Jazyk a reč

Jazyk a reč

DRUHY JAZYKA

1. Prirodzený jazyk

• systém znakov a pravidiel ich spájania
• vytvoril sa počas historického vývinu spoločenstva
• slúži ako nástroj komunikácie, vyjadrovania myšlienok a poznávania
• má univerzálnu platnosť, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci etnického alebo národného spoločenstva
• môže prestať plniť funkciu materinského jazyka a národného jazyka a stáva sa mŕtvym

 Národný jazyk – jazyk, ktorý používa určitý národ

– národ sa ním identifikuje ako osobitné a uvedomelé kultúrne a politické spoločenstvo

 Materinský jazyk

 Úradný/štátny jazyk

 Cieľový jazyk – jazyk, ktorý sa učí žiak inej národnostnej príslušnosti v škole

 Cudzí jazyk

 Mŕtvy – prestal plniť funkciu materinského a národného jazyka

 2. Umelý/plánovaný jazyk

• systém znakov, ktorý má ohraničenú platnosť
• na rozdiel od prirodzeného jazyka najprv existuje v písanej forme a až potom vo zvukovej forme

 Hovorené (esperanto)

 Umelecké plánové (klingončina, elfčina)

 Symbolické (matematické)

• symbolický jazyk je systém znakov s vopred dohodnutými zákonitosťami, ktorým rozumie iba skupina ľudí (v chémii, matematike)

 Logické (loglan, jazyky na dorozumievanie sa s inou vesmírnou rasou) Komické (europanto – paródia na jazyk európskych inštitúcií)

JAZYK A PÍSMO

 Vetné písmo – obrázkové (piktografické) písmo

• bolo prvým, primitívnym písmom
• kresba znamenala celú vetu
• za jeho pôvodcov sa považujú Sumeri (4. tisícročie pred Kristom)

 Pojmové písmo – ideografické, hieroglyfické písmo

• písmo zobrazujúce pomocou obrázkov jednotlivé pojmy
• každé slovo malo svoj osobitný obrázok
• znaky dokonca zobrazovali aj abstraktné myšlienky
• vzniklo v starovekom Egypte (rozlúštil ho francúzsky vedec J. F. Champollion pomocou žulovej dosky z Rossete)

Hieroglyf – jednotka staroegyptského písma

 Slabičné písmo

• klinové písmo - mali Sumeri už okolo roku 3000 pred Kristom

- znaky v podobe klinov a čiar spolu tvorili slová

 Hláskové písmo

• má pre každú hlásku osobitný znak
• vzniklo v Stredozemí v 2. storočí pred Kristom, písalo sa sprava doľava
• Feničania vytvorili spoluhláskovú abecedu s dvadsiatimi dvoma písmenami (z fenického písma vzniklo 80 % známych abecedných sústav)

Grécke písmo

• v starovekom Grécku sa od 7. storočia pred Krisom začalo písať zľava doprava
• z aténskej abecedy sa vyvinula l a t i n k a (6. stor. pred Kr.) – písmo, ktoré malo pre každú hlásku osobitný znak (24 písmen)
• latinka je najrozšírenejším písmom na svete (píše ním 35 – 40 % ľudstva)

Slovanské písmo

• v 9. stor. naši slovanskí predkovia písali h l a h o l i k o u (prvým slovanským písmom zostaveným na základe malej gréckej abecedy – minuskuly) a neskôr c y r i l i k o u (druhé slovanské písmo na základe veľkej gréckej abecedy – majuskuly); v niektorých slovanských jazykoch sa po zmenách zachovala doteraz: macedónčina, bulharčina, srbčina; Rusi, Ukrajinci a Bielorusi nazývajú upravenú cyriliku a z b u k a (názov podľa prvých dvoch písmen: az, buki)

VÝVIN JAZYKA

Väčšina európskych a ázijských jazykov vznikla pravdepodobne z jediného jazyka, ktorý dodatočne dostal názov indoeurópsky prajazyk.

Jazyky, ktoré sa vyvinuli z indoeurópskeho prajazyka, nazývame indoeurópskymi jazykmi.

 Slovanské jazyky Pravdepodobne v 3. tisícročí pred Kristom sa ako prvá osamostatnila z indoeurópskeho prajazyka baltoslovanských jazykov, do ktorej patrili aj dnešné baltské jazyky.

Po 1. tisícročí pred Kristom sa táto skupina rozdvojila na baltskú a slovanskú skupinu. Slovanská skupina hovorila praslovanským jazykom.

Praslovanský jazyk (praslovančina) existoval až tri tisícročia a nezachovali sa z neho žiadne písomné pamiatky. Vlasť Praslovanov bola medzi Dneprom a Vislou (niektoré pramene uvádzajú územie medzi Odrou a Dneprom či iné územia). V období sťahovania národov (4. až 6. storočie pred Kristom) sa naši predkovia rozšírili do východnej, južnej a strednej Európy.

Na základe južnoslovanského macedónskeho dialektu vznikla v 9. storočí staroslovienčina – prvý kultúrny, liturgický a spisovný jazyk našich predkov (naddunajských Slovanov).

JAZYKOVÁ KULTÚRA

• cieľavedomá spoločenská činnosť, ktorá smeruje ku kultivovaniu spisovného jazyka a jazykových prejavov v spisovnom jazyku,
• jej cieľom je dosiahnuť dobré poznanie jazyka a primerané používanie jeho prostriedkov v jazykovom prejave každého používateľa,
• najdôležitejším znakom jazykovej kultúry je jazyková správnosť, ďalšie sú: vhodnosť a štylistická čistota vzhľadom na komunikačnú situáciu, jasnosť a zrozumiteľnosť vyjadrenia (pre lepšie pochopenie) a výstižnosť vyjadrenia - výber vhodných jazykových a kompozičných 

 Znaky národa: územie, špecifické farby (vlajka), jazyk, tradícia

NÁRODNÝ JAZYK

• je prirodzený živý jazyk národného spoločenstva
• je územne vymedzený, vnútorne diferencovaný, sociálne rozvrstvený

 Formy národného jazyka Spisovná forma - spisovný jazyk

- používa sa ako dorozumievací prostriedok vo verejnej vedeckej, administratívnej, žurnalistickej, didaktickej a náboženskej komunikácii a je jazykom umeleckej literatúry a umenia vôbec.

- má celonárodnú a celoštátnu platnosť,

• má národno-reprezentatívnu funkciu,
• je znakom národa,
• je prejavom národného uvedomenia používateľov,
• je štátnym, úradným a vyučovacím jazykom,
• je jedinou kodifikovanou formou národného jazyka, a to v písanej, i v ústnej

Kodifikácia – uzákonenie pravidiel spisovného jazyka

– v modernej dobe ju realizuje inštitúcia, kolektív jazykovedcov vedený významnou vedeckou osobnosťou

Kodifikácia súčasného spisovného jazyka je zachytená v kodifikačných dielach:

Pravidlá slovenského pravopisu Pravidlá slovenskej výslovnosti Morfológia slovenského jazyka Krátky slovník slovenského jazyka

Štandardná forma

• má celonárodnú platnosť, používa sa v každodennej komunikácii,
• vždy sa nedodržujú všetky kodifikované zásady, ale zachováva sa gramatická stavba spisovného jazyka,
• ojedinele sa používajú nespisovné slová (nespisovná predložka, profesionálny alebo mládežnícky slang, bohemizmy, slová z územného nárečia).

Subštandardná forma

• má celonárodnú platnosť, ale využíva také množstvo nárečových prvkov, že možno hovoriť o jej západoslovenskom, stredoslovenskom a východoslovenskom
• znaky: tvary slov sú odlišné od spisovnej normy, sú ovplyvnené zemepisným nárečím, nespisovný prízvuk,

nerešpektovanie rytmického krátenia, predlžovanie krátkej samohlásky

absencia dĺžky hlások nárečové slová

Nárečová forma národného jazyka Ú z e m n é n á r e č i e

 – jazyk časti národného spoločenstva v územne presne vymedzenej oblasti

1. 
   a) západoslovenská skupina: záhorské, trnavské, považské, stredonitrianske, juhonitrianske, dolnotrenčianske, hornotrenčianske (aj kysucké) nárečie

• 
  stredoslovenská skupina: hornonitrianske, tekovské, turčianske, hontianske, oravské, liptovské, zvolenské, novohradské, gemerské nárečie

1. 
   c) východoslovenská skupina: spišské, šarišské, abovské, zemplínske, sotácke, užské nárečie

S o c i á l n e n á r e č i e

• jazyk skupiny ľudí s tým istým povolaním alebo s tými istými záujmami

1. slang

• je nespisovná forma národného jazyka používaná v obmedzenom okruhu ľudí, ktorých spája spoločná profesijná či záujmová sféra (zamestnanci, odborníci, študenti, fanúšikovia)
• mení tvar slova
• využíva metaforu, slovné hračky
• preukazuje vplyvy z cudzích jazykov (čeština a angličtina)

sámoška, komp, písíčko, čeknúť, dať si odpich, vegetovať

1. argot

• nemení slová, neskracuje ich
• používa slová v inom významovom kontexte – zmení ich lexikálny význam tráva, zelený Anton, piko, blcha (stopa po vpichu)

AKRONYM - skratka pomenovania vytvorená zo začiatočných písmen alebo slabík (ASAP - as soon as possible, BTW - by the way)

IDIÓM - ustálené slovné spojenie, ktoré už nemôžeme rozdeliť ani z významovej, ani formálnej stránky (od buka-do buka, lážo-plážo, na cimpr-campr, krížom-krážom...)

VZNIKAVÝVINSLOVENSKÉHOJAZYKA

Slovenský jazyk sa vyvíjal nepretržite od 5. storočia ako osobitný slovanský jazyk, ale dlhé storočia zostal jazykom ľudu a ľudovej slovesnosti. Ako administratívny, liturgický jazyk či jazyk vedy sa na území dnešného Slovenska používali iné jazyky (staroslovienčina, latinčina, čeština/slovakizovaná čeština, neskôr i nemčina a maďarčina).

Vo vývine slovenčiny rozlišujeme z hľadiska existencie kodifikovanej podoby nášho jazyka dve obdobia:

predspisovné obdobie a spisovné obdobie.

• bola spoločným jazykom predkov všetkých Slovanov (napr. svieca – *svetja, ležať - *legeti, medza - *medja); mala okolo 50 hlások;
• mala okolo 50 hlások; viaceré hlásky, napr. samohlásky tvrdý jer (Ъ)a mäkký jer (Ь), nosové samohlásky (ę, ǫ), polomäkké spoluhlásky (napr. ć,ź)sa v slovenčine nezachovali

Stará slovenčina (9. storočie)

Po 5. storočí sa na území neskoršieho Nitrianskeho kniežatstva formuje praslovanský dialekt ako osobitý západoslovanský jazyk – základ budúcich slovenských nárečí a spisovného jazyka.

Staroslovienčina (9. storočie)

Prvý spisovný, kultúrny a liturgický jazyk Slovanov na území Veľkej Moravy. V roku 863 ju priniesli na územie Veľkej Moravy Konštantín a Metod, ktorí ju vytvorili na základe slovanského macedónskeho nárečia z okolia Solúna (Thessaloniki). Na území Veľkej Moravy priberala západoslovanské prvky. Mala jery, nosovky, dlhú samohlásku ě, zložitý systém minulých časov, napr. imperfektum, perfektum, pluskvamperfektum-

Zapisovala sa hlaholikou, neskôr cyrilikou.

S týmto jazykom sa dostali do kontaktu iba vladári a predstavitelia duchovenstva. V slovenčine sa zachovali napr. staroslovienske pomenovania remesiel v názvoch obcí (napr. Štitáre, Vozokany).

Stará slovenčina I naďalej sa vyvíja smerom k novovekému európskemu jazyku, už niekoľko storočí preberá vplyvy z iných jazykov (najviac sa odráža v lexike kontakt s bavorskými kňazmi, ktorí ako liturgický

jazyk používali latinčinu, napr. omša, pápež z lat. misa, papa).

Po páde Veľkej Moravy sa nestala úradným a liturgickým jazykom v uhorskom štáte, ale stala sa na dlhé stáročia stmeľujúcim elementom slovenského etnika.

Latinčina na území Slovenska (11. – 18. storočie)

Latinčina bola jazykom vzdelancov celej Európy, a preto sa stala v čase formovania Uhorského kráľovstva, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, úradným i liturgickým jazykom.

Slovenčina ako neoficiálny jazyk sa používala na preklad latinských formúl, napr. pri náboženských rituáloch, pri ktorých človek musel rozumieť, čo sľubuje alebo s čím súhlasí (sobáš, krst).

Čeština na území Slovenska (14. – 19. storočie)

Česko-slovenské kontakty sa umocnili po založení univerzity v Prahe v roku 1348, kde študovali aj slovenskí študenti, ďalej počas pobytu husitov a bratríkov na Slovensku (napr. velitelia hradov korešpondujú s miestnou šľachtou v češtine).

S rozvojom slovenských miest narástla potreba mešťanov používať pri administratívnych úkonoch jazyk, ktorému by rozumeli – český jazyk bol prijateľnejší ako latinský alebo nemecký. Slováci do češtiny vkladali slovenské prvky vedome alebo z nedostatočnej znalosti cudzieho jazyka (slovakizovaná čeština). Biblická čeština (kralická čeština) je variant kultúrnej češtiny z tzv. Kralickej Biblie, vydanej na konci 16. storočia v Kraliciach. Slovenskí evanjelici si ho po reformácii zvolili za svoj liturgický jazyk.

V tomto období pokračuje vývin slovenčiny – dotvárajú sa slovenské nárečia.

Kultúrna slovenčina (16. – 17. storočie) Popri latinčine a češtine v administratíve a cirkvi fungovala na území Slovenska kultúrna slovenčina (nadnárečová, ale ešte neuzákonená forma slovenčiny; bez celospoločenskej platnosti), napr.kultúrna západoslovenčina. Ako prví pocítili potrebu jazykovej normy kamaldulskí mnísi v Červenom Kláštore, ktorí prekladali Bibliu do kultúrnej západoslovenčiny ovplyvnenej češtinou a vytvorili tzv. Kamaldulský slovník. Neskôr si napr. J. I. Bajza sám zvolil jazykovú normu domáceho

jazyka pri písaní literárnych diel.

Kolektív vzdelancov na čele s Antonom Bernolákom v roku 1787 kodifikoval (uzákonil)

spisovný jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny trnavského typu s niekoľkými prvkami kultúrnej stredoslovenčiny (tvaroslovie, mäkké spoluhlásky atď.). Kodifikácia sa uskutočnila vydaním nasledujúcich diel: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách) s prílohou Orthographia, Gramatica Slavica (Slovenská gramatika) a neskôr pribudol Slowár Slowenski, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 – 1827).

Štúrovské obdobie (polovica 19. storočia) V roku 1843 sa na fare v Hlbokom skupina evanjelických vzdelancov dohodla o podobe spisovnej slovenčiny. Na základe tejto dohody kodifikoval spisovnú slovenčinu Ľudovít Štúr, vychádzajúc zo strednej slovenčiny, dielom Nauka reči slovenskej (1846) a Nárečja slovenskuo alebo potreba

písaňja v tomto nárečí (1846).

Ľudovít Štúr nadviazal na Antona Bernoláka, zvolil diakritický pravopis, pridal grafémy pre dvojhlásky (ja, ju, uo), nekodifikoval hlásky ľ, ä, ô, y; hláska i sa zapisovala len grafémou i (nepoznali y), najvýraznejší je fonematický princíp pravopisu.

Po počiatočných diskusiách jazyk prijali (hlavne po neskoršej reforme v roku 1847) elitní predstavitelia slovenských evanjelikov aj katolíkov za spoločný spisovný jazyk Slovákov.

Po kritike Štúrovho spisovného jazyka (hlavne Michal Miloslav Hodža v diele Větín o slovenčine, 1847 – ako zástanca jednoty slovanstva požadoval, aby slovenčina mala také hlásky, aké sa vyskytujú aj v iných slovanských jazykoch, napr. ľ, ä, ě) došlo po dohode v Bratislave v roku 1851 k jeho reforme pod vedením Michala Miloslava Hodžu a jazykovedca Martina Hattalu (vydaním diela Krátka mluvnica slovenská roku 1852). Ustúpilo sa napr. od fonematického princípu pravopisu a začalo sa rozlišovať i/y na základe historického pohľadu na jazyk, neoznačovala sa mäkkosť spoluhlásky pred e, i (etymologický princíp pravopisu) atď.

Matičné a martinské obdobie (1863 – 1875 a koniec 19. storočia)

V Turčianskom Svätom Martine bolo sídlo Matice slovenskej (1863 – 1875), vychádzalo tam mnoho časopisov a spisovnú slovenčinu navyše ovplyvňovala živá ľudová reč z okolia Martina. Martinský úzus sa stal základom pre kodifikáciu syntaxe spisovnej slovenčiny.

Začiatkom dvadsiateho storočia vydal Samo Czambel Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902), príručku, ktorá ustálila jazykovú normu najmä v oblasti skloňovania. Slovenčina v období vrcholiacich maďarizačných snáh uhorskej vlády pretrvala aj vďaka slovenským redaktorom a realistickým autorom (napr. Martin Kukučín, Jozef Gregor-Tajovský, Božena Slančíková-Timrava), ktorí ľudovú reč povýšili na literárny jazyk svojich diel.

Medzivojnové obdobie (1918 - 1945)

Vznik ČSR znamenal, že sa slovenčina stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom, hoci nie v sľubovanom postavení. Po období maďarizácie Slováci nemali dostatočne početnú vlastnú

inteligenciu, ktorá by zabezpečila fungovanie štátnej správy, a preto prichádzali na pomoc profesori, učitelia, policajti, dôstojníci a úradníci z Čiech, a tým sa zosilnil živelný prienik češtiny do slovenčiny.

V 20. rokoch 20. storočia vyvrcholili snahy politického hnutia čechoslovakizmu (predstavovaného Tomášom Garrigueom Masarykom a Edvardom Benešom) o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. V duchu tejto idey jednoty československého národa vyšli v roku 1931 prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Vladimíra Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová (láhev, límec, zeď) a navrhovali uvádzať v slovníku slová bez dvojhlások (vedeť, vidieť).

Reakciou na tieto pravidlá bolo založenie časopisu Slovenská reč (1932) v Košičiach (H. Bartek, Jozef Škultéty, Ľ. Novák a ďalší), vďaka ktorému sa ustálila rozkolísanosť noriem spisovného jazyka, slovenčina sa očistila od českých prvkov. Pražské centrum pomenovalo autorov sústredených okolo tohto časopisu puristi (puro, z tal., špan. – čistý).

Povojnové obdobie (1945 - 1989) V tomto období sa už o výskum slovenského jazyka stará profesionálne pracovisko (od r. 1943 Jazykovedný ústav, potom pod názvom Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied). Pracovníci tohto ústavu s mnohými vysokoškolskými učiteľmi sa stali uznávanými odborníkmi pre slovenský jazyk (slovakisti): J. Ružička, Eugen Paulíny, Ján Stanislav, Ladislav Dvonč, Ján Mistrík,

Jozef Horecký, Štefan Peciar...

V roku 1953 nastali v slovenskom pravopise zásadné zmeny, po ktorých už odborná verejnosť volala od 40. rokov 20. storočia. Zjednotili sa pravidlá o spodobovaní (odstránilo sa dvojaké písanie: sjazd – schôdza/zjazd – na lyžiach; sväz – forma štátu/zväzok – viazanička) a odstránilo sa odlišovanie rodu v tvaroch minulého času (chlapi robili/ženy robily).

V 50. rokoch začal vychádzať 6-zväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorý mapoval vtedajší stav slovenskej lexiky. Neskôr vyšli syntetické práce Morfológia slovenského jazyka (1966) od kolektívu jazykovedcov a Pravidlá slovenskej výslovnosti (1984) od Ábela Kráľa. Obe sú kodifikačnými dielami.

Po roku 1968 (federatívne usporiadanie Československa) sa čeština a slovenčina stali rovnocennými štátnymi a úradnými jazykmi.

Súčasné obdobie

1991 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu (výrazné zmeny pravopisu)

1995 – vyšiel Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky (používanie spisovného slovenského jazyka ako štátneho jazyka vo verejnom styku)

2000 – vyšli Pravidlá slovenského pravopisu

2003 – vyšiel Krátky slovník slovenského jazyka

2004 – slovenčina sa stáva rokovacím jazykom v inštitúciách Európskej únie

2006 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (A-G)

• povoľuje dvojtvary: mliekár/mliekar, bábkar/bábkár, email/e-mail, gej/gay, cinzano/činzáno
• upravuje písanie cudzích slov: četovanie, editoriál, bloger/blogér, drajvovať, esemeska
• zachytáva nové zložené slová: eurominca, ..

2011 – vyšiel Slovník súčasného slovenského jazyka (H – L)

• povoľuje dvojtvary: hacker/heker
• hovorové slová: holohlavec, imidžovka, informačka, intimka
• nové zložené slová: infostánok, lartpurlartizmus

POZOR! Slovník súčasného slovenského jazyka mapuje súčasný stav slovenčiny, ale NIE JE KODIFIKAČNOU PRÍRUČKOU!