Kodifikácia spisovnej slovenčiny, historický význam

3. Kodifikácia spisovnej slovenčiny, historický význam 

Spisovná slovenčina – 1. Kodifikácia
V roku 1787 katolícky kňaz Anton Bernolák vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny a kodifikoval kultúrny jazyk bernolákovčinu.
Spisy kodifikácie:

· Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách /pravopis/ 1787

· Grammatica Slavica 1790

· Etymológia slovenských slov 1791

· Slowár Slowenski – Česko – Latinsko – Nemecko – Uhorské 1825 -1827

Bernolákovčinu však evanjelici neprijali, no celú tvorbu v tomto jazyku má Ján Hollý.

Spisovná slovenčina – 2. Kodifikácia
Ľudovít Štúr na základe strednej slovenčiny/našiel ju v Kollárových národných spievankách/ kodifikoval spisovný jazyk 14. februára 1843 dohodol sa o tom s Jozef Miloslav Hurbanom a Michal Miloslav Hodžam v Hlbokom na fare.
Kodifikačné spisy:

· 1846 Náuka reči slovenskej

· 1846 Nárečja slovenskou alebo potreba písaň ja v tomto nárečí

1. pravidlá slovenského pravopisu
V roku 1931 1. Pravidlá slovenského pravopisu vydala Matica slovenská v Turčianskom Sv. Martine, ale boli pod vplyvom Čechov – potom nastal PERIZMUS.

V roku 1953 – nové Pravidlá slovenského pravopisu
V roku 1991 – nové Pravidlá slovenského pravopisu, upravené 1998 a 2000

Kodifikačné príručky:

1. Pravidlá slovenského pravopisu

2. Pravidlá slovenskej výslovnosti

3. Krátky slovník slovenského jazyka

4. Morfológia slovenského jazyka

Zákon NR SR o štátnom jazyku – 1995
Národný jazyk sa člení na : 1. Spisovnú formu

2. Štandardnú formu

3. Subštandardnú formu – nárečie

Nárečie – dialekt
Je nespisovná forma národného jazyka. Je vymedzené na určité územie /teritóriom/. Prípadne môže byť dobovo sociálne /slang, žargón, argot/ a profesijne.

kodifikácia – /synonymum/ uzákonenie
Norma môže byť záväzné pravidlo alebo skupina záväzných pravidiel.
Kodifikácia je usporiadanie podľa určitého systému.