Zvuková a grafická stránka slovenského jazyka – fonéma, hláska a graféma

Zvuková a grafická stránka slovenského jazyka – fonéma, hláska a graféma

zvukovou stránkou jazyka sa zaoberajú jazykové disciplíny: fonetika a fonológia

♦ predmetom fonetiky je skúmanie a opis tvorenia zvukov rečí artikulačnými (rečovými) orgánmi a ich zvukového znenia.

♦ fonológia skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami a ich zvukovými vlastnosťami z hľadiska ich významovorozlišovacej (dištinktívnej) funkcie

♦ fonéma je najmenšia zvuková jednotka, ktorá rozlišuje význam slova v jazyku (ako v sýsteme)

♦ graféma je osobitný grafický znak, písmeno

♦ hláska je konkrétna podoba fonémy v reči (ako v konkrétnom použití tohto systému)

V slovenčine v zásade platí, že jednej fonéme (resp. hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno). Výnimku tvorí písanie dvoch grafém pre jednu fonému v prípade i, y a v prípade písania t, d, n, l namiesto ť, ď, ň, ľ ak po nich nasleduje i, í, e, ia, ie, iu („označujú“ mäkkosť predchádzajúcej spoluhlásky).

V inom prípade zasa zapisujeme jednu fonému (resp. hlásku) spojením dvoch grafém: ch, dz, dž. Pri fonetickom zápise textu (pri tzv. transkripcii) sa používa pre každú fonému (resp. hlásku) vždy len jedna graféma, napríklad: tykanie (tikaňie), prišli (prišľi), prach (prax), medza (me3a) a pod.

Jedna fonéma ako jazyková jednotka môže mať viacej konkretizácií v hláskach ako rečových jednotkách. Každý jazyk má menší počet foném ako hlások.

♦ varianty fonémy – takto nazývame rozličné konkretizácie tej istej fonémy
Varianty však nemajú rozlišovaciu (dištinktívnu) schopnosť, čiže nerozlišujú význam slova.