Fonetika a fonológia

Fonetika, fonológia

Zvuková rovina jazyka – je vnútorne usporiadaný, systémovo organizovaný súbor prostriedkov a pravidiel, ktorými sa vytvára zvuková podoba hlások, slabík, slov a výpovedí v reči

Fonetika a fonológia  sú jazykovedné disciplíny, ktoré sa zaoberajú zvukovou stavbou jazyka.

Fonetika skúma:

• ako sa hlásky tvoria
• ako ich počujeme
• ako sa správajú v spojení s inými hláskami
• ako sa tvoria slabiky, rečové takty, vety akú úlohu má dĺžka hlások, prízvuk, melódia vety, tempo reči a pod.
• skúma hovorenú reč, zisťuje rozdiely vo výslovnosti

Fonológia skúma:

• ktoré zvuky ľudskej reči sa využívajú na dorozumievanie v jazyku,
• pomocou ktorých zvukov sa v jazyku rozlišujú slová a tvary,
• aké vlastnosti zvukov sú dôležité pre rozpoznávanie zvukov a pod.

Fonetický zápis textu sa nazýva transkripcia. Transkripcia sa uvádza v hranatých zátvorkách.

Slovenské hlásky  sa členia na samohlásky, dvojhlásky a spoluhlásky. Slovenčina má 11 samohlások, 4 dvojhlásky a 29 spoluhlások.

Samohlásky:

• sú tony, počas ich artikulácie hlasivky kmitajú
• pri ich vyslovovaní ostáva priechod výdychového prúdu voľný
• rozdiely medzi nimi sú v trvaní, polohe jazyka v ústnej dutine a v účasti pier a jazyka na ich artikulácii
• samohlásky sú základom slabík, t. znamená, že majú slabikotvornú funkciu
• samohlásky sa členia na:
  • krátke ( a, ä, e, i, o, u)
  • dlhé (á, é, í, ó, ú)

Dvojhlásky:

• sú spojením dvoch samohláskových prvkov v jednej slabiek
• majú slabikotvornú funkciu
• všetky dvojhlásky sú z hľadiska trvania dlhé
• dvojhlásky: ia, ie, iu, ô

Spoluhlásky

• sú šumy, čiže na rozdiel od samohlások vzduchový prúd naráža pri tvorbe spoluhlások na nejakú prekážku
• spoluhlásky členíme na:
  • tvrdé (d, t, n, l, k, g, h, ch)
  • mäkké (ď, ť, ň, ľ, c, č, š, dz, dž, ž, j)
  • obojaké ( b, m, p, v, r, z, s, f)
• po mäkkých spoluhláskach sa v domácich slovách píše mäkké i/í
• po tvrdých spoluhláskach sa v domácich slovách píše tvrdé y/ý
• po obojakých spoluhláskach sa zvyčajne píše mäkké i/í, ale vo vybraných slovách sa po nich píše y/ý
• spoluhlásky sa podľa znelosti delia na:
  • znelé párové (b, d, ď, g, dz, dž, z, ž, h, v)
  • neznelé párové (p, t, ť, c, č, k, ch, s, š, f)
  • znelé nepárové – zvučné (m, n, ň, l, ľ, ĺ, r, ŕ, j)

Znelostná asimilácia spoluhlások je prispôsobovanie výslovnosti dvoch susedných spoluhlások podľa znelosti, k znelostnej asimilácii prichádza:

• vo vnútri slova – rozplakala sa
• na hraniciach slov pri splývavej výslovnosti – Dub padol
• na konci slova – Príď!

1. Ak sa stretnú vedľa seba dve spoluhlásky, z ktorých je prvá znelá a druhá neznelá, znelá spoluhláska sa vysloví ako neznelá (napr. nadpis - natpis)

1. Ak sa stretnú vedľa seba dve spoluhlásky, z ktorých prvá je neznelá a druhá znelá, neznelá spoluhláska sa vysloví ako znelá. (napr. prosba – prozba)

Zvukové javy v reči vznikajú moduláciou, úpravou artikulačného prúdu a to zmenou sily hlasu, doby trvania javu alebo zmenou výšky tónu hlasu či kvalitou hlasu.

Rozoznávame:

• tónová modulácia
  • melódia, výška hlasu
• silová modulácia
  • prízvuk, dôraz, citový dôraz – emfáza
• časová modulácia
  • rytmus, tempo reči, prestávka, kvantita
• kvalitatívna modulácia
  • zafarbenie hlasu – timbre

1. Melódia je tónové vlnenie slabík vetného úseku, striedanie výšky hlasu. Na základe melódie sa v slovenčine rozlišujú typy viet podľa obsahu, napr. oznamovacie, opytovacie vety. Melódia signalizuje ukončenosť a neukončenosť výpovede. Melódia vety môže byť: klesavá/kadencia – je končiaca melódia oznamovacích, rozkazovacích, želacích a zvolacích viet a doplňovacích otázok, v ktorých je tón poslednej slabiky najnižší. (Film sa mi páčil!), stúpavá melódia/antikadencia – je neuspokojivá končiaca melódia, nachádza sa v zisťovacích opytovacích vetách, na konci vety hlas stúpa (Páčil sa ti ten nový film?), polokadencia/semikadencia je neuspokojivá nekončiaca melódia, naznačuje, že výpoveď sa ešte neskončila, počúvajúci očakáva jej pokračovanie ešte v hraniciach začatej výpovede. Môže byť stúpavá (ak na konci vetného úseku je významová prestávka) – Pôjdem, lebo pôjdeš aj ty. alebo rovná,, ak celú vetu vypovieme na je dno nadýchnutie.

1. Prízvuk vzniká tak, že hovoriaci silou hlasu zdôrazňuje určitú slabiku slova. V spisovnej slovenčine zdôrazňujeme prvú slabiku slova vo viac ako trojslabičných slovách je prízvuk na prvej a predposlednej slabike.

1. Dôraz sa realizuje tak, že sa výrazne zosilní výslovnosť prvej slabiky slova. Dôraz nám pomáha významovo, rytmicky a melodicky členiť vetu. V pokojnej reči je nositeľom dôrazu to slovo, ktoré sa nachádza v jadre výpovede a býva na konci vety (Do miestnosti vstúpil otec ako prvý), vo vypätej situácii môže byť zdôraznené slovo na začiatku vety (Ako prvý do miestnosti vošiel otec!)… Na rozdiel od prízvuku pozícia dôrazu závisí od hovoriaceho. 

1. Tempo reči definujeme ako množstvo slabík vypovedaných za časovú jednotku. Závisí od temperamentu človeka a od osobného postoja k obsahu jazykového prejavu. Obsahovo náročnejšie, oficiálne, slávnostné, smútočné prejavy, referáty majú pomalšie tempo než rozprávanie príbehu či anekdoty). Ženy spravidla hovoria rýchlejšie ako muži vďaka vyššie položenému hlasu.

1. Rytmus vzniká pravidelným striedaním istého akustického prvku, napr. prízvuku.

1. Prestávka je prerušenie rečového prúdu na určitý čas. Prestávkami člením reč na kratšie alebo dlhšie vetné úseky, pričom dbáme na to, aby sme neoddelili časti textu, ktoré významovo súvisia. Prestávku podľa funkcie člením na fyziologickú – nastáva tam, kde sa hovoriaci potrebuje nadýchnuť a významovú prestávky ohraničuje vo výpovedi logické úseky. Hovoriaci ňou zvyčajne naznačuje čiarku, dvojbodku, koniec vety alebo vetného úseku. Umelecká/dramatická prestávka vytvára napätie vo vnútri textu. Každá umelecká pauza je aj významovou pauzou.

1. Zafarbenie hlasu (timbre) je dané geneticky,ale možno ho využiť aj ako štylizujúci prvok spolu si inými zvukovými prostriedkami reči. Je to jav, ktorý dotvára identitu človeka. Nemusíme hovoriaceho vidieť, ale podľa zafarbenia hlasu vieme, kto hovorí. Schopnosť meniť farbu hlasu využívajú vo svojej práci napríklad herci. Zafarbenie hlasu využívame ako štylistický prvok napr. tzv. reprodukčný (rozprávanie príhody), recitačný (prednes básne), rituálový (kázeň) či reklamný (telepredaj).