchlosť obratu zásob, jej zvyšovaním zvyšujeme efektívnosť činnosti podniku. Rýchlosť obratu možno vyjadriť ako:

- počet obrátok za sledované obdobie (za rok),

  O – počet obrátok, V – výkony (tržby, obrat), Z – priemerná zásoba v sledovanom období
 
- dobu jednej obrátky

Do – doba obratu, d – počet dní v sledovanom období
 
Príklad:
Ročné výkony podniku predstavujú 32 mil. €, priemerné zásoby sú 2,7 mil. €. Zistite mieru obratu zásob za rok (365dní)
 
Zásoby sa za rok obrátia 12-krát, čo predstavuje dobu jednej obrátky 31 dní (1 mesiac) .
 
2.  rentabilita zásob – predstavuje vplyv zásob na výkonnosť resp. ekonomickú ziskovosť
 
Cieľom podniku je, aby tento ukazovateľ vzrastal.

Preprava, príjem, skladovanie, výdaj
 
 
1)  uskutočnenie dodávky:
S prepravou súvisí predovšetkým problém výberu dopravných prostriedkov.
 
- určenie spôsobu prepravy:
-  vlastné prostriedky
-  cudzie prostriedky

- voľba dopravného prostriedku:
-  automobilová doprava,
-  železničná,
-  lodná,
-  letecká,
-  potrubná.

Kritéria pri rozhodovaní:
- hospodárnosť,
- vlastnosti prepravného materiálu,
- objednané množstvo,
- vzdialenosť
 
2)  príjem materiálu:
- uskutočnenie kvantitatívnej a kvalitatívnej kontroly,
- porovnanie skutočného stavu s dodacím listom,
- prevzatie na sklad alebo zadanie do výroby,
- pri zistení nedostatkov vyhotovenie zápisu o chybách a reklamácia.
 
Evidenčným dokladom príjmu sú príjemky materiálu.
 
3)  Skladovanie materiálových zásob
 
Organizácia skladového hospodárstva:
•  centralizované – 1 veľký sklad
•  decentralizované – viac menších skladov
•  kombinované
 
Skladové hospodárstvo tvoria:
•  zásobovacie sklady (materiálu)
•  výrobné sklady (medzisklady medziproduktov)
•  odbytové sklady (hotových výrobkov)
 
Všeobecnou funkciou skladov je zabezpečovať synchrónnosť (časovú súbežnosť) podnikového procesu od vstupov do výroby až po predaj hotových výrobkov.
 
Druhy skladov podľa technického uspôsobenia:
•  otvorené,
•  polootvorené,
•  uzavreté.
 
Činnosť zásobovacích skladov:
•  príjem materiálu,
•  organizácia a kontrola uskladnenia materiálu,
•  ochrana materiálu,
•  manipulácia s materiálom.
 
Základné stránky skladovania materiálu:
- technická stránka – technické podmienky pri skladovaní, zisťovanie teploty, vlhkosti,
- ekonomická stránka – udržiavanie zásob v súlade s normami zásob, predaj nepotrebných zásob,
- právna stránka – dodržiavanie predpisov pri vykonávaní skladových činností,
- evidenčná stránka – správne vyhotovenie dokladov súvisiacich so skladovaním,
- organizačná stránka – uloženie materiálu na vhodnom mieste, určenie priestoru pre príjem, skladovanie, výdaj materiálu

4)  Výdaj materiálu do výroby – robí sa na základe požiadaviek výrobných útvarov a znamená koniec skladovania.
 
Každý výdaj materiálu zo skladu sa musí evidovať. Na sledovanie tohto procesu sa používajú rôzne žiadanky na vydanie materiálu, resp. výdajky materiálu.
 
Evidencia zásob

• slúži na bežnú i následnú kontrolu a vykonáva sa pomocou dokladov (napr. dodací list, príjemka, skladová karta, výdajka).
 
Skladová evidencia
- predstavuje účtovnícke, štatistické a operatívne záznamy o stave a pohybe zásob v skladoch
- spôsob jej vedenia je rôzny, závisí od veľkosti podniku, sortimentu a množstva skladovaných tovarov, technického vybavenia...

Bez presnej evidencie zásob nie je možná ich kontrola, nie je možné prijímať včasné opatrenia na presun chýbajúcich zásob ani sledovať hospodárnosť skladov.
 
1) Metóda vizuálnej kontroly:
- pravidelné vykonávanie vizuálnej kontroly zásob a zaznamenávanie zistených skutočností (pri prehliadke zásob – stručné poznámky v zošite – „kniha záznamov“)
- pravidelné intervaly (denne, týždenne, mesačne...)
- vhodné pre malé podniky

a) „Kniha zásob“ – príklad
o táto metóda sa používa prevažne v malých podnikoch,
o môže ísť o malý zošit do ktorého sa v pravidelných intervaloch zaznamenávajú skutočné poznámky o zásobách v skladoch, ktoré sa zistili prehliadkou,
o po určitej dobe vieme presne určiť, ktorý dodávateľ mešká s dodávkou, ako sa míňajú jednotlivé zásoby, kedy treba objednať zásoby
 
b) Metóda „lístkov na regáloch“
•  vychádza z vizuálnych kontrol,
•  na regáloch so zásobami sú pripevnené lístky, na nich:
•  poradové číslo tovarovej položky (podľa klasifikácie),
•  opis tovarovej položky (názov, druh tovaru)
•  minimálne množstvo (rezervná zásoba)
•  názov dodávateľa
 
„lístky na regáloch“ - príklad
druh tovaru:   brzdy
tovarová položka:   216-a
dodávateľ:   Smile s.r.o.
min. množstvo:   12 ks
množstvo pri ktorom treba objednať:  15ks
 
c) „Systém dvoch regálov“
•  tovar skladujeme v dvoch regáloch,
•  berieme z jedného, keď sa vyprázdni objednáme potrebné množstvo do prázdneho a vyprázdňujeme druhý
•  keď sa z regála vyberie určité množstvo skontroluje sa stav v regály, ak treba doobjednať, spravíme si poznámku do zošita,
 
2) Metóda písomných záznamov:

- metóda skladových kariet,
- metóda skladových blokov,
- metóda skladových lístkov.

a) Metóda skladových kariet :
•  vhodná pri zásobách s malým počtom kusov, ale s vysokou cenou,
Záznam na sklad. karte obsahuje:
•  názov skladového tovaru,
•  všetky pohyby v množstve v naturálnej a peňažnej podobe,
•  údaje o nákupných a predajných cenách,
•  zostatok zásob pri každom pohybe,
•  množstvo tovaru, pri ktorom treba zadať objednávku
Vedú sa v naturálnej i peňažnej forme. Problémom pri skladových kartách je určiť predajnú cenu ak sa nakupovaný materiál nakúpi v rôznych nákupných cenách.
 
Poznáme dva spôsoby určenia predajnej ceny:
•  ak sme tovar obstarali v rôznych cenách, platná legislatíva pripúšťa 2 metódy ocenenia vydaného tovaru:
•  metóda FIFO – založená na dodržaní toho poradia pri ocenení (pri výdaji), ktoré bolo pri nákupe na sklad =prvý do skladu -> prvý zo skladu
•  metóda priemernej obstarávacej ceny – priemerná cena = vážený aritmetický priemer pri každej dodávke, t.j. cena sa vypočíta ako priemerná za všetky zásoby.
 
b) Metóda skladových blokov:
•  uplatnenie pri položkách zásob s rýchlym obratom, nízkou jednotkovou cenou, pri veľkom množstve (nemožno sledovať fyzický stav)
•  zaznamenávajú sa iba peňažné hodnoty pohybov so zásobami,
•  vždy sa zaznamenáva aj zostatok zásob
 
•  oceňovanie zásob musí byť jednotné – v nákupných, alebo predajných cenách, výhodnejšia je predajná cena, lebo výdaje materiálu sa robia na základe záznamov o predaji, na predajné ceny sa prepočítavajú aj všetky nákupy
•  pravidelný interval na zaznamenávanie

c) Metóda skladových lístkov (štítkov, visačka):
•  používa sa v obchodných organizáciách, kde sa predávajú tovary s vysokou jednotkovou cenou,
•  sklad. lístok je pri tovare až do jeho predaja,
•  pri predaji sa odníme – slúži ako podklad pre ďalšie záznamy – tržby za príslušné obdobie, hrubý zisk
•  štítky majú malý rozmer a musia obsahovať: dátum nákupu, nákupnú a predajnú cenu
•  pokiaľ chce podnikateľ utajiť určité údaje, používa kódovanie
Prístupy ku kódovaniu informácií:
•  farebné kódovanie
•  kódovanie zámenou čísel za písmená
3) Moderná evidencia:

- stav a pohyb zásob sa eviduje pomocou výpočtovej techniky
 
Oceňovanie zásob
 
• určuje zákon o účtovníctve
 
Môžeme ich oceňovať týmito cenami:
1.  Obstarávacími cenami sa oceňujú všetky druhy zásob, ktoré účtovná jednotka nakupuje (materiál, tovar). OC obsahuje: cenu materiálu alebo tovaru, (prepravné, clo, províziu)
2.  Vlastnými nákladmi sa oceňujú zásoby, ktoré sú výsledkom vlastnej činnosti. Sú to priame náklady (priamy materiál a mzdy) a nepriame náklady (len časť, ktorá súvisí s činnosťou, sú to tie, ktoré sa nedajú priamo vyčísliť na jednotku produkcie).
3.  Reprodukčnou obstarávacou cenou – oceňuje sa ňou:
• zásoby nadobudnuté BEZPLATNE – prijaté dary
• v poľnohospodárskych podnikoch príchovky zvierat v tých prípadoch, keď sa nedajú zistiť vlastné náklady alebo sú tieto vlastné náklady vyššie ako reprodukčná OC
• prebytky zásob zistené pri inventarizácii
• použiteľný odpad z výroby
Úbytok zásob rovnakého druhu sa môže účtovať v analytickej evidencii v ocenení:
a)  cenou zistenou váženým aritmetickým priemerom z obstarávacích cien, pričom vážený aritmetický priemer sa musí vypočítať pri 1. vyskladnení zásob najmenej raz za mesiac.
b)  spôsobom, keď sa cena 1. prírastku zásob použije na ocenenie 1. výdaja zásob zo skladu – nazýva sa FIFO (1. do skladu – 1. zo skladu; first in first out)
Okrem váženého aritmetického priemeru možno priemernú cenu vypočítať kĺzavým váženým aritmetickým priemerom po každej dodávke zásob. Výpočet bude z ceny za jednotku množstva takýto:
(predchádzajúca CMJ + nová CMJ) : 2 = aktuálna priemerná cena za jednotku
 
Touto cenou sa ocení stav zásob až do novej dodávky, to platí aj pre výdaj zásob.
 
Otázky na zopakovanie:
• Charakterizujte zásobovaciu činnosť, jej úlohu, predmety obstarávania, ciele?
• Aké sú základné zásobovacie činnosti?
• Porovnajte spôsoby obstarávania materiálu z hľadiska ich výhod/nevýhod, náročnosti, možnosti použitia.
• Popíšte vlastnými slovami voľbu dodávateľa.
• Popíšte nákupnú politiku, jej východiská a prvky súvisiace s predmetom nákupu, zdrojmi nákupu a s tvorbou podmienok nákupu.
• Akým spôsobom určujeme potrebu materiálu – čo je základom jej určenia, aké metódy poznáme.
• Uveďte aké metódy obstarávania materiálu poznáte a popíšte aspoň dve z nich.
• Vysvetlite pojmy bod obstarania, obstarávací čas a ich význam, stručne popíšte jednotlivé faktory ovplyvňujúce časový moment obstarania.
• Vysvetlite podstatu metódy objednávania zásob pomocou priemernej dennej spotreby materiálu.
• Stručne charakterizujte metódu optimalizačného prepočtu výšky objednávky.
• Uveďte a stručne popíšte základné ukazovatele úrovne riadenia zásob.
• Popíšte prepravu, príjem, skladovanie a výdaj materiálu.
• Charakterizujte skladovú evidenciu zásob.
• Porovnajte metódy evidencie zásob z hľadiska ich výhod / nevýhod a použitia.
• Popíšte akými cenami oceňujeme zásoby a porovnajte ceny stanovené použitím váženého aritmetického priemeru a metódou FIFO.