Zvukové jazykové prostriedky

Zvukové jazykové prostriedky

Jazykové komunikácia ľudí má zvukovú aj písanú stránku.

Zvukovou rovinou jazyka sa zaoberajú dve jazykovedné disciplíny - fonetika (opisuje tvorenie zvukov reči rečovými orgánmi; zaoberá sa aj akustickými vlastnosťami zvukov reči, ich zmenou v prúde reči; základnou jednotkou je hláska) a fonológia (všíma si fungovanie zvukov v ľudskej reči v praxi pri používaní jazyka; skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami a ich zvukovými vlastnosťami; základnou jednotkou je fonéma).

Prozodické vlastnosti reči - INTONÁCIA

- súbor zvukových prostriedkov reči

- komplexný zvukový jav, ktorý sa skladá z relatívne samostatných zložiek

- jednotlivé zložky intonácie - vznikajú úpravou (moduláciou) artikulačného prúdu, hlasu

- realizujú sa na slabike, slove, vetnom takte, vete na pozadí širšieho kontextu alebo na pozadí celého jazykového prejavu

Artikulácia – správna výslovnosť hlások v prúde reči

Časová modulácia reči

1. Kvantita (dĺžka)

- určuje čas potrebný na vyslovenie krátkych samohlások oproti dlhým samohláskam a dvojhláskam (čas vyslovenia je dvakrát dlhší)

- v spisovnej slovenčine je vzájomný pomer času dlhých a krátkych hlások (dvojhlások) 2:1

1. Pauza (prestávka)

- pri členení prejavu na úseky ide o využitie prestávok v súvislom prúde reči

- rozlišujeme pauzy: fyziologické – slúžia na nadýchnutie vzduchu do pľúc

významové (logické) – používajú sa na členenie reči na vetné úseky, členenie súvetí na vety, oddeľovanie slov, ktoré nepatria do vetnej štruktúry (vsuvky, oslovenia, citoslovcia, niektoré častice)

– tieto pauzy sa graficky naznačujú interpunkčnými znamienkami

Fyziologické pauzy sa musia zhodovať s významovými pauzami. Je potrebné ich zosúladiť, inak by pôsobili v texte rušivo.

- prestávkami sa veta rozčlení na vetné úseky (takty), ktoré predstavujú významovo uzavreté celky; členenie výpovede na vetné takty voláme frázovanie

1. Tempo (rýchlosť) reči

- súvislý prejav musí byť primeraný obsahu a prostrediu

- priemerná rýchlosť prejavu je 200 až 220 slabík, čiže 80 až 85 slov za minútu

- prirýchle aj príliš pomalé tempo reči sťažuje vnímanie poslucháčov

1. Rytmus

- vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove

Silová modulácia reči

1. Prízvuk (akcent)

- je zvýraznenie intenzity jednej slabiky v slove

- rozlišujeme tzv. hlavný prízvuk (v slovenčine je pevný, a to na prvej slabike slova) a vedľajší prízvuk (vyskytuje sa v dlhších ako trojslabičných slovách)

1. Dôraz (vetný prízvuk)

- je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova vo vete – akcent jadra výpovede

- v slovenčine je dôraz najmä na prvej, prízvučnej slabike zdôrazneného slova

- veľmi často sa jadro výpovede zdôrazňuje časticou alebo zámenom

(„Synku, nevieš nič!

1. Emfáza (citový, expresívny dôraz)

- zdôraznenie istej časti jazykového prejavu, pri ktorom sa uplatňuje citový (emocionálny) prvok

- samohlásky aj spoluhlásky sa pri emfáze nápadne predlžujú, mení sa farba hlasu

(„Výýýýýýýborne!“)

1. Intenzita hlasu (sila hlasu)

- spolu s tempom reči vytvára dynamiku rečového prejavu

Tónová modulácia reči

1. Melódia

- v slovenčine rozoznávame 3 druhy melódie:

1. a) klesavá melódia - vyskytuje sa najmä v oznamovacích vetách alebo v dopĺňacích otázkach

Vče-ra sme jed-li ma-li-ny. 3 2 2 3 2 3 2 1

1. b) stúpavá melódia - nachádza sa v zisťovacích opytovacích vetách; na konci vety hlas stúpa

Ne-bu-dú ťa hre-šiť? 2 1 1 2 2 4

1. c) stúpavo-klesavá (plynulo stúpajúca) alebo rovná zdvihnutá melódia - ide o vetné úseky vnútri súvetia alebo vnútri rozvitej vety.

Otec prišiel za rána / a doniesol nám jablká.

Otec vyťahuje z vrecka koníčka / vystrúhaného z dreva.

1. Hlasový register (výška hlasu)

- vzniká nasadením hlasu do istej výšky

- väčšinou ide o prirodzený a neuvedomelý spôsob reči

- výšku hlasu možno využiť aj funkčne

- spája sa zväčša s tempom a intenzitou hlasu

Štylistické využitie zvukovej stránky slov

So štylistickým využitím zvukových výrazových prostriedkov sa stretneme hlavne v umeleckom, publicistickom a rečníckom štýle.

rým - je založený na zvukovej zhode slabík,

zvukomaľba - napodobňuje zvuky prírody a pracovné zvuky (napr. snaha autora o zachytenie atmosféry či zvuku zobrazovaného javu

"duní Dunaj a luna za lunou sa valí"

paronomázia - figúra využívajúca opakovanie slovných základov v odvodených slovách "slavme, slavně, slávu, Slávův slavných"

aliterácia - figúra využívajúca zvukovú zhodu na začiatku slov

"Vykrádači a vydridusi vydierali vynikajúceho vynálezcu Vincenta Vydru, ktorý vymyslel vysokovýkonný vysávač s výfukom."

eufónia - využívanie slov s vyšším počtom samohlások, pretože práve tie spôsobujú akoby ľubozvučnosť. Zakladá sa teda na zámernom využívaní a organizácii zvukových vlastností hlások a skupín hlások, čím sa dosahuje emocionálnosť a expresívnosť textu.

"Snehulienka, Ulicausína. Papier plavne zletel zo stola a nik sa ho nedotkol ani pohľadom."

kakofónia - neľubozvučné (výslovnostne ťažké) zoskupenie hlások a slov

ORTOEPIA/SPRÁVNA VÝSLOVNOSŤ

Ortoepia je osobitná jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá zvukovými normami, podľa ktorých sa tvoria hovorené spisovné jazykové prejavy.

Kodifikačnou príručkou pre zvukovú rovinu spisovnej slovenčiny sú Pravidlá slovenskej výslovnosti od Ábela Kráľa.

VÝSLOVNOSTNÉ ŠTÝLY

Neutrálny štýl - najčastejšia podoba hovorenej spisovnej slovenčiny,

- využíva sa v súkromnom aj pracovnom styku,

/učiteľka/učitelka, chlapoŭ, tĭeto, peť, mesťečko/

Nižší štýl - využíva sa v súkromnom aj verejnom prostredí, všade tam, kde je medzi komunikantmi neoficiálny alebo priateľský vzťah

- vyskytujú sa v ňom odchýlky od výslovnostnej normy, prejavuje sa napr. vplyv miestneho dialektu

/učitelka, chlapof, ťĭeto, mestečko/

Vysoký štýl - využíva sa vo verejnom oficiálnom prostredí, pri recitácii umeleckých textov, v slávnostných prejavoch

- komunikanti využívajú spisovnú slovenčinu

/učiteľka, chlapoŭ, tĭeto, päť/