Gramatika a sloh zo slovenčiny – prehľad učiva pre 4. ročník SŠ

Gramatika a sloh zo slovenčiny – prehľad učiva pre 4. ročník SŠ

1. Náučný štýl

Máme 6 štýlov (pomôcka slovo Prahou). Náučný štýl je objektívny. Funkcie NŠ: dorozumievacia a poznávacia. Má písomnú formu. Prevaha zložených súvetí. Text musí byť presný, vecný, píšeme k veci, nie „omáčky.“ Používame iba spisovný jazyk. Využívame termíny, to sú odborné slová.

Uplatňuje sa v učebniciach, vy sa stretávate s jeho populárno-náučnou podobou. Tá nie je určená odborníkom, ale verejnosti. Preto prevládajú domáce termíny, združené pomenovania (prvosienka jarná).

Žánre: referát, koreferát (to je doplňujúci referát), prednáška, diskusný príspevok. Na vysokej škole sa stretnete s monografiou, odborným článkom, dizertáciou atď.

2. Pravopisná otázka

Pravopisná otázka: rozlíšiť slová byť, teda existovať od biť, teda udierať palicou, alebo výr ako sova a vír ako vzdušný a vodný vír. Takýchto dvojíc je viac (učebnica str. 32 až 34).

3. Jazyk a reč. Jazykové roviny

Jazyk a reč. Jazykové roviny. Jazyk je systém ustálených znakov a pravidiel, na základe ktorých vzniká reč. Jazyk je jav spoločenský, teda nie je vrodený. Jazyk sa používa na vyjadrovanie a prenos informácií.

Jazyky delíme na prirodzené (SJ, AJ, NJ) a umelé (esperanto, programovacie jazyky). Jazyk môže byť materinský, cieľový a cudzí.

Jazyk sa člení na roviny: zvukovú, významovú, teda lexikálnu, skladobnú, teda syntaktickú, tvarovú, teda morfologickú rovinu.

Reč je konkrétne využitie jazyka na vyjadrenie myšlienok, citov. Reč je doplnená mimikou, gestami.

Kodifikačné príručky spisovnej slovenčiny: Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka, Pravidlá slovenskej výslovnosti, Morfológia slovenského jazyka. Slovenčina má spisovnú podobu, štandardnú formu a subštandardnú formu (dialekty a slang).

5. Vety podľa členitosti, zloženia a obsahu

Vety podľa členitosti: jednočlenné a dvojčlenné. Jednočlenné môžu byť slovesné a menné (Sneží. Potraviny.) a dvojčlenné môžu byť úplné a neúplné (Jana píše. Píše.).

Vety podľa zloženia: jednoduchá veta a súvetie. Súvetie môže byť priraďovacie a podraďovacie.

• Priraďovacie: zlučovacie, odporovacie, vylučovacie a stupňovacie.
• Podraďovacie: s VV podmetovou, prísudkovou, predmetovou, prívlastkovou, príslovkovou a doplnkovou.

Podľa obsahu/modality: oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie, želacie a zvolacie vety.

6. Indoeurópske jazyky

Indoeurópske jazyky:

1. indoiránske,
2. arménsky,
3. grécky,
4. albánsky,
5. italické, z ktorých vznikli románske jazyky: rumunčina, taliančina, francúzsky a španielsky jazyk,
6. germánske: nemčina, angličtina, dánčina, švédčina, nórčina,
7. baltské: litovčina, lotyština,
8. slovanské jazyka:
   • A západoslovanské: slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina,
   • B východoslovanské: ruština, ukrajinčina, bieloruština,
   • C južnoslovanské: srbčina, chorvátčina, bulharčina, slovinčina.

7. Vývin slovenčiny

Vývin slovenčiny: staroslovienčina – prvý slovanský spisovný jazyk, písmo hlaholika a cyrilika (je to obdobie VM).

Po zániku VM sme žili v Uhorsku, latinčina sa stala jazykom vedy a písomností. Ľud hovoril nárečiami.

Od 15. storočia preniká k nám čeština (husiti). Píše sa stále po latinsky, ale aj česky. Od 16. a 17. storočia sa formuje kultúrna západná a stredná slovenčina.

Prvý pokus o spisovnú slovenčinu: Bajza v románe René mláďenca Príhodi a Skúsenosľ (neúspešný, lebo nevytvoril gramatický systém).

Až Bernolákov pokus úspešný: základ kultúrna západoslovenčina. Diela Slovenská gramatika, Slowár. Znaky: len i/í, veľké písmená v podstatných menách, j sa píše ako g, v píše ako w. atď. Prijali ju katolíci a evanjelici píšu biblickou češtinou.

8. Diakritické a interpunkčné znamienka

Diakritické znamienka: dĺžeň, mäkčeň, dve bodky (ä) a vokáň (ô).

Interpunkčné: bodka, čiarka, bodkočiarka, apostrof, spojovník (spája Rakúsko-Uhorsko), dvojbodka, výkričník, otáznik, úvodzovky, pomlčka (oddeľuje Mladosť – radosť), lomka, tri bodky, zátvorka.

Zápis priamej reči:

• A Z rádia sa ozval hlas redaktora: „Dnes sa začína letný čas.“
• B1 „Dnes sa začína letný čas,“ ozvalo sa z rádia.
• B2 „Čo robíš?“ spýtala sa. „Vypadni!“ kričí.
• C „Nezabudni si napísať úlohu,“ povedal som jej, „určite ju budú kontrolovať.“

9. Slovné druhy a gramatické kategórie

Slovné druhy: podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky, slovesá, príslovky, predložky, spojky, častice a citoslovcia.

Gramatické kategórie:

• menné – rod, číslo, pád, (vzor),
• slovesné – osoba, číslo, čas, spôsob (oznamovací, podmieňovací a rozkazovací), rod (činný a trpný), vid (dokonavý a nedokonavý).

10. Rečnícky prejav

Rečnícky prejav: fázy tvorenia – zhromažďovanie informácií, kompozícia, štylizácia, nácvik prednesu, prednes.

Žánre rečníckeho štýlu:

1. náučné – prednáška, referát, diskusia,
2. príležitostné – slávnostný prejav, prípitok, otvárací prejav,
3. agitačné – politická reč, obhajoba, obžaloba.

11. Neplnovýznamové slovné druhy

Neplnovýznamové slovné druhy sú:

• Predložky – delia sa na prvotné: pred, po pri, s, zo a na druhotné: môžu byť aj príslovkou, časticou: okolo, hore, uprostred, vďaka.
• Spojky: priraďovacia (a, aj, ba, ba aj, alebo, buď, ale, no, a preto, a tak) a podraďovacie (keď, aby, že, lebo, ktorý).
• Častice: môžeme z vety vyhodiť bez straty zmyslu vety – áno, nie, sotva, asi, možno.
• Citoslovcia: vlastné: au, fuj, ach a zvukomalebné: tik.tak, krá, bú.

12. Administratívny štýl

Administratívny štýl: je to štýl verejného styku. Používa sa na komunikáciu medzi občanom a úradmi. Je písomný. Je objektívny, text musí byť vecný. Prevláda funkcia komunikatívna.

Texty majú ustálenú podobu: formulár, predtlač. Používa sa len spisovný jazyk, nesmú byť expresívne výrazy. Vety sú oznamovacie.

Využitie združených pomenovaní: triedna kniha, krajský školský úrad. Časté sú skratky: ŠPU, NÚCEM, MINEDU. Typické sú kancelarizmy: faktúra, výberové konanie.

Žánre: zápisnica, oznámenie, pozvánka, žiadosť, reklamácia, objednávka, vysvedčenie, štruktúrovaný životopis.

13. Čiarky

Čiarky: oddeľujeme citoslovcia, oslovenie, prístavok, viacnásobný vetný člen, častice, atď. Vo všetkých súvetiach, okrem zlučovacích, píšeme čiarky.

14. Opis a charakteristika

Opis a charakteristika. Opis môže byť jednoduchý, odborný a náladový, teda umelecký. Môže byť aj statický a dynamický. V opise využívame podstatné a prídavné mená, príslovky.

Charakteristika môže byť priama a nepriama, objektívna a subjektívna, vnútorná a vonkajšia. Druh subjektívnej charakteristiky je karikatúra. Je založená na zveličovaní. Vety sú v charakteristike oznamovacie. V slovnej zásobe využívame synonymá, enumeráciu, frazeologizmy atď.

15. Slovná zásoba

Slovná zásoba z hľadiska pôvodu, časového príznaku a expresívnosti.

• Z hľadiska pôvodu: domáce slová, cudzie slová – môžu byť zdomácnené: rádio, televízor alebo sú medzinárodné, teda internacionalizmy – substantívum, kardiochirurgia.
• Podľa časového príznaku: neologizmy, archaizmy, historizmy.
• Podľa expresívnosti: zdrobneniny – psíček, eufemizmy – zjemňujúce slová, napr. zomrel: odišiel do neba, pejoratíva – pracháč, držgroš, vulgarizmy – hrubé, neslušné výrazy...

16. Viacslovné pomenovania

Viacslovné pomenovania: nazývame ich aj ustálené slovné spojenia:

• A združené pomenovania: štátny úradník, triedny učiteľ,
• B frazeologizmy: sú ustálené slovné spojenia s obrazným významom: hrať otvorenú hru. Často majú antický pôvod: Achilova päta, Damoklov meč, danajský dar, Pandorina skrinka atď.,
• C príslovia, porekadlá a pranostiky.

17. Zvuková rovina

Zvuková rovina: hláska je najmenšia zvuková jednotka. Fonéma je zvuková jednotka schopná rozlíšiť význam slova: sud-súd. Pravopis: ortografia, výslovnosť: ortoepia.

Hlásky delíme na samohlásky, spoluhlásky a dvojhlásky. Spoluhlásky: tvrdé, mäkké a obojaké.

Rozdelenie hlások podľa znelosti:

• A znelé – b, d, ď, g, dz, dž, z, ž, h, v.
• Neznelé: p, t, ť, k, c, č, s, š, ch, f.
• Nepárové zvučné: m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ, j.

Znelostná asimilácia je spodobovanie.

Slabika: najmenšia zvuková jednotka reči, ktorá nesie prozodické vlastnosti: prízvuk, melódia. Musí obsahovať samohlásku, dvojhlásku alebo slabikotvornú spoluhlásku: r, l, ŕ, ĺ: vlk, vrch, srnka.

Pravidlo o rytmickom krátení: nenasledujú dve dlhé slabiky za sebou. Výnimky: lístie, básní, páví, zmúdrieť, tisíckrát, niečí, nátierka.

Vokalizovaná predložka: môže mať tvar s vokálom (samohláska) aj bez vokálu: v, ale aj vo, s – so, z – zo, pred – predo, k – ku atď.

18. Tvorenie slov

Tvorenie slov:

1. odvodzovanie,
2. skladanie,
3. kombinácia odvodzovania a skladania,
4. skracovanie.

Slovotvorná štruktúra je dvojčlenná: slovotvorný základ a slovotvorný formant, teda prípona alebo predpona: chod/ec, noč/ný, do/dnes, pred/zápas, bez/charakter/ný, pod/voz/ok.

Pri skladaní sa medzi slovotvorné základy vkladá pre výslovnosť spájacia morféma: vodovod, plynovod.

Typy skracovania:

• A administratívne skratky: atď., napr., tzv.
• B iniciálové skratky: SR, NATO, SND
• C skratkové slová: TANAP
• D ustálené značky: km, l, s, kg

19. Vetné členy a sklady

Náuka o vetných členoch sa volá syntax.

Vetné členy: podmet (vyjadrený, nevyjadrený), prísudok (slovesný a neslovesný: Listy sú moje), predmet (priamy a nepriamy: pečie koláč, rozprával o detstve), prívlastok (zhodný a nezhodný: pekní ľudia, ľudia z lesa), príslovkové určenie miesta, času, príčiny a spôsobu, doplnok (podmetový a predmetový).

Sklady: prisudzovací je medzi podmetom a prísudkom, priraďovací medzi viacnásobnými vetnými členmi a určovací medzi nadradeným a podradeným vetným členom.

Formálna stránka vetného skladu: zhoda, väzba a primkýnanie.

20. Podstatné mená, prídavné mená, zámená a číslovky

Členenie podstatných mien: konkrétne a abstraktné, vlastné a všeobecné.

Druhy prídavných mien: akostné, vzťahové, privlastňovacie – dobrý, slnečný, sestrin.

Druhy zámen:

• A osobné: ja, ty...,
• B zvratné: sa, svoj,
• C ukazovacie: ten, onen,
• D opytovacie: aký, ktorý, čí,
• E neurčité: ktosi, čosi, niektorý,
• F vymedzovacie: všetci, každý, nik, samý.

Druhy čísloviek:

• A základné: jeden štyri, sto,
• B radové: prvý, stý, dvadsiaty tretí,
• C násobné: štyrikrát, štyri razy, štvornásobný,
• D druhové: trojaký, štvorako.

21. Funkcie jazyka

Funkcie jazyka:

1. dorozumievacia, teda komunikatívna,
2. poznávacia, teda kognitívna, pretože jazyk je nástrojom myslenia,
3. estetická – rozvíja estetické cítenie človeka,
4. reprezentatívna – jazyk je znakom národa, prostriedkom na vytváranie národného povedomia, hrdosti.

22. Štruktúrovaný životopis

Napísať štruktúrovaný životopis: osobné údaje, vzdelanie, pracovné skúsenosti, vedomosti, zručnosti, schopnosti, záujmy. Na konci dátum a vlastnoručný podpis.

Dá sa pretransformovať na beletrizovaný. Napr. Narodila som sa do jedného krásneho, upršaného aprílového rána. Povaha mi zostala, teda krásna duša a uslzený charakter...

23. Súvetia a ich druhy

Opäť súvetia a ich druhy.

24. Rozprávanie

Slohový postup a zároveň žáner rozprávanie: môže byť jednoduché – jeho kompozícia: úvod, jadro, záver.

Umelecké rozprávanie: má 5člennú kompozičnú schému: expozícia, kolízia, kríza, peripetia a rozuzlenie. Expozícia sa môže vynechať, vtedy hovoríme, že vstupujeme do deja in medias res.

Záver rozprávania by mal byť neočakávaný: pointa. Rozprávanie býva buď chronologické, alebo retrospektívne. Malo by obsahovať pásmo rozprávača i pásmo postáv.

Rozprávame v minulom čase, ale je dobré používať historický prézent (ak minulé deje rozprávame v prítomnom čase). Jazykovo má byť rozprávanie pestré, v pásme postáv aj nespisovné slová. Pestrá modalita viet. Rozprávanie nesmie nudiť, mali by sme sa tešiť na jeho vyvrcholenie.

25. Bibliografia, register, resumé a abstrakt

Bibliografia: na konci knihy, je to zoznam použitej literatúry: Findra, Ján. 2004. Štylistika slovenčiny. Martin: Osveta, 2004. ISBN 80-8063-142-5

Register: na konci knihy: menný – abecedný zoznam mien a vecný – abecedný zoznam pojmov.

Resumé: stručné vyjadrenie základných prínosov v dokumente, na konci knihy, niekedy je viacjazyčné.

Abstrakt: krátka výstižná charakteristika obsahu dokumentu (v diplomovke).

Tieto pojmy sa vyskytujú iba v odborných textoch, teda vo vecnej literatúre.

26. Výklad a úvaha

Výklad a úvaha. Sú to žánre výkladového slohového postupy.

Výklad je objektívny, preto sa píše v 3. osobe alebo v 1. osobe množného čísla. Úvaha je subjektívna, píše sa v 1. osobe jednotného čísla.

Výklad – odborný štýl. Úvaha je hybrid umeleckého, odborného a rečníckeho štýlu.

Výklad: oznamovacie vety, úvaha hlavne opytovacie a zvolacie vety. Slovná zásoba výkladu neutrálna, termíny, v úvahe využívame expresívne slová, umelecké prostriedky.

Kompozícia výkladu trojčlenná, úvaha má bohatšie členenie. Výklad využíva presnú citáciu, úvaha môže voľne citovať alebo parafrázovať.

Úvaha je svedectvom našej intelektuálnej vyspelosti, nesmie byť frázovitá, má byť originálna. Výklad je založený na argumentoch, cieľom je zrozumiteľné vysvetlenie problému.

27. Štýly, slohové postupy a žánre

Štýly: hovorový, umelecký, administratívny, rečnícky, odborný, publicistický.

Slohové postupy: informačný, opisný, rozprávací, výkladový.

Žánre:

1. hovorový štýl: jednoduché rozprávanie, súkromný rozhovor, list, klebeta, zvada...
2. umelecký štýl: epické žánre: poviedka, novela, epos, román, báj, bájka, rozprávka, balada, lyrické žánre: pieseň, báseň, óda, elégia, hymna, sonet, dramatické žánre: tragédia, komédia, činohra, fraška.
3. náučný štýl: referát, prednáška, diskusný príspevok.
4. administratívny štýl: splnomocnenie, žiadosť, urgencia, inzerát, vysvedčenie.
5. rečnícky štýl: politická reč, prednáška, referát, otvárací prejav, pozdravný prejav.
6. publicistický štýl:
   • A spravodajské žánre: správa, interview, inzerát,
   • B analytické žánre: úvodník, komentár, glosa, recenzia, pamflet,
   • C beletristické žánre: fejtón, reportáž, blog, stĺpček, črta.

28. Vývin slovenčiny po Bernolákovi

Vývin slovenčiny po Bernolákovi: po Bernolákovi ďalším úspešným kodifikátorom bol Štúr, uzákonil 2. podobu spisovnej slovenčiny v roku 1843 spolu s Hodžom a Hurbanom. Vydal dielo Náuka reči slovenskej.

Znaky: iba i/í, nemá ľ, ô sa písalo ako uo, dvojhlásky sa písali ja, je.

V 1851 sa stretli štúrovci a bernolákovci a dohodli sa na jednotnej podobe spisovnej slovenčiny. Martin Hattala vydal Krátku mluvnicu slovenskú, takáto podoba slovenčiny s malými úpravami sa používa dodnes.

Zaviedlo sa y/ý, ä, ľ, ou sa začalo písať ako ô, minulý čas slovies má na konci l, u Štúra bolo písau.

Po vzniku ČSR v 1918 vyšli 1. Pravidlá slovenského pravopisu (1931). Boli poznačené čechoslovakizmom, preto s nimi niektorí slovenskí jazykovedci nesúhlasili. Usilovali sa očistiť slovenčinu od cudzojazyčných prvkov. Voláme ich puristi.

V Pravidlách z roku 1953 sa zmenilo písanie minulého času: predtým ženy písaly a muži písali, teraz ostalo už len jedno písali. Posledné úpravy boli v roku 2001.

29. Prozodické vlastnosti reči

Prozodické vlastnosti reči: kvantita-dĺžka, pauza, tempo, rytmus, prízvuk, dôraz, intenzita hlasu, melódia, hlasový register.

Pauza: fyziologická a významová. FP súvisí s dýchaním. VP sa graficky označuje čiarkami.

Tempo je rýchlosť reči. Priemerná: 80 až 85 slov za minútu.

Rytmus vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove.

Prízvuk: hlavný je na prvej slabike. Vedľajší na tretej slabike.

Dôraz je vetný prízvuk, niektoré slovo v texte intonačne vyzdvihneme.

Intenzita je sila hlasu.

Melódia:

• A uspokojivá končiaca melódia je v oznamovacích vetách a v opytovacích vetách typu – Kedy pôjdeš do kina?
• B neuspokojivá končiaca melódia je v opytovacích vetách typu – Pôjdeš zajtra do kina?
• C neuspokojivá nekončiaca melódia je na konci prvej vety v súvetí.

Hlasový register je výška hlasu.

30. Komunikácia, agitácia a propaganda

Komunikácia, agitácia a propaganda. Komunikácia je výmena informácií. Môže byť verbálna a neverbálna.

Formy ústnej jazykovej komunikácie:

• A monológ – samostatný prehovor osoby.
• B vnútorný monológ – výpoveď osoby, ktorú adresuje sama sebe. Zachytáva myšlienky vo chvíli zrodu.
• C dialóg – rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami. Delí sa na repliky.
• D replika – základná jednotka dialógu.

Neverbálna komunikácia: zrakový kontakt, mimika, kinetika – pohyby tela, postoj, gestikulácia, proxemika – priestorová a časová vzdialenosť medzi rozprávajúcimi.

Agitácia: je verejné, individuálne i hromadné presviedčanie ľudí (často násilné) o určitom programe, cieli, konkrétnej úlohe.

Propaganda: je rozširovanie myšlienok s cieľom získať prívržencov, často s použitím zámerných dezinformácií.