Morfologická rovina

Morfologická rovina

Slovné druhy delíme na:

• ohybné

podstatné mená

prídavné mená → skloňujeme

zámená

číslovky

slovesá → časujeme

• neohybné

príslovky

predložky

spojky

častice

citoslovcia

1. Podstatné mená

Plnovýznamové ohybné slová, ktoré pomenúvajú osoby, zvieratá, veci, rastliny, vlastnosti, deje, vnútorné stavy

1. gramatické kategórie
   • rod – mužský, ženský, stredný
   • číslo – singulár (jednotné), plurál (množné)
   • pád – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál

vokatív – oslovenie osoby osobitým pádom – Zuzi, mami, bratku,

človeče...

• vzor – chlap, hrdina, dub, stroj, žena, ulica, dlaň, kosť, mesto, srdce, dievča,

vysvedčenie

• konkrétne PM – hmotné, dajú sa chytiť (mama, Nitra, Váh...)

abstraktné PM – nehmotné, nedajú sa uchopiť ( myšlienka, skromnosť, beh...)

1. vzory podstatných mien

Mužský rod:

• chlap – skloňujú sa podľa neho životné podstatné mená mužského rodu , ktoré sú v N sg. zakončené na spoluhlásku alebo samohlásku –o

N pl. má príponu -i, -ovia, -ia

• hrdina – skloňujú sa podľa neho životné podstatné mená mužského rodu, ktoré sú v N sg. zakončené na samohlásku –a

N pl.  má príponu - ovia, -i (PM zakončené na –ista, -ita)

• dub – skloňujú sa podľa neho neživotné podstatné mená mužského rodu, ktoré sú v N sg. zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku.

N pl. má príponu –y

• stroj – skloňujú sa podľa neho neživotné podstatné mená mužského rodu, ktoré sú v N sg. zakončené na mäkkú spoluhlásku.

N pl. má príponu –e

Ženský rod:

• žena – skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené na samohlásku –a, pred ktorou sa nachádza tvrdá alebo obojaká spoluhláska
• ulica - skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené na samohlásku –a, pred ktorou sa nachádza mäkká spoluhláska
• dlaň - skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené na spoluhlásku a v N pl. majú príponu –e
• kosť - skloňujú sa podľa neho podstatné mená ženského rodu zakončené na spoluhlásku a v N pl. majú príponu –i

Stredný rod:

• mesto – skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu, ktoré sú v N sg. zakončené na samohlásku –o
• srdce - skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu, ktoré sú v N sg. zakončené na samohlásku – e
• dievča - skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu, ktoré pomenúvajú mláďatá a sú v N sg. zakončené na samohlásku –a.

V N pl. majú príponu –atá/a, -ence/e

• vysvedčenie - skloňujú sa podľa neho podstatné mená stredného rodu,

ktoré sú v N sg. zakončené na dvojhlásku –ie

1. pomnožné podstatné mená

Pomenúvajú jednu vec tvarom množného čísla. Nemajú singulár. Napr.: nožnice,

vráta, plavky, Tatry...

Rod a vzor PPM:

• ženský rod:  žena  - N.pl – y, D. pl – ám, L.pl – ách

ulica – N.pl – e,  D.pl – iam, L.pl – iach

• mužský rod: dub – N.pl – y, D.pl – om,  L.pl – och

stroj – N.pl – e, D.pl – om, L.pl – och

• stredný rod: mesto – N.pl – a/á

srdce - N.pl – ia (výnimka: patria sem aj pľúca)

1. zvieracie podstatné mená MR

Skloňovanie:

singulár plurál

↓ ↓

vzor: chlap vzor: dub (tvrdé zakončenie)

stroj (mäkké zakončenie)

Spisovná forma pri skloňovaní v množnom čísle je neživotná!!!!! (Zvieracie podstatné meno sa musí skloňovať podľa vzorov dub alebo stroj)

Správne: Videl som bažanty. (duby) ÁNO

Nesprávne: Videl som bažantov. (chlapov) NIE

Výnimku z tohto pravidla tvoria slová pes, vlk, vták

V singulári sa skloňujú podľa vzoru chlap.

V pluráli podľa vzoru - chlap (životné) zúriví psi, vlci, vtáci (chlapi)

- dub (neživotné) zúrivé psy, vlky, vtáky (duby)

e) cudzie neživotné podstatné mená MR

• zakončené na –er, -el

v Sg. sa skloňujú podľa vzoru stroj

v Pl. sa skloňujú podľa vzoru dub (ak –e pri skloňovaní nevypadáva)

stroj (ak –e pri skloňovaní vypadáva)

• zakončené na – ál

v Sg podľa vzoru stroj

v Pl podľa vzoru dub

• zakončené na –r, -l

spravidla v Sg aj v Pl podľa vzoru dub

!!!karneval – na karnevale – karnevaly!!!

Výnimka!!!

slová klavír, Alžír, apríl, júl majú v L sg. tvar na klavíri, v Alžíri, v apríli, v júli

1. slovo PANI

Má osobité skloňovanie. Môže byť v dvoch podobách:

• sklonnej – skloňujeme ho vtedy, ak vo vete stojí samostatne a z vety ho

nemôžeme vynechať

• nesklonnej – stále ten istý tvar. PANI je nesklonné ak sa viaže s menom,

priezviskom, titulom, profesiou...Z vety ho môžeme vynechať.

POZOR!!! Videl som pani domácu.

Videl som domácu paniu.

Singulár Plurál

N pani panie

G panej  paní

D panej  paniam

A paniu  panie

L panej paniach

I paňou  paniami

1. Prídavné mená

Sú ohybné plnovýznamové slová, ktoré pomenúvajú vlastnosti, osôb, zvierat, vecí dejov... Pýtame sa na ne otázkami aký? ktorý? čí?

Delenie prídavných mien:

a) akostné

Vlastnosť označuje akosť (kvalitu), nevznikli z podstatných mien, dajú sa

stupňovať a majú svoje antonymá.

biely, kyslý, ostrý, múdry...

b) vzťahové

Sú utvorené od podstatných mien, nemajú antonymá ani ich nedokážeme

stupňovať.

slamený, detský, tehlový...

c) privlastňovacie

Vyjadrujú, že niekomu niečo patrí. Pýtame sa na ne otázkou čí? čia? čie?

• individuálne – privlastňujú jednotlivcovi (líškin brloh)
• druhové – privlastňujú celému druhu (líščí brloh)

Vzory prídavných mien:

• pekný – skloňujú sa podľa neho akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú

pred ohýbacou príponou tvrdú alebo obojakú spoluhlásku

V N pl. je vždy –í, -i

• cudzí - skloňujú sa podľa neho akostné a vzťahové prídavné mená, ktoré majú

pred ohýbacou príponou mäkkú spoluhlásku

• otcov – skloňujú sa podľa neho individuálne privlastňovacie prídavné mená

zakončené na príponu -ov

N sg. stredný rod má príponu –o (otcovo auto)

N pl. má príponu –i (otcovi bratia)

• matkin - skloňujú sa podľa neho individuálne privlastňovacie prídavné mená

zakončené na príponu -in

N sg. stredný rod má príponu –o (matkino dieťa)

N pl. má príponu –i (matkini rodičia)

• páví -  skloňujú sa podľa neho druhové privlastňovacie prídavné mená, ktoré

majú v základnom tvare príponu –í

Patria sem aj prídavné mená ako boží, človečí, obrí, babie leto...

V tomto vzore neplatí pravidlo o rytmickom krátení a nikdy sa v ňom

nepíše –y.

1. Zámená

Zastupujú podstatné a prídavné mená. (sú za mená = zámená)

Delenie zámen:

1. osobné zámená
   • základné – zastupujú osoby alebo veci

ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony + ich vyskloňované tvary

• privlastňovacie – vyjadrujú vlastnícky alebo príbuzenský vzťah (niekomu

niečo patrí). Pýtame sa na ne otázkou čí? čia? čie?

môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich + ich vyskloňované tvary

POZOR!!!  - V písomnej korešpondencii píšeme zámená 2. osoby s veľkým začiatočným písmenom.

základné privlastňovacie

Jej to nepovedz! jej kniha (čia kniha?)

Jeho som nevidela. Je to jeho vec. (čia vec?)

Zavolaj ich k nám. Ich susedia (čí susedia?)

Osobné privlastňovacie zámená  jeho, jej, ich sú NESKLONNÉ.

Pri skloňovaní rozlišujeme krátke tvary zámen: ma, mi ťa, ti, ho, mu

dlhé tvary zámen: mňa, mne, teba, tebe, jeho, neho,

jemu, nemu

Dlhé tvary osobných zámen s predložkou odkazujú na osoby (som do neho/doňho

zaľúbená)

Krátke tvary odkazujú na veci (sadla si do kresla – sadla si doň)

b) opytovacie zámená

Sú to slová, ktorými tvoríme otázku. Stoja na začiatku dopĺňacích otázok.

Opytovacím zámenom kde? sa spytujeme na miesto (Kde mám kľúče?)

Opytovacím zámenom kam? sa spytujeme na smer (Kam chodíš do školy?)

Opytovacím zámenom aký? sa spytujeme na vlastnosť (Aké si mal prázdniny?)

Opytovacím zámenom ktorý? sa spytujeme na výber z viacerých možností (Ktorú 

skupinu máš najradšej?)

Opytovacie zámená, ktoré majú tvar prídavných mien sa skloňujú podľa vzorov pekný a cudzí. Podliehajú teda aj ich pravopisným zákonitostiam.

c) ukazovacie zámená

Slová, ktoré ukazujú na osoby, zvieratá, veci, vlastnosti, deje a okolnosti.

tu, sem, ten, tá, to, onen, henten, toľkoto, tamtú, takisto, tadiaľto, taký, toľký...

Ukazovacie zámená, ktoré majú tvar prídavných mien, sa skloňujú podľa vzorov prídavných mien.

1. Číslovky

Označujú počet, poradie alebo násobky

Delenie čísloviek:

1. základné číslovky

Označujú počet ľudí, vecí...

tri, šesť, sto, veľa

• Skloňovacie vzory:

nula – žena, jeden – jeden, dva – dva, tri – tri, štyri – štyri, päť až deväťdesiatdeväť – päť, sto – mesto, tisíc – stroj, milión – dub, miliarda - žena

Pozor!!! Zložené číslovky zakončené na jeden sú nesklonné!

• Pravopis:
  1. zložené číslovky píšeme v základnom tvare spolu, pri skloňovaní

oddelene

1. číslovky označujúce stovky, tisícky sa píšu spolu, milióny a miliardy 

zvlášť (tristo, tritisíc, tri milióny, tri miliardy)

1. číslovky dva a tri majú v I.sg dvojtvary: s dvomi/ s dvoma

s tromi / s troma

1. radové číslovky

Označujú poradie

prvý, tretí, stý...

Skloňujú sa podľa vzoru pekný a cudzí (tretí, tisíci)

↓

V N.pl. musí byť i /í

V súťaži skončil siedmy. (druhý – radová, preto –y)

V triede zostali siedmi. (dvaja – základná, preto –i)

1. násobné číslovky

Vznikajú zo základných čísloviek pridaním prípony násobnej číslovky.

dvakrát = násobná číslovka druhýkrát= radová číslovka

Násobné číslovky, ktoré majú tvar prídavných mien, sa skloňujú podľa vzoru pekný.

Prípony násobných čísloviek:

-násobný – píše sa spolu so slovom (pekný) - dvojnásobný

- krát – spolu so slovom (nesklonná) - dvakrát

- itý – vzor pekný – dvojitý  Pozor!!! Príslovkový tvar je nesklonný – dvojmo

- raz, razy, ráz – píšu sa oddelene, nesklonné

- jeden raz, dva, tri, štyri razy, päť a viac ráz

Podľa presného alebo približného vyjadrenia delíme číslovky:

1. určité – vyjadrujú presný počet, ktorý vieme zapísať číslom
2. neurčité – vyjadrujú približný počet, nevieme ho zapísať číslom

1. Slovesá

Pomenúvajú, čo osoby, zvieratá, veci robia alebo čo sa s nimi deje. Slovesá časujeme. Vo všetkých ohýbacích príponách sa v slovesách píše –i/ -í

Základný slovesný tvar sa nazýva neurčitok. Je zakončený na spoluhlásku –ť.

a) slovesná osoba

Sg. Pl.

1. ja som my sme

2. ty si vy ste

3. on, ona, ono je oni, ony sú

Pozor!!!

• oni - chlapi – životné podstatné mená MR

ony – ženy , deti + neživotné podstatné mená MR (dub, stroj)

• Pri vykaní musí byť aj sloveso v množnom čísle!

správne: Mohli by ste.....

nesprávne: Mohla by ste....

b) číslo

singulár (jednotné) , plurál (množné)

c) slovesný čas

prítomný, minulý, budúci ( robí, robil, bude robiť)

d) slovesný spôsob

• oznamovací - základný spôsob, ktorým oznamujeme priebeh deja
• rozkazovací – na vyjadrenie rozkazov, príkazov a požiadaviek. V písanej podobe je

označený výkričníkom. Tvorí sa jedine v prítomnom čase aj s budúcim

významom.

Rozkazovací spôsob môže mať len tri tvary: - 2. os. sg

- 1. os. pl.

- 2. os. pl.

• podmieňovací – vyjadrujeme ním podmienku, za ktorej sa dej koná alebo by sa

mohol konať. Musí obsahovať časticu by.

prítomný čas: sloveso v minulom čase + by

cestoval by som

minulý čas: sloveso v minulom čase + by+ sloveso „byť v min. č.

bol by som cestoval

e) vid

• dokonavý – pomenúva zavŕšený, hotový dej.

- k utvorenému neurčitku slovesa sa nedá pridať sloveso budem

nakúpil by som – neurčitok: nakúpiť – budem nakúpiť (neexistuje)

• nedokonavý – pomenúva prebiehajúci dej

- k utvorenému neurčitku slovesa sa dá pridať sloveso budem

písal – neurčitok: písať – budem písať (používame)

f) plnovýznamové a neplnovýznamové slovesá

• plnovýznamové – pomenúvajú osobité deje, činnosti, stavy

kráčať, bicyklovať, smiať sa...

• neplnovýznamové – nepomenúvajú osobité deje, činnosti, stavy. Spresňujú význam

slovesa, pred ktorým stoja. Spájajú sa s neurčitkom 

plnovýznamového slovesa.

začať, začínať, prestať, skončiť, musieť, chcieť, smieť, môcť

• sloveso „byť“ a „mať“

- byť - plnovýznamové ak ho môžeme nahradiť slovesom nachádzať sa, existovať

napr. Kvet je na balkóne.

- neplnovýznamové ak ho nemôžeme nahradiť slovesom nachádzať sa,

existovať

napr. Otec je lekár.

- mať - plnovýznamové ak ho vieme nahradiť slovesom vlastniť, nespája sa s

neurčitkom

napr. Mám malého zajačika.

 - neplnovýznamové ak ho nevieme nahradiť slovesom vlastniť, spája sa s

neurčitkom

napr. Mám písať domácu úlohu.

g) zvratné slovesá

Sú také slovesá, ktoré obsahujú zvratné zámeno sa alebo si.

Napr. veriť si, umyť sa...

Niektoré slovesá sú vždy zvratné. Sa, si z nich nemôžeme vynechať, lebo by sloveso celkom zdeformovalo. Napr. smiať sa, báť sa...

h) slovesný tvar

Sloveso vo vete môže byť utvorené z jedného alebo viacerých slov. Podľa toho

rozlišujeme jednoduchý a zložený slovesný tvar.

• jednoduchý tvar – sloveso je zložené z jedného slova (napíše, prídu, chyť!)

Pozor!!!  - aj iba zvratné slovesá (kreslím si, učím sa)

• zložený tvar – sloveso sa skladá z dvoch alebo viac slov

(rozmýšľal som, musím bežať, nepočuli by sme)

Pozor!!! – aj tvary 3. os. minulého času (kreslil, rozprávali)

- vždy zvratné slovesá (smejem sa, mračí sa...)

1. Príslovky

Sú to plnovýznamové neohybné slová, ktoré vyjadrujú okolnosť alebo vlastnosť deja. Pýtame sa na ne otázkami kde? kedy? ako? prečo?

Delenie prísloviek:

a) príslovky miesta – kde? kam?... poukazujú na miesto deja

vletela dnu

b) príslovky času – kedy? ... určujú, kedy dej prebiehal

dávno odleteli

c) príslovky spôsobu – ako? akým spôsobom? ... určujú ako dej prebieha

pokojne krúžila

d) príslovky príčiny – prečo? pre akú príčinu? ... určujú, prečo sa dej stal, stane

náročky otvorila

Niektoré príslovky môžeme aj stupňovať. Poznáme dva druhy stupňovania:

• pravidelné – slovotvorný základ je zachovaný

múdro – múdrejšie - najmúdrejšie

• nepravidelné  - slovotvorný základ sa mení

zle, horšie, najhoršie

Príslovky píšeme vždy spolu! (dokopy, vľavo, napravo, spamäti, vtom, sčasti, nahlas...)

Keďže je príslovka plnovýznamové neohybné slovo, vo vete plní funkciu vetného člena. Teda vo vete existuje samostatne.

Ak nie sme si istí, či je dané slovo príslovka, nahradíme si ho typickým príslovkovým výrazom.

nahlas = hlasno sčasti=čiastočne spamäti=naspamäť dokopy = spolu

naoko = akože spravidla = zväčša vtom = práve potichu = ticho

Napr. Dobrú náladu má spravidla (zväčša) iba ráno.

Výnimka z pravidla o rytmickom krátení.

1. Predložky

Sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktoré spolu s pádom podstatného mena, prídavného mena alebo zámena vyjadrujú vzťahy medzi slovami.

Zaujímať sa o tenis. Vchádzať do telocvične.

Vokalizácia predložiek

Jav, keď sa k predložke zakončenej na spoluhlásku pridáva samohláska –o alebo –u, 

z dôvodu uľahčenia výslovnosti.

od – odo, k – ku ....

Je veľmi dôležité dodržiavať spisovné predložkové väzby.

zvoní o päť minút, idem po brata, !!!ALE!!! idem pre zošit, v našej škole, hrať na klavíri...

Delenie predložiek:

a) prvotné – pôvodne vznikli ako predložky a aj plnia funkciu výlučne len predložiek

na, za, od, po, predo, s, z, v, o, nad.....

b) druhotné – vznikli z iných slovných druhov (prísloviek, podstatných mien...) Funkciu

predložky plnia len za istých okolností

- neplnia funkciu vetného člena, teda vo vete nemôžu existovať samostatne,

vždy sa viažu k nejakému menu

okolo domu, pozdĺž rieky, vďaka rodičom, vinou počasia....

Stalo sa to jeho vinou. (podstatné meno)

Vinou počasia sme zmeškali autobus. (predložka)

1. Spojky

Sú to neplnovýznamové slová, ktoré slúžia na spájanie a vyjadrovanie vzťahov medzi slovami a vetami. Môžu stáť na začiatku, alebo vo vnútri vety.

Najznámejšie a najviac používané spojky sú: a, i , aj, ani, ale, no, alebo, že, aby, keď,

lebo, ak, a preto.

Pred spojkami píšeme čiarku.

Výnimkou sú však spojky: a, i, aj, ani, alebo, či

↓

 Čiarku pred nimi píšeme iba vtedy, ak:

• sa vo vete opakujú - Nechcem ani chlieb, ani ovocie, ani zákusok.
• spájajú vety v podraďovacom súvetí – Nevedel, či príde.
• a je súčasťou spojkového výrazu a preto, a teda, a tak –

Rozprával, a preto ho napomenula.

Delenie spojok:

a) priraďovacie – spájajú vety v priraďovacom súvetí

a, i, ani, aj, najprv - potom, jednak, ba, nielen, ale, no, lež, avšak,

jednako, lenže, alebo, buď, či...

b) podraďovacie – spájajú vety v podraďovacom súvetí, vždy sa pred nimi píše čiarka

že, aby, kto, čo, aký, keď, preto, lebo...

Aby slovo bolo spojkou, musí niečo spájať.

mama a otec - spojka

a je to tu – častica

1. Častice

Sú neohybný slovný druh, ktorým vyjadrujeme svoj osobný postoj k tomu, čo hovoríme.

Môžeme nimi:

a) vyjadriť istou – neistotu – iste, dozaista, naozaj, určite, možno, údajne, vraj, zrejme,

asi...)

b) zdôrazniť dôležitý výraz – aspoň, práve, iba, len, hlavne, najmä, predovšetkým...)

1. Citoslovcia

Sú neohybné, neplnovýznamové slová, ktorými napodobňujeme prírodné zvuky a vyjadrujeme svoje pocity a výzvy.

kvak, hav, och, fuj, bŕŕ...

Medzi citoslovcia patria aj pozdravy!!! – ahoj, vitaj....

Citoslovcia z vety vyčleňujeme čiarkou! Citoslovce, ktoré zastupuje sloveso v prísudku, čiarkou nevyčleňujeme!

Bŕŕ, to je ale zima!

Žaba čľup (skočila) do vody.