Opisný slohový postup

Opisný slohový postup

Pozorovanie

– základ vedecko – výskumnej činnosti; najvyšší stupeň pozorovania je vedecké, analytické pozorovanie

– pozorovaním poznávam, získavam skúsenosti, vedomosti, širší rozhľad
® schopnosť pozorovať umožňuje človeku samostatne – získavať väčší počet informácií, ľahšie riešiť mnohé problémy, primeranejšie sa správať v rozličných situáciách

– pozorované javy treba vyjadriť slovami – ovládať presné pomenovania – rozvoj slovnej zásoby, cibrenie pamäte
= cieľavedomé (sústredené) zmyslové vnímanie – sústredenie pozornosti s istým cieľom

Opisný slohový postup

– slúži – na vymenovanie znakov a vlastností osoby, veci alebo činnosti na priblíženie

– na priblíženie, znázornenie niečoho alebo niekoho niekomu inému

– znaky a vlastnosti osôb, zvierat, vecí, činností sa vymenúvajú v istom poradí, ktoré do istej miery závisí od podávateľa, pretože ten im stanovuje dôležitosť ( dôležité – menej dôležité) aj ich hierarchiu – nie vždy je text zostavený objektívne, pretože v ňom úlohu zohráva subjektívny postoj, názor podávateľa

– uplatňuje sa hlavne v – hovorovom, – náučnom, – umeleckom štýle

– základné útvary: opis, charakteristika, posudok, návod, recept

OPIS

– základný slohový útvar OSP, často sa vyskytuje aj v ostatných slohových postupoch

– stretávame sa s ním vo väčšine funkčných jazykových štýlov

– založený na cieľavedomom pozorovaní a následnom vymenúvaní základných znakov predmetu, osoby alebo javu

– najvýstižnejšie a najpresnejšie vystihuje predmet alebo jav

• funkcia opisu
® úlohou je vystihnúť objekt ako celok a zároveň jeho jednotlivé časti, ich znaky, črty, vlastnosti a vzájomné vzťahy

– od funkcie opisu závisí, ktoré znaky a vlastnosti uvedieme – podľa zaradenia do funkčných jazykových štýlov rozlišujeme:

1. jednoduchý opis = základné črty, nejde do detailov, nestojí na odborných znalostiach, ale na našej schopnosti vidieť a vnímať veci

– bohatý na nedejové slovesá, podstatné mená, príd. mená a príslovky miesta

2. náučný (odborný) = vyžaduje odborné znalosti a je písaný v náučnom štýle; prevažujú cudzie slová a termíny; niekedy doplnený nákresmi a schémami (patrí sem aj opis pracovného postupu); musí byť systematický, presný a jasný

3. umelecký = vyskytuje sa v literatúre; je subjektívne zafarbený; autor vyjadruje svoje pocity, je náladový; využíva básnické prostriedky (metafory, trópy, figúry, personifikácie)

– podľa povahy opisovaného predmetu a spôsobu spracovania témy

– statický = opisovaná vec je v pokoji, nehýbe sa

– dynamický = opisovaná vec je v pohybe alebo opis následných činností pri výrobe niečoho (opis prac. postupu)
opis s dejovým rámcom (dejový opis) objekt je nehybný, ale pohybuje sa osoba, ktorá opisuje; využíva sa pri reportáži

– podľa toho, čo opisuje: napr.- opis osoby; – opis veci; – opis zvieraťa;
– opis pracovného postupu – stretávame sa s ním pri návode na použitie alebo pri návode na zhotovenie niečoho – používajú sa slovesá v 2.os.pl. v rozkaz. spôsobe al. v 1.os.pl. v oznamovacom spôsobe

– je potrebné dodržať rovnakú slovesnú osobu a časovú následnosť

• kompozícia opisu – závisí od jeho funkcie, je daná jeho cieľom
– má byť vecne účelná a prehľadná

– môže byť použitá aj forma výpočtu

– od celku k detailu a naopak, zhora nadol, sprava doľava, od podstatných vecí k menej
podstatným
• jazyk opisu

a) slovník – snaha o priliehavosť a názornosť

– podstatné mená; prídavné mená; príslovky spôsobu, miery, miesta, času; stavové slovesá (v dynamickom opise prevládajú činnostné slovesá, ale dynamickosť sa dá zvýšiť aj tým, že sa slovesá /byť/ vynechajú)

b) vetná stavba – snaha o stručnosť a hutnosť

– viacnásobné vetné členy

– prednosť vetných členov pred vedľajšími vetami

– polovetné príčasťové konštrukcie /prevaha v statickom opise/

CHARAKTERISTIKA

– je to druh opisu, ktorý na rozdiel od opisu vystihuje

– základné

– podstatné } charakteristické znaky(črty)

– typické

– tieto znaky zaraďujú predmet alebo jav do istej skupiny a súčasne ho odlišujú od inej skupiny alebo jednotlivca

– je to vyjadrenie podstatných a rozlišovacích znakov predmetu alebo javu

Charakter – súhrn znakov vytvárajúcich osobnosť, povahu.
Osobnosť – človek s vyhranenými duševnými vlastnosťami

Druhy charakteristík:
A) priama charakteristika:

– vymenovanie charakterových vlastností,

– potrebné presne zhrnúť komplexné pozorovanie a objektívne hodnotenie

– často sa dopĺňa nepriamou charakteristikou
nepriama charakteristika:
– povahu a charakter človeka spoznávame podľa toho, ako sa správa a ako koná

Priamou a nepriamou charakteristikou sledujeme:

· temperament – reakcie na podnety

· vzťah k ľuďom

· záujmy a schopnosti – nadanie, talent...

· vzťah k práci a povinnostiam

· ďalšie vlastnosti – striedanie nálad, prístup k životu, schopnosť vyrovnať sa so záťažovými situáciami ai.

B) objektívna = autor nezaujato vymenováva vlastnosti
subjektívna = využíva vlastnosti aj na hodnotenie osoby

– autor vyberá len niektoré črty, vlastnosti osoby, často ich zveličuje
karikatúra –osobitý druh, zveličenie, hyperbolizovanie niektorých vlastností – vonkajšej alebo vnútornej, kladnej alebo zápornej, využíva humor, využitie v umeleckej literatúre

C) individuálna charakteristika – charakteristika jednej osoby
skupinová charakteristika – charakteristika skupiny ľudí; typické znaky príslušníkov kolektívu

D) administratívna charakteristika – autor hodnotí objektívne – nezaujato jednotlivé vlastnosti, vyskytuje sa vo forme osobných posudkov – tlačivá
umelecká charakteristika – v umeleckom štýle, využíva umelecké obrazové prostriedky, je súčasťou literárnych diel, retarduje (spomaľuje) dej

E) porovnávacia charakteristika – autor porovnáva vlastnosti, temperament, vzťah k ľuďom, záujmy a schopnosti a ďalšie vlastnosti dvoch a viacerých osôb

F) autocharakteristika– autor sám definuje svoje vlastnosti, postoje, záujmy, temperament a ďalšie vlastnosti

Kompozícia – vychádzame z opisu, ktorý zvoľna prechádza do charakteristiky

– napr. spájame povahu človeka s jeho záujmami, rodinným zázemím, všímame si prostredie, jeho vzťahy k ľuďom ® do jednotiaceho pohľadu