Jazykový štýl, štýlotvorné činitele, komunikačná situácia

Jazykový štýl, štýlotvorné činitele, komunikačná situácia

ŠTÝL = špecifický spôsob vyjadrovania, myslenia, správania, konania, príznačný pre jednotlivca, skupinu, dobu, hovoríme napr. o štýle obliekania, životnom štýle, štýle rozprávania.

JAZYKOVÝ ŠTÝL = je základný pojem štylistiky, ktorý je úzko spojený s pojmom text. Je to cieľavedomý výber a využívanie výrazových jazykových prostriedkov typických pre istý jazykový prejav alebo pre istého autora. Pri vytváraní nejakého jazykového prejavu si jeho autor zámerne a vedome vyberá z výrazových prostriedkov, ktoré má k dispozícií,a cieľavedome ich usporadúva do uzatvoreného celku = výber výrazových prostriedkov teda nie je ľubovoľný ani náhodný. Každý jazykový prejav vzniká v určitých konkrétnych podmienkach, v určitej komunikačnej situácií, ktorá tento výber určuje, ovplyvňuje. Tradične sa tieto faktory, ktoré ovplyvňujú výber výrazových prostriedkov, nazývajú štýlotvorné činitele.

ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE

1. SUBJEKTÍVNE ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE = ovplyvňuje ich autor textu, resp. ktoré sú typické pre autora jazykového prejavu, patria sem napr.: povahové črty autora, jeho návyky a záľuby, temperament, citové založenie, psychický stav, biologické faktory (ako pohlavie, vek), dosiahnuté vzdelanie (všeobecné alebo odborné, základné, stredoškolské, vysokoškolské), jazykové a komunikačné schopnosti (napr. rozsah slovnej zásoby, pohotovosť, rozhľad, sčítanosť) = subjektívne ŠČ sú základom tzv. individuálneho štýlu, ktorý si uvedomujeme najmä pri spisovateľoch alebo pri umeleckom smere, ale možno ho rozoznať u každého jednotlivca (napr. či je štýl vyjadrovania úsporný alebo rozvláčny)
2. OBJEKTÍVNE ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE = nezávislé od autora textu, patria sem napr.: téma (t.j. predmet prejavu, treba však odlíšiť objektívne danú tému od autorovho chápania, a teda aj spracovania danej témy), funkcia prejavu (t.j. zameranie, cieľ prejavu, na čo je prejav určený, základnou funkciou prejavu je komunikatívna = dorozumievacia funkcia, ale môže ísť aj o funkciu informačnú, získavaciu, ovplyvňovaciu, estetickú = podľa funkcie prejavu rozlišujeme 6 jednotlivých jazykových štýlov (+MO3!)), komunikačná situácia (t.j. prostredie, v ktorom prejav vzniká, prostredie môže byť napr. súkromné alebo verejné, mestské, dedinské, školské, pracovné, vojenské), forma prejavu (t.j. spôsob realizácie prejavu, forma prejavu sa líši podľa toho, či ide o prejav ústny alebo písomný), adresát (t.j. tá osoba ktorej je prejav určený, adresát môže byť: prítomný, t.j. v čase prejavu je v priamom kontakte s autorom prejavu = súkromný dialóg, zvada; 2. neprítomný, t.j. medzi autorom a adresátom je iba nepriamy kontakt = telefonický rozhovor, prejav v rozhlase, 3. prípadne adresát je iba potencionálny = verejné písomné prejavy), miera pripravenosti prejavu (t.j. či je téma prejavu vopred daná alebo ide o improvizáciu, či je prejav pripravený alebo nepripravený) = podľa objektívnych ŠČ rozdeľujeme jazykové prejavy na: ústne / písomné, pripravené / nepripravené, monologické / dialogické, verejné / súkromné, jazykové prejavy, pri ktorých je adresát prítomný / neprítomný

Podľa výskumov slovenskej jazykovedy je najdôležitejším objektívnym štýlotvorným činiteľom funkcia jazykového prejavu, pretože zásadne určuje výber výrazových prostriedkov a spôsob ich využitia. Na základe funkcie jazykového prejavu rozlišujeme 6 základných funkčných jazykových štýlov: hovorový, administratívny, rečnícky, publicistický, umelecký, náučný (+MO3!)

Ukážka č. 1 : FRANTIŠEK HEČKO – Červené víno

- Tatenko, prosím vás, dajte mi koní a koča, dcéra mi ide zahynúť... –Ostatné slová mu skoro zanikajú v plači.

- Ja ťa nepoznám, - cedí Michal Habdža nemilosrdne, - strať sa mi odo dverí! 

Urban sa hádže otcovi k nohám. Chce mu ich objať, uprosiť ho nasilu. Ale ten je tvrdý.

- Marš preč! Odhadzuje syna zo schodíka a kopne ho do pleca. Potom zaprie dvere.

Urban sa pozbiera zo zeme. Najprv sa hanblivo obzerá, či ho nik nevidí, lebo je už celkom svetlo. Nik, ulica je prázdna. Chce sa rýchle stratiť. Aj pokročil zo tri kroky. Ale sa vráti. Zvnútra mu vystupuje do hlavy strašný hnev. Nabieha sa z ulice ako býk a vrazí bokom do dvier. Sprašťali a pukli. A reve do pukliny:

- Keby som nepoznal štvrté prikázanie, tak vás zahluším ako... chce povedať psa, ale predsa sa ovláda. Stojí chvíľu pred dverami, dnu sa vzmáha huk, nuž odchádza...

......................

- Chuderka, prišli zamrznúť do Vlčindola, - zašomre zlomeným hlasom a prežehná sa. – A v Zelenej Mise hľadajú ich od včera večera. Kristína sa odtrhne od stareny. Beží. A sadne si do snehu k mŕtvej starene. Pohládza ju po zasneženej tvári, studenej od mrazu. Zamrznutá je skrútená do klbka, do kolesa. Budú ju musieť zlámať a tak narovnať do rakvy. To za trest, že ju život nezlomil – aby bola rovnováha, podujala sa na to smrť.

Na chrbte má uviazaný batôžtek. Tam je múka pre jej štvoro vlčindolských pravnúčat....

KOMUNIKAČNÁ SITUÁCIA = prostredie je dedinské (najprv pred domom Michala Habdžu, druhá časť v dedine Vlčindol), taktiež súkromné, pretože sa odohráva medzi dvoma osobami v prvej časti = otec a syn, v druhej časti ide o opisovanie Kristíny a mŕtvej stareny, teda tiež tu nejde o komunikáciu medzi viacerými ľuďmi, medzi verejnosťou

ŠTÝLOTVORNÉ ČINITELE:

• SUBJEKTÍVNE = Červené víno malo autobiografické prvky Hečka, využíval aj konkrétne osobné udalosti a uplatnil ich na postavách vo svojom diele, preto tu autorove skúsenosti pôsobia ako subjektívne činitele - je ovplyvnený svojím pohľadom na Habdžovcov, Hečkov starý otec tiež vyhnal syna s manželkou, vnáša sem aj vieru svojich rodičov (pretože Hečko svojho otca stotožnil s Urbanom, cítiť tu aj tento vplyv = „keby som nepoznal štvrté prikázanie...“), autor sa vedel teda vcítiť do postáv a subjektívne ovplyvňuje ich samotné výpovede, tým, že autorovi bolo dielo obsahovo blízke, mohlo to ovplyvniť aj jeho rozsah (o tom, čo dôverne poznáme sa nám píše ľahšie), niektoré pomenovania (vinárske výrazy, mená postáv)
• OBJEKTÍVNE = autor využíva hovorový štýl, nakoľko ide o súkromné rozhovory medzi blízkymi ľuďmi, vyberá si aj príznakové jazykové prostriedky ako tatenko = zdrobnenina v nárečí, funkcia prejavu je vypovedať príbeh, je to teda rozprávanie o generáciách a osudoch Habdžovcov, formu autor neovplyvňuje, je písomná, adresát je neprítomný, príbeh sa rozpráva ľuďom všeobecne