Výkladový slohový postup

Výkladový slohový postup

® analyzuje a vysvetľuje vývinové (genetické), funkčné a kauzálne (príčinné a následné)vzťahy medzi predmetmi a javmi alebo vnútri predmetov a javov
/ zisťovať, vysvetľovať, ozrejmovať, vykladať/; logicko – príčinná súvislosť a objasňovanie podstaty javu

® znaky: – e x p l i k a t í v n o s ť = objasňovať, vysvetľovať, rozvádzať myšlienky

– s u k c e s í v n o s ť = postupnosť, následnosť myšlienok – nadväzujú na seba celé výpovede alebo odseky

– g n ó m i c k o s ť = mimočasovosť, mimosituačnosť

– o b j e k t í v n o s ť = vysoká frekvencia pojmov a odborných termínov

– zložito komponované a perfektne stavané vety; podraďovacie súvetia, oznamovacie vety

– n e o s o b n o s ť = prejavuje sa požitím trpného rodu pri slovesách a 1. os. plurálu- autorský plurál

– využitie základných poznávacách metód jako je: porovnávacia analýza, syntéza, abstrakcia, generalizácia (zovšeobecnenie)

– využitie jazykových prostriedkov náučného štýlu
® vyskytuje sa najmä v písomných útvaroch náučného (odborného) štýlu, ako sú výklad, štúdia,
referát, recenzia, úvaha, esej, dizertácia (vedecká rozprava)

– najbežnejším útvarom výkladového slohového postupu je učebnicový (didaktický ) výklad,
ktorého ústnou podobou je prednáška

Výklad

– je to náučný žáner

– môže byť v písomnej aj ústnej forme

– cieľom výkladu je vysvetliť nejaký technický alebo spoločenský problém, poučiť o nejakej veci.
Výkladom sa vysveľujú a sprístupňujú známe vedecké poznatky.

– aby bol jasný často sa využívajú schémy, grafy, tabuľky….

– citácie ( presné citáty )

® je písaný náučným štýlom
® postoj autora je objektívny ( 3.os.j.č., alebo 1.os. mn.č. )
®vo výklade sa používajú zákldné postupy logického myslenia:

– analýza

– syntéza ( skladanie, zlučovanie ) – –

– konkretizácia ( presné pojmy )

– aplikácia ( preniesť niečo na niečo )

– generalizácia ( zovšeobecnenie )

– komparácia ( porovnávanie )

– analógia (zhoda, obdoba, propodobnenie)

– indukcia – z jednotlivých konkrétnych príkladov vyvodzujeme všeobecný záver

– dedukcia – zo zovšeobecnenia odvodzujeme jednotlivé prípady ( odvodzovanie )

– argumentácia (dokazovanie) – autor vedecky alebo voľne cituje, prípadne parafrázuje

Kauzálne vzťahy čiže príčinné a následné javy. Pri kauz.vzťahoch platí: príčina podmieňuje účinok.

Príčina odpovedá na otázku: Prečo sa to stalo?
Následok odpovedá na otázku: Čo to spôsobuje?
Dôsledok odpovedá na otázku: Čo z toho vyvodíme?

– kompozícia – členenie výkladu na úvod, jadro a záver

Úvod – načrtnutie do problematiky, uvedenie do nej
Jadro – rozoberá problematiku, nachádza sa tu objasnenie, vysvetlenie,. . . .
Záver – generalizácia – zovšeobecnenie problematiky

Úvaha

– subjektivizovaný (1.os, Sg – myslím si, že; podľa môjho názoru; domnievam sa; môj názor je, že...) variant výkladového slohového postupu

– autor subjektívne interpretuje známe fakty, vyjadruje svoj postoj k závažným spoločenským alebo filozofickým problémom

– vychádza zo svojich poznatkov a životných skúseností

– posudzuje známe javy z nového, iného pohľadu

– napriek tomu, že autor vyjadruje svoj subjektívny pohľad, jej závery by nemali byť protispoločenské, nelogické, nemalo by to byť demagógia

– niekedy môže mať úvaha apelatívny charakter

– úvaha je

– hybridný útvar rôznych štýlov:
→ hovorový štýl: jednoduché krátke zamyslenie príslovie

→ umelecký štýl : epika (napr. monologické časti v pásme reči postáva a rozprávača)
lyrika (reflexívna lyrika)

→ publicistický štýl: úvodník, komentár, editoriál
glosa, stĺpček, úvodný stĺpček

→ náučný štýl: recenzia, diskusný príspevok
odborné články, populárno – náučné články

výrazové prostriedky

– sú veľmi pestré

– štylisticky príznakové slová (poetizmy, archaizmy), expresívne slová (citovo zafarbené),
frazeologizmy, hyperbola, metafory, opakovania

rečnícke figúry

– rečnícke otázky (môže byť aj odpoveď)

– rozvažovacia otázka (naznačuje myšlienkový postup autora)

– básnická otázka (tvárni text, ale nenasleduje odpoveď)

– zvolacie vety (chcú zvýrazniť citovosť, expresivitu textu)

Kompozícia

– voľnejšia ako pri výklade

– odseky sa tvoria podľa myšlienkových častí, úvaha má toľko odsekov, koľko má myšlienkových celkov

– klasické členenie: – úvod – autor vychádza z istých faktov, ktoré jasne pomenuje alebo vychádza zo
všeobecného problému; na začiatku môže byť otázka

– jadro – skúma fakty, hodnotí, zaujíma postoj, rozvíja vlastné