Grafické jazykové prostriedky, pravopisné princípy a pravidlá písania veľkých a malých písmen

Grafické jazykové prostriedky, pravopisné princípy a pravidlá písania veľkých a malých písmen

Grafické jazykové prostriedky využívame v písaných jazykových prejavoch.

PÍSMO

- súbor grafických znakov (písmen, grafém, litier)

- zastupuje zvukovú reč

Písmeno (graféma)

Hlásky, ktoré sú schopné rozlišovať význam slov (fonémy), označujeme písmenami (grafémami). Súčasná slovenčina má 46 grafém.

V slovenskom jazyku platí zásada, že jednej fonéme (hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno) okrem niekoľkých výnimiek.

i, y - dve grafémy pre jednu fonému

d, t, n, l - grafémy, ktoré nahrádzajú ď, ť, ň, ľ, ak po nich nasledujú samohlásky e, i a dvojhlásky ia, ie, iu

ch, dz, dž - spojenie dvoch grafém na zapísanie jednej fonémy

x - fonému ks zapisujeme jednou grafémou

Druhy písma

1. Vetné písmo – obrázkové (piktografické) písmo

- bolo prvým, primitívnym písmom

- kresba znamenala celú vetu

- za jeho pôvodcov sa považujú Sumeri (4. tisícročie pred Kristom)

1. Pojmové písmo – ideografické, hieroglyfické písmo

- písmo zobrazujúce pomocou obrázkov jednotlivé pojmy

- každé slovo malo svoj osobitný obrázok, znaky dokonca zobrazovali aj abstraktné myšlienky

/Hieroglyf – jednotka staroegyptského písma/

1. Slabičné písmo

- tzv. klinové písmo - mali Sumeri už okolo roku 3000 pred Kristom

- znaky v podobe klinov a čiar spolu tvorili slová

1. Hláskové písmo

- má pre každú hlásku osobitný znak

- vzniklo v Stredozemí v 2. storočí pred Kristom, písalo sa sprava doľava

- Feničania vytvorili spoluhláskovú abecedu s dvadsiatimi dvoma písmenami (z fenického písma vzniklo 80 % známych abecedných sústav)

Grécke písmo

- v starovekom Grécku sa od 7. storočia pred Krisom začalo písať zľava doprava

- z aténskej abecedy sa vyvinula latinka (6. stor. pred Kr.) – písmo, ktoré malo pre každú hlásku osobitný znak (24 písmen)

- latinka je najrozšírenejším písmom na svete (píše ním 35 – 40 % ľudstva)

Slovanské písmo

- v 9. stor. naši slovanskí predkovia písali hlaholikou (prvým slovanským písmom zostaveným na základe malej gréckej abecedy – minuskuly) a neskôr cyrilikou (druhé slovanské písmo na základe veľkej gréckej abecedy – majuskuly); v niektorých slovanských jazykoch sa po zmenách zachovala doteraz: macedónčina, bulharčina, srbčina; Rusi, Ukrajinci a Bielorusi nazývajú upravenú cyriliku azbuka (názov podľa prvých dvoch písmen: az, buki)

Interpunkčné a diakritické znamienka

Interpunkčné znamienka

Interpunkcia je sústava príslušných grafických znakov (interpunkčných znamienok), ktoré sa používajú na členenie textu.

V slovenskom jazyku používame uvedené interpunkčné znamienka:

BODKA (.)

Píšeme ju za vetou:Mama varí dobrý obed.

Za skratkou:Mgr., napr., hod.

Za číslovkou: 1., 33.

ČIARKA (,)

Píšeme ju pred spojkou: Oznámili, že neprídu. Hnevala sa, lebo sa nepripravili.

Za a pred vsuvkou: A práve toto, robiť a nezarobiť, trápi Štefana Duvalu.

Za vytýčeným vetným členom: Mama, tá má vždy pravdu! Ružová, tá sa mi páči!

Za oslovením:Janka, poďte odpovedať. Milí žiaci, som veľmi rada, že ste nás navštívili.

DVOJBODKA (:)

Píšeme ju pred vypočítavaním: Podstatnými menami sú napr. slová: dom, strom, hlava.

Za uvádzacou vetou: Eva sa nahnevala: „Čo ste to urobili?“

SPOJOVNÍK (-) – je kratší ako pomlčka

Píšeme ho pri rozdeľovaní slov: vy-bral, ne-dbal, vo-pchať

V zložených slovách: Rakúsko-Uhorsko, Česko-Slovensko, slovensko-anglický

POMLČKA (–)

Píšeme ju namiesto slovies: máj – lásky čas, mladosť – pochabosť

Pri uvádzaní priamej reči: – „Ideme dnu či nejdeme?“ spýtal sa ho.

Pred nečakaným záverom alebo dôležitým slovom: Driemal tam výr – kráľ vtákov.

Pred a za slovom, ktoré spresňuje povedané: Ich syn – vojak – poslúchal na slovo.

LOMKA (/)

Používa sa na vyjadrenie možností: výher/výhier

Pri zápise zlomku do riadku: 2/3, m/s

ÚVODZOVKY („)

Používajú sa na ohraničenie priamej reči: Jano sa ozval: „Pôjdeme už?“

Pri uvádzaní niečoho špecifického: Slovo „spústa“ je nespisovné.

TRI BODKY (...)

Používajú sa namiesto vynechaného textu: Neučil sa, a preto dostal...

BODKOČIARKA (;)

Na oddelenie vysvetľovacieho prístavku: Boli sme pohraničníkmi jednej civilizácie; Chodovia Európy.

OTÁZNIK(?)

Používa sa predovšetkým na konci opytovacích viet: Píšeme zajtra písomku?

VÝKRIČNÍK (!)

Používa sa na konci rozkazovacích viet: Vynes smeti!

Na konci zvolacích viet: Hurá!

ZÁTVORKY ( ( ) )

Používajú sa vtedy, ak potrebujeme vložiť do vety napr. vysvetľovacie údaje, doplnenia, niečo rozvádzame,...: I. Newton (1643 – 1727)

APOSTROF (’)

Používa sa napr. ako znamienko vynechania hlásky: čos’, ktos’

Pred viac ako tridsiatimi rokmi profesor Scott E. Fahlman z USA vytvoril z najslávnejších interpunkčných znamienok (dvojbodky, spojovníka a zátvorky) symbol zboku zobrazenej usmievajúcej sa tváre - elektronický výraz na prejavenie dobrej nálady - smajlík. Odvtedy vzniklo veľa variácií emotikonov - symbolov určitej nálady/emócie. :-)

Diakritické znamienka

Diakritické znamienka sú zvláštne znamienka, ktoré sa píšu v okolí písmena - nad, pod, alebo vedľa - a ktoré menia jeho výslovnosť alebo spĺňajú inú rozlišovaciu funkciu.

Okrem zmeny výslovnosti písmena môže diakritické znamienko meniť výslovnosť celého slova, rozlišovať homonymá, upozorňovať na skratky a číslovky.

POZOR!

Nie každá značka v okolí písmena je diakritickým znamienkom, napr. bodka v písmenách i a j je neoddeliteľnou súčasťou znaku.

V slovenčine používame:

• ´ – dĺžeň (ostrý prízvuk): á, é, í, ó, ú, ý, ĺ, ŕ
• ˇ – mäkčeň: č, ď, ľ, ň, š, ť, ž
• ¨ – dve bodky: ä
• ˆ – vokáň: ô

ORTOGRAFIA/PRAVOPIS

Pravopisné pravidlá, podľa ktorých píšeme, nazývame pravopisná norma. Vytvárajú ju po dohode významní jazykovedci.

Pravopis je sústava písmen a pravidiel používania písmen na zachytávanie a nahrádzanie zvukovej reči.

Pravopis slovenčiny sa riadi štyrmi pravopisnými princípmi:

1. Fonematický (fonetický) pravopisný princíp

- určený je tým, že sa jedna a tá istá fonéma, schopná rozlišovať význam slov a tvarov, píše jedným a tým istým písmenom

- v slovenčine sa nedodržiava dôsledne

1. Morfematický pravopisný princíp

- zabezpečuje, že sa zachováva jednotná podoba napísaných slov, aj keď sa pri výslovnosti niektoré hlásky menia zo znelých na neznelé alebo opačne

/had syčí - d na konci slova a pred neznelou spoluhláskou s vyslovíme ako t/

1. Etymologický (vývinový) pravopisný princíp

- prihliada na to, akú podobu mali slová v staršej podobe jazyka, napr. pri písaní písmen i, í a y, ý (v staroslovienčine mäkký jer - súčasné i, tvrdý jer - súčasné y), napr. biť (palicou) a byť (existovať)

- uplatňuje sa pri písaní i/y v cudzích slovách, preto rešpektujeme pôvodnú pravopisnú podobu slova (rizoto - z tal.)

1. 4. Gramatický pravopisný princíp

- určuje, že sa napr. píše rovnako nominatív prídavných mien vzoru pekný a iných slovných druhov, ktoré sa skloňujú podľa toho vzoru (pekní chlapci/akísi lovci/prví bežci)

pravidlá písania veľkých a malých písmen

PRÍPADY, KEDY TREBA PÍSAŤ VEĽKÉ PÍSMENO

1. Mená a priezviská (Jožko Mrkvička)
2. Privlastňovacie prídavné mená (-ov, -in), ktoré sú odvodené od vlastných podstatných mien (Štúrov pravopis, Jankov kamarát, Gabikin telefón)
3. Pomenovania príslušníkov národov (Slovan, Róm, Indián)
4. Pomenovania obyvateľov (Slovák, Rus, Banskobystričan)
5. Prívlastky v menách historických osobností a na znak úcty (Peter Veľký, Ivan Hrozný, Konštantín Filozof, Duch Svätý)
6. Mená a názvy ulíc, námestí, mostov a pod.; zemepisných a astronomických útvarov, inštitúcii a organizácií, novín, časopisov, dokumentov, sviatkov a. p. (Ulica osloboditeľov, Most SNP, Základná škola SNP, Slovenské pohľady, Hájnikova žena)
7. Oslovenia zámenami v listoch, blahoželaniach a iných písomných prejavoch, ak oslovujeme konkrétne osoby (ďakujem Vám..., blahoželám Ti) !NIE V PREJAVOCH!

PRÍPADY, KEDY TREBA PÍSAŤ MALÉ PÍSMENO

1. Pomenovanie členov politických, náboženských, športových, kultúrnych a iných skupín (skaut, kresťan, ľavičiar, komunista, demokrat, jehovista, štúrovci)
2. Pomenovanie jazykov (slovenčina, angličtina)
3. Názvy vied a vyučovacích predmetov (slovenský jazyk, chémia, botanika, telesná)
4. Mená náboženstiev (kresťanstvo, islam, budhizmus)
5. Rodové a druhové mená rastlín (sokol sťahovavý, smrek obyčajný)
6. Vzťahové prídavné mená, ktoré sú odvodené od vlastných mien (slovenský, štúrovský, veľkonočný, grécky)
7. Latinské označenia pádov (nominatív, genitív)
8. Všeobecné pomenovania inštitúcii bez uvedenia sídla alebo prívlastku osobnosti (základná škola, gymnázium, mestský úrad)

TRI PRAVIDLÁ PRE VIACSLOVNÉ VLASTNÉ MENÁ

1. Prvé slovo sa začína veľkým písmenom a ostatné malým (Ulica mieru, Mierová ulica, Most slobody, Štrbské pleso, Čierne more, Slovenské národné povstanie, Nový rok, Medzinárodný deň detí)
2. V názvoch miest a obcí sa začínajú všetky plnovýznamové slová veľkým písmenom a ostatné (najčastejšie predložky) malým (Nové Mesto nad Váhom, Kláštor pod Znievom)
3. Ak je vo vlastnom mene vložené iné vlastné meno, aj to sa začína veľkým písmenom (Národná rada Slovenskej republiky, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského, Námestie svätej Alžbety, Južná Amerika, Malá Ázia, Ulica Ľudovíta Štúra)