Indoeurópske jazyky – triedenie; slovanské jazyky (vetvy, triedenie) a ich porovnanie so SJ (poľština, čeština)

Indoeurópske jazyky - triedenie; slovanské jazyky(vetvy, triedenie) a ich porovnanie so SJ (poľština, čeština)

Indoeurópske jazyky- v 19. st. prišli jazykovedci na to, že príbuzné jazyky museli mať spoločný, pôvodný jazyk = prajazyk. Pre jazyky: SJ, RJ, NJ, FJ, AJ, ale aj latinčinu a gréčtinu existoval Indoeurópsky prajazyk, praindoeurópčina.

Spoločenstvo, v kt. sa rozprávalo v praindoeurópčine, žilo v Malej Ázií a Blízkom Východe. V súčasnosti ich používajú ľudia v celej Európe. Jazyky Európy a Indie tvoria indoeurópsku jazykovú rodinu(nezaraďujeme sem napr. maďarčinu= ugrofínske)

Triedenie:

1. Indoiránske: bengálčina, perzština, hindčina- sú písané v sanskrite
2. Baltské: lotyština, litovčina
3. Slovanské:

1. západoslovanské- slovenčina, čeština, poľština, horná/dolná lužiština
2. východoslovenské- bieloruština, ruština, ukrajinčina
3. južnoslovanské- bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina

1. Germánske:

1. a) severogermánske: dánčina, islandčina, švédčina, nórčina
2. b) západogermánske: holandčina, flámčina, angličtina, nemčina
3. Italické:
4. a) latinčina- z nej sa vyvinuli románske jazyky: francúzština, španielčina, portugalčina
5. b) oskičtina
6. c) etruština

d)umberčina

1. Keltské: bretónčina, írčina, waleština

Triedenie slovanských jazykov

Predchodcom slovanských jazykov bola praslovančina, kt. sa vyčlenila z pôvodného indoeurópskeho jazyka niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Postupným zmäkčovaním sa vytvorili 3 palatizácie, (napr. kelo → čelo).

Pomerne dlho sa vyvíjala ako spoločný jazyk Slovanov, keď žili vo svojej pravlasti. Potom sa však začali sťahovať a praslovančina sa postupne rozdelila na jednotlivé dialekty: západoslovanské, východoslovanské a južnoslovanské.

Rozdiely medzi slovenčinou a češtinou:

1. Hláskoslovie a výslovnosť

• slovenčina nemá určité hlásky, ktoré má čeština: ř – pepř, ů – můj, ě – těsto –(po d, t, n, p, b, m, v) ou – pouť
• čeština nemá hlásky, ktoré má slovenčina: ä, ia, ie, iu, ô, ľ, ĺ, ŕ, dz, dž (okrem cudzích slov)
• skupina aj je v češtine ej- vejce, nejlepší
• v češtine je častejšie striedanie spoluhlások pri tvorbe nových slov, alebo nových tvarov (alternácia): slovenské české 

ruky ruce

noha noze

• v češtine neplatí zákon o rytmickom krátení: spívání
• spodobovanie nie je v češtine dôsledné: slovenské české

/g moru/ /k moři/

1. Tvaroslovie a skladba

• čeština má vokatív: Evo, pane učiteli, Jarmilo; v slovenčine sú len pozostatky: Otče(pri oslovení kňaza), Majstre(oslovenie umelca)
• čeština má pri prídavných menách v prísudku aj krátke tvary: jsem nemocný, jsem nemocen
• podstatné mená mužského a stredného rodu majú tvary: s moři, s morami
• čeština častejšie využíva trpné príčastie: kniha byla čtena

1. Lexika

• niektoré slová v češtine sa veľmi líšia od slov v slovenčine, hoci pomenúvajú tú istú vec: kopřiva = žihľava, řezník = mäsiar, neboť = lebo
• niektoré české slová sa dostali do slovenských nárečí, ale majú iný význam ako v češtine: kmín = rasca – čeština, kmín = zlodej – hovorová slovenčina.
• cudzie slová v češtine môžu mať iný pravopis: team – tým (čes) - tím (sl.)
• čeština má osobitý útvar jazyka – obecná čeština.
• být(češ.)→bejt(o.č.); který(češ.)→kterej(o.č.)

Rozdiely medzi slovenčinou a poľštinou:

• v poľštine má každá hláska rovnakú dĺžku a prízvuk je takmer vždy na predposlednej slabike.
• Poľský y je omnoho tvrdší
• keď sa i nachádza po spoluhláskach z, s, c, dz, n, zmäkčuje predchádzajúcu spoluhlásku (napr. zima čítaj ako „žima“)a keď nasleduje po i samohláska, tak sa už nevyslovuje (napr. nie čítaj ako „ńe“)
• samohláska ó sa vyslovuje ako krátke „u“, (napr. mówię (hovorím) čítaj „muvie“)
• poľská spoluhláska ł sa vyslovuje ako neslabičné „u“ (łza -slza)
• dvojité w sa v poľskej abecede číta „vu“, a v slovenskej „v“)
• poľština používa v len v cudzích slovách. (napr. telewizja)
• poľské ń je vyslovované ako slovenské „ň“.
• poľština nepozná rozdiel medzi spoluhláskami h/ch (napr. huśtawka (hojdačka) ako „chuśtafka“)
• hlásky r al nie sú v poľštine hláskotvorné, napr. slovenské slovo vietor sa delí ako vie-tor a preto sa číta ako dvojslabičné, ale poľské slovo wiatr je vyslovované ako jedna slabika.
• poľština rozlišuje tri rady sykaviek:

1. 1. c, s, z vyslovujú sa ako slovenské „c, s, z“. (napr. centrum)
2. cz, sz, ż, rz sa vyslovujú ako slovenské „č, š, ž“,(, żona= žena)
3. ć, ś, ź sa vyslovujú omnoho mäkšie ako české „č, š, ž“. (napr. źle čítaj žle =zle).