28. 1. svetová vojna v slovenskej literatúre

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Maturita
Dátum: 14.02.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 360 slov
Počet zobrazení: 1 038
Tlačení: 29
Uložení: 34

1. SVETOVÁ VOJNA V SLOVENSKEJ LITERATÚRE

Literatúra po roku 1945 stráca svoju suverenitu a je akoby degradovaná na slúžku politiky.
Charakter prozaickej tvorby určovala hlavne socialisticko-politická situácia.

BOŽENA SLANČÍKOVÁ-TIMRAVA

Hrdinovia – Novela, prvé slovenské dielo s vojnovou problematikou. Autorka nepodáva priamo obraz vojny.

Kompozícia:
Skladá sa z 12 kapitol, dejová línia je slabá. Timrava sa ponára do psychiky postáv, zaujíma ju človek a jeho vnútorný zápas. Novela je rámcovaná dvoma kľúčovými udalosťami:
V úvode bubeník zobudí obyvateľov dediny a informuje ich o vypuknutí 1. svetovej vojny. Timrava ukazuje reakcie ľudí a vzťahy medzi nimi. V závere sa okolo poštárky zbehnú ľudia a preberajú od nej listy z frontu. Viacerí dostanú správu o smrti blízkych.

Postavy sú ostro rozdelené do dvoch proti sebe stojacich skupín:

ľud: Zuza Pekovka, Anča Matvejovie, Katka Stoličkovie ...

páni: notár Baláň, podnotár Širický, Líza Malinská.

Nie všetky postavy možno jednoznačne charakterizovať podľa ich spoločenskej príslušnosti.
V tom sa prejavuje Timravina schopnosť zachytiť rozporuplného človeka.

Notár Balány je „hrdinom“ keď má narukovať na vojnu, podplatí lekára len aby tam nemusel ísť.
Jeho reči a skutky sa vôbec nezhodujú.

Podnotár Širický je muž činu, viac koná ako rozpráva, vo vojne vidí len bezhlavé zabíjanie ľudí a je zamilovaný do Lízy Malinskej.

Zuzka Pekovka je postava z ľudu, teší sa, že jej nemusí odísť na vojnu lebo je chorý.

Katka Stoličkovie je rada že jej muž narukuje na vojnu, pretože ju bije. Teší sa, že konečne bude mať pokoj.

FRANTIŠEK HEČKO

Pochádzal z vinohradníckej rodiny. Jeho 1. román s názvom Červené víno sa stal hneď slávnym.
Je to 3-generačný román s autobiografickými prvkami a Hečko v ňom spojil kritický realizmus s lyrizovanou prózou. Dej sa odohráva vo vinohradníckej oblasti na západnom Slovensku v osadách Zelená misa a Vlčindol (Vlčia dolina). V románe autor ukazuje spoločenské premeny na vidieku v období 20. storočia.
Román pozostáva z 3 častí – Živly, Hrdinka a hrdinča, Marek a Lucia.
Zachytáva tu 3 generácie rodiny Habdžovcov. V postave Mareka je sám autor.

Dej románu je mimoriadne bohatý a rozvetvený. Sleduje životné osudy mnohých vynikajúco vykreslených a zo života odpozorovaných postáv. Podáva presný obraz o živote poľnohospodárov a vinohradníkov i o ekonomických a hospodárskych problémoch, s ktorými museli zápasiť. V centre deja stoja životné osudy troch generácií Habdžovcov. Román má autobiografický charakter, za prototyp hlavných postáv slúžili Hečkovi jeho starí rodičia (v románe Michal Habdža a jeho žena Verona) a rodičia (Urban Habdža a jeho žena Kristína). V postave Marka (syna Urbana a Kristíny) zobrazil Hečko sám seba.

Michal Habdža bol bohatý, hrdý a panovačný gazda. Deti i manželka ho museli bezpodmienečne poslúchať a tvrdo pracovať. Mal troch synov – Urbana, Mikuláša, Filipa – a dcéru Jozefínku. Jeho manželka Verona bola tiež prísna, ale na rozdiel od manžela bola i skúpa a bezcitná. Navonok bola veľmi pobožná, avšak mala v sebe iba málo hlbších citov. Aj svoje deti vychovávala tvrdo, neprejavovala k nim veľa lásky. Najspokojnejšia bola vtedy, keď sa mohla utiahnuť do izby s fľašou vína.

Michal Habdža nemohol svojmu synovi Urbanovi odpustiť, že nemyslel na majetok a oženil sa s chudobnou sirotou Kristínou. Dovolil síce, aby bývali na gazdovstve, ale aj on, aj jeho žena sa k nim správali ako k sluhom, nemali pre nich ani jedného dobrého slova. Urbanov a Kristínin syn Marek – hoci bol ich prvým vnukom – bol pre nich len „pankhartom“ (keďže mladí museli dlho čakať na otcov súhlas so svadbou, Marek sa narodil už mesiac po svadbe). Jediná, ktorá im pomáhala, bola dobrá a láskavá, ale popritom energická prababička Alojza Kristová. Iba ona sa odvážila vzdorovať svojmu prísnemu a tyranskému zaťovi a povedať mu pravdu do očí.

Urban sa napokon rozhodol, že odíde z otcovho domu. Bez jeho vedomia si s Kristínou kúpili na dlh dom a dva menšie vinohrady v neďalekom Vlčindole, zbalili sa a odišli. Urazený Michal Habdža dlhé roky nechcel o nich ani počuť.

Urban, Kristína a malý Marek si vo Vlčindole zvykali iba pomaly. Žili však v láske a tvrdo pracovali. Urban bol šikovný a rozumný gazda, jeho vinohrady boli najkrajšie v okolí. Získal si aj priateľov (napr. Olivera Ejhledjefku a jeho rodinu). Jeho najväčším nepriateľom bol Silvester Bolebruch, najbohatší gazda v dedine, ktorý voľakedy tiež dvoril Kristíne a nemohol na ňu zabudnúť. Nevedel zniesť, že Kristína je šťastná s iným mužom a využil všetky možnosti, aby im uškodil.

Urbanova rodina sa rozrastala, narodila sa im dcérka Magdalénka a neskôr dvojičky Cyril a Metod. Prababička Kristová sa im snažila pomáhať, bola pre nich veľkou oporou.

Urban ako oduševnený stúpenec pokroku a reforiem vstúpil do úverového a neskôr i do vinohradníckeho spolku. Spolok však skrachoval a Urban bol nútený si zobrať ďalšiu pôžičku, aby zachránil dom pred dražbou. Odvtedy sa až do smrti trápil splácaním dlhov a výsledok jeho práce pohltili úroky a splátky.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny musel narukovať i Urban. Gazdovstvo zveril Kristíne a desaťročnému Markovi. Pre Marka sa tým skončilo obdobie jeho detstva. So zaťatou vytrvalosťou sa snažil zvládnuť všetky práce vo vinohrade. Keď Urban prišiel o dva roky domov na dovolenku, videl, že z jeho syna sa stal skutočný gazda.

Marek bol aj nadaným študentom, hoci do školy mohol chodiť iba v zime, keď sa skončili práce vo vinohrade. Veľmi sa mu páčila spolužiačka Lucka Bolebruchová, dcéra ich úhlavného nepriateľa Silvestra Bolebrucha.

I keď Kristína a Marek ťažko pracovali, v rokoch vojny bola bieda čoraz väčšia. Kristína čakala ďalšie dieťa, bola chorľavá a slabá. Prišla zima a tuhé mrazy. Jedlo sa im míňalo, deti boli stále hladné. Kristína sa napokon rozhodla pokoriť sa a požiadať Michala Habdžu o pomoc. Vybrala sa aj s Markom do Zelenej Misy, aby vypýtala od bohatého svokra aspoň trocha jedla. Michal Habdža sa k nim správal povýšenecky, pokoril Kristínu i svojho vnuka, čo hrdý Marek nemohol zniesť a návšteva sa skončila konfliktom. Kristína a Marek odišli s prázdnymi rukami. Keď to videla prababička, vybrala sa do Vlčindola, hoci vonku zúrila snehová víchrica.
Chcela zobrať jedlo svojim hladujúcim pravnúčatám. Ráno ju našli zamrznutú pod závejom snehu pred Urbanovým domom vo Vlčindole.

Starý Habdža sa potom konečne nad nimi zľutoval a poslal im jedlo na celú zimu (nezabudol však odkázať,
že Kristínu nechce vidieť ani pri svojej smrteľnej posteli).

Onedlho však rodinu postihla veľká tragédia. Deti – okrem Marka – ochoreli na záškrt. Markovi sa uprostred noci podarilo doviezť lekára, dvojičky Cyril a Metod napriek tomu zomreli, zachránila sa iba Magdalénka. Počas tej hroznej noci sa narodilo aj Kristínino posledné dieťa, Adamko. Kristína po pôrode dlho ležala, choroba a smrť dvojičiek ju pripravili o posledné sily. O gazdovstvo a domácnosť sa museli postarať deti – Marek a Magdalénka.

Marek mal už štrnásť rokov. Chýr o tom, aký je statočný, sa dostal i k Michalovi Habdžovi. Prišiel vnuka navštíviť, a keď si popozeral vinice, s uznaním pochválil mladého gazdu. Bol už chorý a zdalo sa mu, že najvhodnejším dedičom jeho majetku bude Marek, v ktorom spoznal typicky habdžovské vlastnosti – tvrdohlavosť, pracovitosť a nepoddajnosť.

Po skončení vojny prišiel domov i Urban. Michal Habdža zomrel a vo svojom testamente odkázal polovičku gazdovstva Markovi. Rodine to zatiaľ nepomohlo, pretože podľa testamentu mala stará matka do svojej smrti právo žiť a gazdovať na Markovom dedičstve).

Urbana zvolili za richtára a on sa s novými nádejami pustil do práce a spoločenského života. Opäť vstúpil do družstva, ale kvôli špekulantom a podvodníkom zase skrachovali a Urban prišiel o ďalšiu časť majetku. Boli stále chudobnejší, Urban nevládal platiť bankám splátky. Keď videl, ako pomaly prichádza o všetko, začal piť.

Marek odišiel študovať do vinohradníckej školy. Spolužiaci sa mu spočiatku vysmievali, pretože bol chudobný a zle oblečený. Každého však prekvapil svojimi vedomosťami a stal sa najlepším žiakom školy. Po jej skončení sa prihlásil na hospodársku školu. Podarilo sa mu ju dokončiť iba vďaka štipendiu, ktoré mu vybavili profesori, aby nestratili nadaného žiaka (s ktorým sa mohli pýšiť pri inšpekciách).

Po maturite prišiel domov, stretol sa s Luckou, s ktorou sa od detstva mali radi. Lucka vedela, že Marek by ju darmo pýtal od jej otca, požiadala preto Marka, aby počkal, kým sa ona sama rozhodne, či sa za neho vydá. Marek musel nastúpiť na vojenčinu. Tu ho zastihla správa o matkinej smrti, ktorá už dávnejšie chorľavela.

Urban sa po Kristíninej smrti celkom opustil. Kristína bola oporou jeho života, nikdy neoľutoval, že jej dal prednosť pred majetkom. Teraz už celkom zanedbal prácu a celý deň pil. Zranil sa pri páde z rebríka a onedlho zomrel. Siroty zostali samé aj s dlžobami. Dom a vinice kúpil na dražbe Silvester Bolebruch.

Medzi Markom a Luckou došlo k roztržke, Marek získal miesto adjunkta u veľkostatkára a odišiel na majer.
Lucka sa zo vzdoru a žiarlivosti rozhodla vydať sa za ženícha, ktorého jej vybral otec. Ale Marek nevedel na Lucku zabudnúť a napísal jej krásny list. Poštár Nehreš však odovzdal Lucke list až v deň jej svadby. Lucka otočila kone a v svadobných šatách utiekla z Vlčindola za Markom na majer. Zosobášili sa a Marek podal výpoveď. Po svadbe sa ešte pár dní zdržali u starej matky (skúpa Verona sa k Lucke, dcére bohatého gazdu, správala veľmi milo).

Lucka sa rozišla s otcom, ktorý jej nevedel odpustiť. Ani z Markovho dedičstva nič nezostalo. Jeho stará matka nedokázala udržať gazdovstvo a na majetok bola vypísaná dražba. (Dom a polia kúpili v dražbe Markovi strýkovia, ktorí na rozdiel od čestného a pracovitého Urbana boli stále bohatší a bohatší. Peniaze získali podvodom a špekuláciami, využívajúc dôverčivosť družstevníkov, okrem iných aj Urbana.) Marek a Lucka odišli zo Zelenej Misy v deň dražby – ticho ako zlodeji a s prázdnymi rukami, odnášajúc si iba svoju lásku, podobne ako Urban a Kristína pred dvadsiatimi rokmi.

PETER JAROŠ

Tisícročná včela – 1000 rokov boli Slováci pod útlakom Maďarov
– slovenský národ bol pracovitý

Reálny dej tohto diela oživujú najmä sny, predstavy, neskutočné javy a zázraky, napríklad Martin hrá karty v bruchu veľryby, padá zlatý dážď a žaby z oblohy, Samov sen o včelej kráľovnej, smrť a pohreb Martina, atď.
Toto všetko sú prvky magického realizmu. Okrem toho je v románe dôležitá aj láska, ktorú autor zobrazuje vo všetkých podobách – čistá, úprimná, verná, zmyselná, vypočítavá, krutá a tragická.
Autor využíva situačný humor, slovný humor, iróniu a paródiu.

Tisícročná včela je dedinský generačný román. Dej sa odohráva na pozadí historických udalostí od roku 1891 až do roku 1918 (obdobie 1. sv. vojny). Centrom diania je rázovitá obec Hybe (autorovo rodisko).
Román je oslavou práce (roľníckej, murárskej, remeselníckej). Práve pracovitosť, vytrvalosť a životaschopnosť – vlastnosti typické pre včely – pomohli prežiť slovenskému človeku tisícročie plné krívd a utrpenia.
(„Sme ako tie včely, len robota nás spasí. Nič iné nám nezostáva, len robiť, aby sme vyžili, ako sa patrí... keď chceme zachovať rod... Sme ako tie včely, len na ne pozrite. Robota nás vždy spasila. Tisíc rokov sme vydržali len preto, že vieme robiť. Desať nás zahynie, ale 12 sa nás narodí!“...)
Konanie postáv je determinované najmä biologickou podstatou človeka (uspokojovanie všetkých biologických potrieb), láskou vo všetkých podobách, ich osudy však zásadne ovplyvňujú aj spoločensko-politické premeny v Rakúsko-Uhorsku.
V románe je veľa postáv, pozornosť sa však sústreďuje najmä na osudy troch generácii rodu Pichandovcov.
Martin Pichanda má s manželkou Ružena tri deti – Samo, Valent, Kristína

Martin Pichanda – bol svojráznou osobnosťou (hoci mal 51 rokov, všetci ho volali ’starý’). Bol roľníkom a murárom, za mladi pochodil s partiou murárov celé Rakúsko-Uhorsko. Odlišoval sa od ostatných dedinčanov, jeho záľubou boli mapy a zemepis. Mal doma plno starých máp a kníh, ktoré si rád prezeral, sníval o vzdialených krajinách – o Madagaskare, Zanzibare, Cejlóne, Jáve. V dedine i murárskej partii bol obľúbeným najmä pre svoje rozprávačské umenie, s akým podával skutočné i vymyslené príbehy (mnohí ho však považovali za čudáka, deti za ním posmešne pokrikovali „geografia horí!“). Bol láskavý, v jeho dome vládlo porozumenie a dobrá nálada. Rád sa zabavil s priateľmi pri poháriku dobrého vína a pri hudbe, do kostola však nechcel chodiť, čím neustále zarmucoval svoju pobožnú ženu. Často mal rúhačské reči a čítal „rúhačské reči“, čo mu vyčítali pri spoločných posedeniach i farári. Bol aj novátorom, okrem včiel sa zaujímal o ovocinárstvo, skúšal nové postupy a metódy (podľa rád svojho priateľa, starého učiteľa Orfanidesa).
Nešťastne zahynie, keď prehltne črepinu (zamrzlo mu víno, roztrhlo fľašu a on hltá kašu ríbezľového vína).

Samo Pichanda (autor sleduje najmä osudy jeho rodiny) – bol roľníkom a murárom, chodil s partiou na „múračky“. Rád chodieval do otcovho včelína, zaujímal sa o včely, často o nich rozprával, a tak si vyslúžil aj prezývku Včela. Ťažko pracoval, ale zárobky boli malé, doba sa zmenila, časté boli štrajky, roboty bolo menej. Samo bol nespokojný s týmto životom, často nadával na Uhorsko, na politikov, na hospodársku situáciu. Ani on nechodieval do kostola, bol veľmi kritický k náboženstvu. Vstúpil do sociálno-demokratickej strany, páčilo sa mu, že táto strana považuje všetky národnosti v Uhorsku za rovnocenné. Kvôli protištátnym rečiam bol pol roka vo väzení. S manželkou Máriou mal 6 detí: Janko (zabili ho, keď bol s otcom na múračkách v Maďarsku – zasiahla ho guľka, keď sa stali náhodnými účastníkmi demonštrácie). Samko (odišiel do Ameriky), Peter (bol v Ruskom zajatí, potom sa podieľa na revolúcii, domov sa nevrátil), Karol (zahynul počas vojny – granát mu potrhal črevá), Ema (zabil ju mlyn), Marek (najmladší).

Valent Pichanda – vyštudoval v Prahe právo, stal sa z neho pán. Po návrate zo štúdií opustil svoju milú Hanku a oženil sa z vypočítavosti s Hermínou, bohatou dcérou miestneho statkára Haderpána. (Hanka čakala dieťa s Valentom, pri pôrode Hanka i dieťa zomreli.)

KristínaPichandová – vydala sa za Mateja Sroka. Mali sa radi, ale ani po 10 rokoch sa im nepodarilo mať dieťa. Keď sa jej nakoniec podarí otehotnieť, Mateja zabije strom a Kristína potratí. Začne si s Julom Mitronom, ktorý po nej celé roky túžil. On je ženatý, ale tiež bezdetný. Majú spolu 2 nemanželské deti.

  1. kapitola

Je koniec júna 1914, do mlyna vbehne žobrák Gagoš a oznamuje, že bude vojna (zabili Františka Ferdinanda). Autor ukazuje rozdielny pohľad na vojnu u jednotlivých sociálnych vrstiev – Peter Pichanda je svedkom, ako sprievod obchodníkov, advokátov kupcov a bohatých remeselníkov skanduje „Nech žije vojna“. Postaví sa proti nim, nadáva im, že nemajú rozum. Zatknú ho a odvedú k delostrelcom.
Jednoduchý ľud vojnu odsudzuje, nechápu, aký by im mohla vojna priniesť osoh, sú stále chudobnejší, žandári im berú zásoby (vrcholné pobúrenie, keď vojaci berú zvony z kostola, aby z nich mohli urobiť zbrane).
Peter Pichanda padne do zajatia, a potom, ako je prepustený sa pridáva k ruským boľševikom, je zástancom proletárskej revolúcie.
Karol Pichanda je počas bojov zranený, na následky zranenia granátom umiera.
Smutný Samo sa aj s priateľom Janom Anostom vydajú do ústredia sociálno-demokratickej strany, chcú, aby aj strana verejne deklarovala, že nechce vojnu.
(„...Robia s nami, čo chcú, ale raz treba povedať: Dosť! Inakšie nám páni vyvraždia všetkých synov, vnukov i pravnukov. Sme ako včely! Tisícročné, robotné včely! Čože? Ako včely?! Boli sme doteraz ako včely! Neuvedomili sme si, že nosíme v zásobe žihadlo a že môžeme aj pichnúť. Teraz už žihadlo hmatkáme v prstoch, už sa s ním pohrávame, už sa ho nebojíme použiť. Toľko nás dráždili, že sme zdvihli pokorné hlavy! Nuž a keď niekto zdvihne hlavu, hneď mu nadávajú do socialistov či komunistov. A vlastne majú pravdu, lebo človek, chudák, neborák či bedár, ktorý si uvedomí svoju chudobu, ľudskú biedu, postaví sa proti nej a odhodlá sa ju zmeniť, je vlastne už komunista...“).
Keď ich vysmejú, zbijú ich. Neskôr ich vyhlásia za oporu socialistov. Samo s Janom čoraz viac útočia proti Rakúsko-Uhorsku, bojujú za rovnosť a sebaurčovacie právo uhorských národov – zatknú ich. Po vzniku ČSR sú prepustení.

Učebný materiál si môžeš pozrieť v dokumente PDF kliknutím na nasledujúci odkaz:
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Vypracované témy zo slovenského jazyka literatúry



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020