Umelecké básnické jazykové prostriedky

Umelecké básnické jazykové prostriedky

ŠTYLISTICKÉ FIGÚRY

Štylistické figúry sú slová a slovné spojenia, ktoré sú odchýlkou od bežného vyjadrovania a v umeleckom texte plnia estetickú funkciu. Rozdeľujú sa na viacero druhov.

Zvukové figúry

- využívajú opakovanie rovnakých alebo zvukovo podobných hlások, slabík

ALITERÁCIA – opakovanie rovnakej hlásky alebo skupiny hlások (slabík) na začiatku dvoch alebo viacerých po sebe idúcich slov

/Lízal jeden lilipután lilavkasté lízatko.../

PARONOMÁZIA – tvorí sa spojením slov s rovnakým slovným základom

/Slavme slavně slávu Slávův slavných./

ZVUKOMAĽBA – opakovanie tých istých a príbuzných hlások /hodina odbila, čnejú ako čiesi bôle – topole/

– výberom istých hlások autor vytvára zvukový dojem pripomínajúci obsah veršov (slov)

/kresspráskal pušiek/

Slovné figúry

- zakladajú sa na opakovaní tých istých slov alebo pojmu

ANAFORA – opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov alebo viet

/Letel poľom, letel dolom,

letel horou ako strela,

letel stepou, pustatinou.../

EPIFORA – opak anafory V básni sa opakujú slová na konci veršov.

EPIZEUXA – je opakovanie toho istého slova alebo skupiny slov za sebou v básni alebo v próze

/Pod jabloňkou pávy pásla, tvrdo zaspala,

tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala./

EPANASTROFA – opakovanie toho istého slova alebo slovného spojenia na konci jedného a začiatku nasledujúceho verša al. vety

/Na Dunaji pláva húska biela,

húska biela s červenými ústy./

KALAMBÚR (slovná hračka) – zakladá sa na zvukovej podobnosti významovo rozdielnych slov /asi miluje – asimiluje, nič – čin/

/krútňava závratu; po ktorej túži muž,

a éterický sen preduchovnených múz./

PLEONAZMUS – zakladá sa na opakovaní a hromadení slov rovnakého alebo blízkeho významu

/Taj! nad nešťastnou korisťou

tie roztržky ich! škriepky, zvady, sváry,/

Vetné figúry

- vznikajú neobvyklým spojením slov, slovných spojení a viet často bez obvyklých spojok alebo s nadmerným opakovaním spojok

ASYNDETON – bezspojkové spájanie slov alebo viet (najčastejšie sa vynecháva spojka a)

/I z ulíc mesta mi tak mnoho uniká,

autiaky, rušne, parolode, stroje,/

POLYSYNDETON – opak asyndeta; spočíva v nadmernom opakovaní spojok vo verši alebo strofe bez gramatickej potreby

/a veru dodnes neviem zabudnúť na tvoje oči mátožné a cudné a hlboké a sladké ako studne/

ELIPSA (výpustka) – vynechávanie slov, častí vety, ktoré si možno z kontextu domyslieť

– rozlišujeme ustálenú elipsu /príslovia a porekadlá: Aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin./

aktuálnu elipsu /No nič to: tu zas malín čas!.../

ZEUGMA – defektná syntaktická konštrukcia, násilná elipsa; z vety sa vypustia slová, ktoré by sa mali kvôli väzbe uviesť

/Vidieť a hovoriť s niekým. (správne Vidieť niekoho a hovoriť s ním.); Zdvihol ruky a oči./

APOZIOPÉZA – významovo a intonačne neukončená výpoveď

„Nie sme už v časoch feudalizmu,“ odpovedal som podráždene. „Nuž nie sme...“

„Človeče, ako sa dá takto žiť? Mladý ste, vzdelaný ste, načo tu tvrdnete? Svet je otvorený, široký...dnes sa dá kadečo...“

INVERZIA – vzniká zmenením slovosledu vo vete; najčastejšia je v poézii

/Vzácny ovšem citu nevinnému jest i háj ten, řeka, chalupa, kterou praděd nechal vnuku svému;/

PARENTÉZA – samostatný, do vety vsunutý výraz alebo veta; formálne sa parentéza z ostatného textu vyčleňuje čiarkami, pomlčkami alebo zátvorkami

KLIMAX a GRADÁCIA – používa sa na stupňovane významu za sebou idúcich synonymných a nesynonymných slov alebo slovných spojení /Pred domom mať, rodina i celý svet známy.../

ANTIKLIMAX – postupne znižuje, zoslabuje výraz alebo zmysel vety

/Milióny šli kedys´ za sladkým hlasom Jeho, tisíce ku hrobu sprevádzali Ho a napokon tam v temnostiach, hrôzach hrobu zostal – sám!/

OXYMORON – spojenie dvoch výrazov, ktoré sa významovo popierajú alebo vylučujú

/Tvár... blčiaca mrazivou horúčkou.../

PARADOX – neočakávaný a prekvapujúci, zdanlivo nezmyselný a protikladný výrok

/Blahoslavení sú, ktorí hovorili a nepovedali viac, ako čo povedať mohli vo dňoch sviatočných./

PARALELIZMUS – vzniká opakovaním rovnakých alebo podobných konštrukcií nasledujúcich za sebou vo veršoch alebo v próze

– vyskytuje sa najmä v ľudovej slovesnosti

Rečnícke figúry

- vyjadrujú postoj hovoriaceho k adresátovi; majú vyvolať napätie, záujem

REČNÍCKA OTÁZKA – napriek opytovacej intonácii obsahuje tvrdenie, záver myšlienky

REČNÍCKE ZVOLANIE – vyjadruje citový vzťah autora k obsahu výpovede /A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu.../

APOSTROFA – oslovenie neprítomnej osoby alebo neživého predmetu /Ó, vy čierne hory! Ó, vy sivé skaly!/

TRÓPY

TRÓPY

Trópy predstavujú skupinu výrazových prostriedkov, ktoré nepriamo označujú predmety alebo javy a na základe podobnosti prenášajú pomenovania z jedného javu na iný.

Prenášanie významu slov v trópoch sa môže uskutočňovať trojako:

1. na základe podobnosti (napr. metafora),
2. na princípe vecných alebo logických súvislostí (napr. metonymia),
3. na základe kontrastu (napr. irónia).

K trópom zaraďujeme metaforu, metonymiu, antonomáziu, iróniu, hyperbolu, synekdochu, symbol, personifikáciu, prirovnanie, epiteton, parabolu, perifrázu.

EPITETON (básnický prívlastok) – vyjadruje príznak podstatného mena; vyjadruje hodnotiaci vzťah autora k pomenovanému faktu

1. epiteton constans (stály prívlastok) – tvorí stabilné spojenie s podstatným menom

/...ej, ktože bude dnes večer milovať moje líčka červené?/

1. epiteton ornans (ozdobný prívlastok) – prívlastok väčšiny substantív, ktoré v texte oživuje a konretizuje

/Les sa zachmúril. Stromy nôtili žiaľnym, hlbokým hlasom, čudné, chmúrne žalmy./

METAFORA – obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovaní

- vzniká zámenou jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením, a to na základe vonkajších podobností javov, vlastností, pohybu, funkcie a pod.

/Kvapky horúceho neba tu cinkajú ako vosk. Moje srdce vedľa teba rozbehnutý Veľký voz./

genitívna metafora – spája slová pochádzajúce z významovo vzdialených oblastí; často je založená na kontraste alebo protikladnosti

/hoci dni sťa slzy voskovíc

ešte po prúdoch sa rinú

sestra radosť hojdá ma

jak dáma krinolínu./

SYNESTÉZIA – druh metafory; spojenie dvoch pojmov, ktoré označujú rôzne zmyslové vnemy /ostrá vôňa, ťažký vzduch/

ALEGÓRIA – druh rozvitej metafory, nepriameho pomenovania obrazu alebo deja, ktoré sa nemôže alebo nesmie vyjadriť priamo

(INOTAJ) – stretneme sa s ňou najmä vo zvieracích bájkach; alegorické vyjadrovanie je príznačné pre biblické texty

PERSONIFIKÁCIA – neživým predmetom sa prisudzujú vlastnosti a schopnosti ľudí; predmety ožívajú a konajú ako ľudia

/Mesto spí. Rieka veselo poskakuje./

HYPERBOLY – slová alebo slovné spojenia, ktoré majú zveličujúci význam; obrazné pomenovania patriace k metonymii

– expresívne zvýrazňujú určitú vec, jav alebo vlastnosť

/Zem dupotom a nebo rykom sa otriasa./

METONYMIA – obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovania javov na základe vnútornej väzby medzi nimi

- 4 druhy:

1. Namiesto pomenovania ľudí sa použije výraz, ktorý označuje priestor, miesto, kde ľudia žijú alebo pracujú. /Štadión zaburácal./
2. Namiesto priameho pomenovania času možno použiť predmet, vec, jav, ktorý je s ním v nejakom vzťahu.

/Hodina odbila a čaj je okovaný a my ňou chabí, tápaví./

1. Môže vyjadriť vzťah obsahu a formy, vlastníka a vlastníctva. /čítať Kukučína, vypiť fľašu, živiť sa rukami/
2. Zamieňa príčinu za následok alebo následok za príčinu.

ANTONOMÁZIA – druh metonymie, pri ktorom sa namiesto mena známej osoby použije opis alebo charakteristická vlastnosť

1. Vlastné meno významnej osoby nahradí všeobecným pomenovaním, ktoré vyjadruje charakteristickú vlastnosť danej osoby

/Komenský – učiteľ národov, Krištof Kolumbus – objaviteľ Ameriky, franský kupec Samo – zjednotiteľ Slovanov/

1. Vlastné meno sa môže stať pomenovaním pre istý typ človeka, ktorý ma vlastnosti známeho nositeľa

/mudrc – Sokrates, zvodca – Don Juan, silný človek – Herkules, zradca – Judáš/

SYNEKDOCHA – druh metonymie založený na prenášaní pomenovaní na základe kvantitatívnych vzťahov medzi javmi

/Spisovateľ sa živí perom./

pars pro toto /A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa, ty verná rodná hruda kamenistá, pás poľa zemiakového, pokorný ovsík chudoby.../

totum pro parte /Celá dedina sa náhle zježila a vystrčila tisíc tykadiel proti neviditeľnému nepriateľovi./

SYMBOL – každý znak, ktorý vzniká na základe zaužívaného označenia

/čierna mačka – nešťastie, kominár – šťastie, ľalia – nevinnosť, kotva – nádej, srdce – láska, kríž – kresťanstvo/

PRIROVNANIE – má vlastnosti metafory, ale v metafore sú slová v prenesenom význame, v prirovnaní majú priamy význam

– má 3 časti: porovnávaný člen, porovnávajúci člen a spoločná vlastnosť

– najčastejšie spojky: ako, sťa, ani, sťaby, než /vlečie sa ako slimák, pracuje ako včielka/

– bezspojkové prirovnanie /Ja stojím stĺpom vo stíne dlhom osamelého topoľa./

ANTITÉZA – prirovnanie rozvinuté protikladom; máva tri časti: 1. obraz, konštatovanie, 2. popretie, 3. nový obraz, nová skutočnosť

/...narástlo mi žitko zeleno na dvore. Nebolo to žitko, lež bola to pšenička, nepúšťaj, Anička, zvečera Janíčka./

PARABOLA – podobenstvo je rozvinuté prirovnanie udalosti alebo javu k situácii, ktorá sa vyskytuje častejšie; mravoučný záver

PERIFRÁZA – opisné, nepriame pomenúvanie, ktoré má znaky metonymie; autor nepomenuje predmet, človeka alebo pojem priamo, ale zvýrazňuje jeho najtypickejšiu vlastnosť alebo použije opis

/krásavica na Dunaji; čierny kontinent/