Jazyk a reč

JAZYK A REČ

JAZYK: dohodnutý kód, súbor znakov a pravidiel => prenos a výmena informácií – komunikácia. Jazyk je jav sociálny a spoločenský.

JAZYKOVÝ ZNAK: bilaterálna povaha – obsah (DESIGNÁT) + forma (DESIGNÁTOR) – pozri sémantický trojuholník.

SÉMANTICKÝ TROJUHOLNÍK: autori – traja jazykovedci: Ogden, Richards, Frege.

zastáva vzťah medzi myšlienkovou oblasťou (obsahom), jazykovým stvárnením (formou), javom skutočnosti => človek myslí v pojmoch.

Sémantický trojuholník odráža „Fázy“ myslenia:

1. podnet z objektívnej skutočnosti: vidíme konkrétny predmet – vidíme dom,
2. uvedomenie si, čo vidíme: definícia predmetu na základe jeho vlastností – stavba na bývanie,
3. priradenie mena, pomenovanie – dohodnutý jazykový znak D–O–M (house, s. Haus).

JAZYK – JAZYKOVÝ SYSTÉM: abstraktný systém ustálených znakov a pravidiel, na základe ktorých vzniká konkrétna reč

REČ: hovorená podoba jazyka. Ide o konkrétne využitie jazykového systému v konkrétnom dorozumievacom akte, v konkrétnom rečovom prejave. => výsledkom je konkrétny jazykový text. Reč býva doplnená mimojazykovými prostriedkami (mimika, pohyby rúk, tela) a určená bližšie prostredím, situáciou.

FUNKCIE JAZYKA:

1. Dorozumievacia (komunikatívna) funkcia, – vyjadrenie myšlienok, názorov, citov...
2. Poznávacia (kognitívna) funkcia – slúži ako nástroj myslenia.
3. Estetická funkcia – rozvíja estetické cítenie človeka, vnímanie krásna a citu.
4. Reprezentatívna funkcia – jazyk patrí k dôležitým znakom národa (národná, kultúrna).

DRUHY JAZYKOV:

1. prirodzené: jazyk každodenného života,
2. umelé: vytvorené s určitým cieľom (jazyk matematickej symboliky, programovacie jazyky)

NÁRODNÝ JAZYK: súhrn jazykových znakov, ktoré používajú ako nástroj myslenia a dorozumievania príslušníci jedného národa, etnickej skupiny. Spája ich historická, kultúrna, spoločenská a politická spolupatričnosť.

CIEĽOVÝ JAZYK: oficiálnym úradný jazyk konkrétneho štátu, ktorý sa učí aj príslušník národnostnej menšiny (nejde o cudzí jazyk) – používa sa v školskej praxi.

CUDZÍ JAZYK: jazyk, ktorý pre daného človeka nie je materinský a musí sa ho učiť na pozadí materinského jazyka.

ÚRADNÝ (štátny) JAZYK: plní funkciu úradného jazyka nielen pre Slovákov, ale aj pre príslušníkov národnostných menšín => Zákon o štátnom jazyku – uzákonený 15.11.1995 s účinnosťou od 1.1.1996

JAZYKY NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN: maďarčina, rusínčina, ukrajinčina, rómčina, chorvátčina, nemčina – rozvíjajú sa rovnocenne so slovenčinou.

PRAJAZYK: pôvodný jazyk, spoločný predchodca jazykov, ktoré sa z neho vyvinuli => hovoríme o geneticky príbuzných jazykoch – jazyková rodina.

Takmer všetky európske jazyky (70) a jazyky časti západnej Ázie majú spoločný Indoeurópsky prajazyk

INDOEURÓPSKY PRAJAZYK: je predpokladaný prajazyk indoeurópskych jazykov.

SLOVANSKÝ PRAJAZYK – PRASLOVANČINA: pôvodný jazyk slovanských jazykov, patrila do skupiny indoeurópskych jazykov => spoločný jazyk starých Slovanov – kým žili v spoločnej vlasti.

STAROSLOVIENČINA: najstarší slovanský spisovný jazyk, ktorý mal aj písanú podobu.

• Vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. Spisovnú podobu staroslovienčine vtlačil Konštantín. Na území Veľkomoravskej ríše prijala mnoho prvkov z domáceho jazyka. S určitými zmenami sa používa dodnes ako bohoslužobný jazyk katolíckej cirkvi byzantského obradu (tzv. gréckokatolíckej) a pravoslávnych cirkví.

• Z genetického hľadiska bola staroslovienčina jazykom južnoslovanského pôvodu.
• Staroslovienčina mala vysokú gramatickú, syntaktickú a štylistickú úroveň – vyrovnala sa (kvalitou a schopnosťou vyjadriť aj zložitú výpoveď) latinčine i gréčtine.

HLAHOLIKA: prvé slovanské písmo postihujúce všetky zvukové charakteristiky slovenských jazykov (nosovky, č, š, ž...). Vytvoril ho Konštantín r. 862 na zápis staroslovienčiny.

• Pôvodná veľkomoravská verzia HLAHOLIKY mala 38 znakov: 24 grafém minuskulnej gréckej abecedy (malé grécke písmená) a 14 znakov neznámeho písma (pravdepodobne hebrejskej a samaritánskej abecedy) – na záznam špecifických slovanských zvukov.
• Každému písmenu bolo priradené číslo (prvá slovanská číselná sústava). Písmeno pre zvuk „dz“ (= číslo 8) je príkladom písmena utvoreného špeciálne pre nárečia staroslovienčiny používanej na Veľkej Morave, pretože v tom čase vo vlastnej staroslovenčine (macedónsky dialekt Solúna) takýto zvuk neexistoval. Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy roku 885/886 ju na území dnešného Slovenska nahradilo latinské písmo a hlaholika sa dostala do Chorvátska a Bulharska.

CYRILIKA: písmo pôvodne určené na zápis staroslovienčiny, neskôr na zápis cirkevnej slovančiny

• Bola vytvorená v starom Bulharsku koncom 9. storočia, kam po vyhnaní z Veľkej Moravy (885/886) utiekli niektorí z vyhnaných Metodových žiakov.
• Vznikla z veľkých písmen gréckej abecedy, pričom ale minimálne 10 písmen charakteristických pre slovanské jazyky je odvodených z hlaholiky.
• Svoj názov cyrilika dostala na počesť Cyrila, ktorý bol prehlásený za svätého.
• Vznikla z nej azbuka (resp. graždanka), pochádza zo začiatku 18. storočia a je výsledkom úprav v Rusku za cára Petra Veľkého.
• Po rôznych obmenách ju používajú ruština, bieloruština, ukrajinčina, Mongoli a národy východnej Európy (srbčina, bulharčina, macedónčina, čiernohorčina).

PRASLOVANČINA: pôvodný jazyk slovanských jazykov, patrila do skupiny indoeurópskych jazykov => spoločný jazyk starých Slovanov – kým žili v spoločnej vlasti.

Od 5. do 9. storočia sa praslovančina postupne rozčlenila do 3 jazykových skupín: prvá, druhá a tretia palatalizácia (zmäkčovanie), zánik zatvorených slabík a vznik slabík otvorených

ROZDELENIE SLOVANSKÝCH JAZYKOV:

1. východoslovanské jazyky: ruština, bieloruština, ukrajinčina,
2. južnoslovanské jazyky: slovinčina, chorvátčina, srbčina, macedónčina, bulharčina, staroslovienčina, lužická srbčina (horná a dolná: východné Nemecko, Sasko a Brandenbursko).

1. západoslovanské jazyky: slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina.

KODIFIKÁCIA: uzákonenie jazykových noriem v rámci spisovného jazyka (Bernolák, Štúr, Hattala).

NORMA = záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách

PLATNÉ KODIFIKAČNÉ PRÍRUČKY: