Jazyková komunikácia, informácia a informatika

JAZYKOVÁ KOMUNIKÁCIA

KOMUNIKÁCIA

Komunikácia je výmena informácií medzi odosielateľom a príjemcom (adresátom). Na základe dohodnutých znakov.

Komunikácia medzi dvoma stranami môže byť písomná, ústna, verejná, súkromná, osobná, neosobná, formálna, neformálna. Úlohou komunikácie je niečo sa dozvedieť, niečo sprostredkovať.

Komunikácia môže byť hodnotná a nehodnotná. Hodnotnoukomunikáciou sa niečo dozvieme, obe strany si vzájomne rozumejú. Nehodnotná (devalvujúca) komunikácia spôsobuje zneistenie jednej alebo druhej strany, kazí sa ňou presun informácii medzi oboma stranami.

INFORMÁCIA A INFORMATIKA

Informácia je akékoľvek správa, obsahujúca nejaké údaje alebo poučenie. Príjemcovi odstraňuje alebo znižuje nejasnosť, ktorú o danom jave mal pred prijatím správy.

Dezinformácia je zámerne vytvorená chyba, ktorá má vyvolať nesprávnu predstavu, s cieľom mýliť, zavádzať adresáta.

Odborná informácia vyjadruje profesionálnu stránku správy, napr. tesné spojenie vedy a techniky, výroby, kultúry ap. Zvyšuje informovanosť a rozhľad v danej oblasti.

Informatika je vedný odbor, ktorý sa zaoberá získavaním, ukladaním, uchovávaním, triedením, spracovávaním, sprístupňovaním a rozširovaním informácií.

Informačné inštitúcie:

• knižnice,
• bibliografické a rešeršné pracoviská,
• strediská vedeckých a technických informácii.

KNIŽNICA

Knižnica je kultúrna, informačná a vzdelávacia ustanovizeň, ktorá zhromažďuje, spracováva a uchováva knižničný fond. Predstavuje informačný systém, t. j. poskytuje knižné a informačné služby čitateľom a používateľom.

Knižničný fond je súbor usporiadaných, uchovávaných dokumentov, ktoré sú fyzicky prístupné. Jeho jadrom sú dokumenty, t.j. informačné pramene.

Dokumenty:

• písomné (vytvorené písomným záznamom; vnímame ich zrakom),
• obrazové (kresby, maľby, mapy, fotografie, atlasy ap.; vnímame ich zrakom),
• zvukové (kompaktné disky, magnetofónové kazety; vnímame ich sluchom),
• audiovizuálne (obsahujú obraz aj zvuk, napr. videofilm, videoklip, DVD),
• elektronické (na ich sprístupnenie je potrebný počítač, napr. počítačové programy,

databázy na CD ROM-e, elektronické knihy aj dokumenty prístupné cez internet).

Zdroje (pramene) získavania informácií:

1. primárne – sú nespracované, napr. knihy, časopisy, rôzna literatúra,
2. sekundárne – vznikli spracovaním primárnych prameňov, napr. bibliografický zápis (meno autora, názov knihy, vydavateľstvo, počet strán ap.), katalógové lístky,
3. terciálne – vznikli spracovaním primárnych a sekundárnych prameňov, napr. bibliografia (zoznam literatúry o nejakej téme), rešerš (súpis poznatkov o danej téme).

BIBLIOGRAFICKÉ A REŠERŠNÉ PRACOVISKÁ

Bibliografie predstavujú súpis špecificky usporiadaných záznamov, ktoré umožňujú identifikáciu dokumentov.

Bibliografický záznam je odkaz obsahujúci údaje o dokumentoch. Používajú ich autori a vydavateľstvá pri novovytvorenom dokumente. Musí obsahovať:

• meno a priezvisko autora (autorov),
• názov diela (dokumentu),
• vydavateľské údaje (miesto vydania, vydavateľstvo, rok vydania).

Rešerše predstavujú výsledok informačného prieskumu, súpis záznamov dokumentov podľa vecných a formálnych hľadísk (téma, časové vymedzenie, jazyk, druh dokumentov). Rešerš je vlastne vyhľadanie údajov (kníh, skrípt) podľa kľúčových slov (napr. pri písaní SOČ na tému „Riadenie podniku“ nám vyhľadá systém knihy, v ktorých sa toto slovné spojenie rozoberá).