Systém slovenských hlások; pravidlo o rytmickom krátení, spodobovanie spoluhlások a vokalizácia predložiek

Systém slovenských hlások; pravidlo o rytmickom krátení, spodobovanie spoluhlások a vokalizácia predložiek

SYSTÉM SLOVENSKÝCH HLÁSOK

SAMOHLÁSKY: tvoria sa voľným prechodom artikulačného vzduchového prúdu ústnou dutinou bez prekážok, výsledný zvuk = tón. Samohláska je jadrom slabiky, teda nositeľom slabičnosti.

DVOJHLÁSKY: ia, ie, iu, ô (dlhé hlásky) - spojenie dvoch samohláskových prvkov v jednej slabike, fungujúce ako jediná, dlhá samohláska.

SPOLUHLÁSKY: vzduchový prúd naráža na prekážky, pričom vzniká zvuk zvaný šum. Niektoré šumy majú schopnosť byť nositeľmi slabičnosti (r, l, ŕ, ĺ), iné spoluhlásky túto schopnosť nemajú.

Rozdelenie spoluhlások podľa znelosti:

SLABIKOTVORNÁ SPOLUHLÁSKA: hláska, ktorá je nositeľom slabičnosti => v slabikách, ktoré sú tvorené iba spoluhláskami jedna zo spoluhlások preberá funkciu niesť zvuk slabiky, a teda ju vytvoriť. Môže to byť len nepárová znelá spoluhláska - m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ (trh, skrz, prst, vlk, tĺk, žblnk...).

PRAVIDLO O RYTMICKOM KRÁTENÍ

V slovenskom jazyku platí pravidlo o rytmickom krátení, v ktorom sa vraví, že ak sa v slove nachádza slabika, ktorá je dlhá, za ňou by mala nasledovať slabika krátka.

Dlhá slabika je slabika, v ktorej sa nachádza dlhá samohláska, dvojhláska, resp. slabičné dlhé l, ĺ, r, ŕ.

Tento zákon je pre slovenčinu typický a iné slovanské jazyky ho nemajú.

Rytmický zákon je zákon hláskoslovný, zasahuje do rytmu jazyka, do hláskoslovnej i tvaroslovnej roviny a napokon aj do pravopisu.

Správne uplatnenie rytmického zákona: Chýbanie, umývanie, lezenie,...

V slovenčine ale existujú aj výnimky z rytmického zákona:

Výnimky z rytmického krátenia sa uplatňujú pri: podstatných menách, prídavných menách, zámenách, číslovkách, slovesách, tvorení slov.

SPODOBOVANIE SPOLUHLÁSOK

V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú dôležité tieto javy:

1.)znelostná asimilácia (spodobovanie)
Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad/hrat, dážd/dášť, mozog/mozok,
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší/bližší, sudca/sutca. Neznelá spoluhláska sa vyslovuje ako znelá:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: (koniec básne/koniedz básne),
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou (kresba/krezba, kde/gde).

2.,výslovnosť spoluhlásky v
a) na začiatku slova ako v:
pred samohláskami (variť, vôňa, v utorok),
pred zvučnými spoluhláskami (vlasť, vnuk, v Levoči, vŕba),
pred znelými spoluhláskami (vzbura, vbodnúť, v doline),
b) vo vnútri slova pred samohláskami a slabičným l, r ako v
(hovoriť, tvoj, tvrdý),
c) na začiatku slova ako f
pred neznelými spoluhláskami (včas/fčas, včela/fčela, vtip/ftip),
d) ako obojperná hláska u:
na konci slova (hnev/hneu, vplyv/vplyu, bratov/bratou),
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou
(dávno/dáuno, pevný/peuný),
pred neznelou spoluhláskou (slivka/sliuka, stovka/stouka).

- znelé párové: b, d, ď, dz, dž, z, ž, g, h, v
- neznelé párové: p, t, ť, c, č, s, š, k, ch, f
- znelé nepárové: m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ, j

VOKALIZÁCIA PREDLOŽIEK

VOKALIZOVANÁ PREDLOŽKA: v niektorých prípadoch, kvôli výslovnosti, sa k predložke v, k, s a z pridáva samohláska a, u => so, vo, ku, zo.

Náš jazyk nedovolí, aby za sebou nasledovali ťažko vysloviteľné hlásky

Neslabičné predložky s, z, v, k sa pri spájaní s niektorými slovami vokalizujú, čiže na uľahčenie výslovnosti priberajú samohlásku a menia sa na slabičné predložky so, zo, vo, ku. 

 – pripojenie vokálu/samohlásky k neslabičným predložkám k, s, v, z a ich následná premena na slabičné: ku, so, vo, zo

jednoslabičné predložky:od, pod, pred, nad, cez, bez- vokalizácia: odo, podo, predo, nado, cezo, bezo
Správne obe predložky: v dni, vodni, z dňa / zo dňa, bez zmeny/ bezo zmeny, v sne/ vo sne, naddverami/nadodverami...