Vývin slovenského románu

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Chlapec mino
Typ práce: Maturita
Dátum: 17.10.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 649 slov
Počet zobrazení: 18 602
Tlačení: 875
Uložení: 864
Román je žáner veľkej epiky. Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou. Hlavnú dejovú líniu dopĺňajú vedľajšie. Vystupuje tu veľký počet postáv, medzi ktorými sú zložité vzťahy.
 
Romány možno deliť podľa viacerých kritérií:
- podľa času deja – dej môže byť zasadený
-  do minulosti – historický román
-  do súčasnosti – román so súčasnou tematikou
-  do budúcnosti – utopický román

- podľa témy
dedinský, spoločenský, sociálny, rodinný...

- podľa povahy deja – reálne možný (napr. realistický), nereálny (napr. dobrodružný)

Prvý slovenský román napísal v období osvietenstva (80-te roky 18. storočia - vláda Jozefa II) Jozef Ignác Bajza. Volal sa René mládenca príhody a skúsenosti, skladal sa z dvoch častí. Prvou – dobrodružnou chcel autor upútať pozornosť čitateľov príhodami z exotického prostredia (Orient).
 Hrdina románu, René, je cudzinec, syn talianskeho obchodníka. Na cestách za obchodom v orientálnych krajinách ho sprevádza učiteľ Van Stiphout. Po stroskotaní lode sa René dostane ako otrok do Egypta. V Káhire vyučuje Hadixu, dcéru mohamedánskeho patriarchu. Zaľúbia sa do seba a keď sa o tom dozvie Hadixin otec, odsúdi ich oboch na trest smrti. Napokon im však odpúšťa a René si po mnohých dobrodružstvách odvádza Hadixu do vlasti.
2. časť: V druhej časti románu kritizoval už slovenské kultúrne pomery – cirkev, prepychový život pánov a ďalšie negatívne javy.

René prichádza na Slovensko a všíma si rôzne povolania, chce si vybrať to najlepšie. Zisťuje však, že každé má svoje nedostatky, na ktoré kriticky poukazuje. Jeho kritika mieri do radov cirkvi, žobravých mníchov, sedliakov, krčmárov i felčiarov. Zakončenie románu chýba. Svojím kritickým postojom upadol do nemilosti cirkvi, ktorá túto časť románu zakázala.
 
V období klasicizmu sa spisovatelia venovali predovšetkým antickým žánrom – písali eposy, selanky, ódy, elégie, romány nevznikali.
 
Ani obdobie romantizmu nebolo pre vznik románov priaznivé. Slovenskí romantici uprednostňovali poéziu. Našli sa však aj výnimky. Jozef Miloslav Hurban napísal historické romány OlejkárGottšalk.
 
matičnom období napísal Ľudovít Kubáni historický román Valgatha z obdobia panovania Jána Jiskru.
 
Obdobie realizmu prialo rozvoju slovenskej prózy, aj keď naši spisovatelia volili kratšie žánre – najmä črty a poviedky, prípadne novely. Medzi najznámejšie romány z tohto obdobia patrí spoločenský román Dom v stráni od Martina Kukučína.
 
medzivojnovom období sa románovej tvorbe venuje už viacero autorov. L. N. Jégé písal historické romány, Jozef Cíger Hronský sociálno – psychologické, Milo Urban sa preslávil svojím vojnovým psychologickým románom.
 
Ladislav Nádaši Jégé
Historický román Adam Šangala dodnes patrí k najlepším historickým prózam slovenskej literatúry. Jeho dej sa odohráva v 17. storočí, v čase náboženských bojov a protireformácie. Autor si však nevybral historickú tematiku, aby priblížil slávne udalosti z minulosti, ale všíma si predovšetkým správanie a konanie ľudí a zisťuje, že sa vo svojej podstate v priebehu storočí nezmenilo. Človek sa vždy (hlavne v kritických situáciách) riadi viac pudom ako rozumom.
 
Román zachytáva trpké osudy mladého Adama Šangalu. Adamovho otca obesia za pytliactvo a Adam sa rozhodne opustiť rodnú Oravu a odísť do sveta. Základom románu sú príbehy, ktoré zažije na svojej ceste z Oravy do Trnavy. Román sa končí nečakaným zvratom – po piatich rokoch šťastného manželstva, keď sa už zdalo, že Adamove dobrodružstvá sa skončili a všetko sa obrátilo na dobré, Adama odsúdia a popravia.
 
Román je budovaný na kontraste dvoch postáv.

ADAM ŠANGALA – predstavuje pudové konanie
Má asi 24 rokov, urastený mladík z Kozinskej (Orava). Nenávidí krivdu, má zmysel pre spravodlivosť. Je veriaci katolík a je poverčivý, protestanti sú podľa neho zatratení. Ako chudobný poddaný nedostal žiadne vzdelanie. Prevažuje u neho „prírodný“ základ, je nevzdelaný, koná inštinktívne, tak ako to v danej chvíli cíti, nepremýšľa nad následkami (neváha zbiť pána, keď ubližuje svojmu poddanému, pomáha Konôpkovi), nevie klamať, vezme si za ženu Betku, pretože je pekné dievča. Vďaka Konôpkovi sa z neho stane vzdelaný a vážený mešťan.

SAMUEL KONÔPKA – predstavuje racionálne konanie
Evanjelický kňaz, je sčítaný a vzdelaný, študoval v Nemecku a pozná Taliansko, je zameraný duchovne, riadi sa rozumom, koná tak, ako je to správne (zachráni Adama z Praskovského hradu, keď ho nespravodlivo odsúdili na smrť, zachráni Ondreja Praskovského z rúk zbojníkov, hoci ich práve on prenasledoval (ale nemôže nechať trpieť bezbranného), zamiluje sa do Kláry, pretože je nielen krásna, ale aj dobrá, láskavá, jemná, má podobné názory ako on, ale odmieta túto lásku, pretože Klára je vydatá za Rovnianskeho, odchádza od nej s vedomím, že budú obaja trpieť).
 
Jégé obohatil realistickú prózu o prvky naturalizmu. Naturalizmus vznikol vo Francúzsku, kde ho reprezentoval najmä Emile Zola – zdôrazňuje biologickú určenosť človeka. Človek koná pod vplyvom zdedenej povahy, podriaďuje sa okolnostiam, často je prostredím dotlačený k činu, ktorý nechce urobiť. Ovládajú ho silné city a pudy. Riadi sa viac inštinktom ako rozumom.
 
Jozef Cíger Hronský
Vrcholným dielom J. C. Hronského je sociálno- psychologický román Jozef Mak. Prejavil sa tu vplyv expresionizmu (postavy konajú pudovo, pociťujú silný cit). Odohráva sa v prvej polovici 20. storočia na dedine.
 
JOZEF MAK: narodil sa ako nemanželský syn vdove. Už to do určitej miery predurčí jeho osud (fatalita - osudovosť). Chcel by si získať lásku svojho staršieho brata Jana, ten sa však za neho hanbí a správa sa k nemu nepekne. Ako drevorubač sa v hore stretáva s Gregorom Biaľošom. Tuší, že on je jeho otcom, svoj vzťah si však nevyriešia, pretože Biaľoša privalí strom a umiera. Zamiluje sa do Maruše, postaví si dom, do ktorého si ju chce priviesť, ale musí odísť na vojnu. Po návrate zistí, že Maruša je vydatá za Jana, bývajú v jeho dome, pretože pozemok patrí Janovi. Maruša sa navyše zmenila. Nielenže stratila svoju krásu (po chorobe jej ostala rapavá tvár), mení sa aj vnútorne – v manželstve je nešťastná, snaží sa znovu si pripútať Jozefa, keď sa jej to nepodarí , je zlá, veľa pije. Jedného dňa opitá umiera. Jozefova žena Jula je Marušiným opakom. Chýba jej Marušina živelnosť, výbojnosť, je tichá, pokorná, nežná a láskavá, trpí nezáujmom Jozefa. Jozef dlho sám nevie, čo vlastne k Jule cíti. To, že ju má svojím spôsobom rád, si uvedomí, až keď ju stráca.  Keď sa o tom Jula presvedčí, umiera s úsmevom na perách. Zanechala po sebe dvoch malých synov. Napriek tomu román nekončí tragicky. Autor povzbudzuje hrdinu do ďalšieho boja so životom, i keď ho v ňom čaká iba utrpenie.

Jozef Mak je drobný, húževnatý človek, človek – milión, ktorý celý svoj život bojuje s biedou, nespravodlivosťou a sklamaniami, ale svoj nepriaznivý osud nesie trpezlivo a po každom otrase vstane a ide ďalej.
 
Autor – rozprávač hovorí za svoje postavy, oslovuje ich, prihovára sa im. Postavy konajú pudovo, inštinktívne, prežívajú zložité, často protichodné pocity (láska, nenávisť, hrôza, ľútosť, vášeň, pasivita, pokora, strach...) O svojich pocitoch však nedokážu otvorene hovoriť, aj preto sú vzťahy medzi postavami zložité, komplikované.
 
Román sa vyznačuje bohatým lyrizmom. Využíva umelecké prostriedky lyriky; personifikácie, metafory a prirovnania tvoria vstupné pasáže väčšiny kapitol.
 
Milo Urban
Témou psychologického románu Živý bič je 1. svetová vojna. Autor však neopisuje situácie na fronte, ale jej vplyv na život ľudí v hornooravskej dedine Ráztoky. Vojna ničí majetky, zabíja a mrzačí ľudí bez rozdielu a psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. Míňajú sa potraviny, deti chorľavejú a na dedine sa začínajú rozmáhať nemravnosti, nevera. V pozadí osudov hrdinov románu stojí dedina ako celok (unamizmus). M. Urban neidealizuje pomery v nej, ale zobrazuje krutosť a surovosť v konaní niektorých postáv, alkoholizmus a násilie. Vplyv vojny zobrazil M. Urban  na osudoch viacerých obyvateľov Ráztok. Spomedzi nich však do popredia vysunul Adama Hlavaja, človeka jednoduchého, no pritom aktívneho, obetavého, priateľského, vedomého si svojej ľudskej dôstojnosti.
 
Kompozične sa román delí na dve časti. Prvá je nazvaná Stratené ruky. Ľudia si začínajú uvedomovať dôsledky vojny. Začínajú sa vracať prví zmrzačení vojaci – napr. Ondrej Koreň bez ruky a nemý. Berú im dobytok, vzrastá bieda. Kostolné zvony im zoberú, aby z nich uliali kanóny, „ktoré budú vraždiť azda práve tých, čo sa kedysi pri nich modlili.“ Dedinčania cítia, že sa im krivdí, ale sú bezradní, „stratení“.

V tejto prvej časti sú v popredí dve ženské postavy. ILČÍČKA – najprepracovanejšia, najdynamickejšia postava, je prítomná v deji od prvých strán. Je to tragická postava, lebo prichádza o svojho jediného milovaného syna. Odviedli ho na vojnu, tam nezvládol nadriadeného týranie a zabil ho rýľom, preto ho popravili. Ilčíčka sa nedokáže zmieriť s jeho smrťou, preto sa u nej najviac z celej dediny prejavuje živelnosť a prudkosť, bojuje proti bezpráviu svojím spôsobom; ako jediná (alebo takmer jediná) pomáha Eve Hlavajovej.

EVA HLAVAJOVÁ je nežná, pokorná, plachá, tichá žena, ktorá veľmi miluje svojho muža Adama. Keď ho odvedú na vojnu, urobí všetko pre to, aby ho odtiaľ dostala. Hľadá pomoc u notára Okolického, prosí ho, aby Adama vyreklamoval z vojny. Notár ju však len využije. Eva otehotnie, ale nikomu neprezradí, že otcom dieťaťa, ktoré čaká, je notár. Ľudia ju obviňujú z pokrytectva, nechápu, prečo si tak veľmi želá návrat muža. Sú zlomyseľní, necitliví, odmietajú jej pomôcť, aj keď vidia, že nevládze pracovať a žije v biede. Veľmi trpí, že jej malý syn Adam hladuje, ale každý kúsok jedla, ktorý vypýta od dedinčanov, je vykúpený nesmiernym ponížením. Prestáva dostávať pohľadnice od Adama, je zúfalá. Nikto sa nechce stať krstným rodičom jej dieťaťu, nakoniec sa nimi stanú Ondrej Koreň a stará vdova Sivonka, ktorá už nikoho nemá a ktorú v dedine považujú za bláznivú. Starý múdry dekan Mrva, ktorý má pre Evu pochopenie, však v dedine nie je a kaplán Létay odmieta nemanželské dieťa pokrstiť. Nešťastná Eva sa utopí.
 
Druhá časť je nazvaná Adam Hlavaj podľa ďalšej z hlavných postáv. ADAM HLAVAJ je  mladý muž, tvrdohlavý, známy svojou prchkosťou, smelý, sebavedomý. Dezertoval z vojny, pretože s ňou nesúhlasil. Po návrate domov sa dozvedá o Eve. Uvedomí si, že niekto jej musel ublížiť, inak by si nezvolila taký koniec. Chce potrestať notára, ale nechce ho zabiť. Postaví sa na čelo masy, ktorá chce zúčtovať s nespravodlivosťou.
 
Román sa vyznačuje výraznou lyrizáciou. Dej je prerušovaný lyrizujúcimi časťami, ktoré zachytávajú prírodnú atmosféru alebo duševný stav hrdinu.
 
Výrazný je aj vplyv expresionizmu: postavy konajú pudovo, pociťujú silný cit, všetko sa koná vo vybičovanej atmosfére (Eva sa hádže do vody, notár dostane od strachu porážku, Ilčíčka od žiaľu zošalie, Matajka sa bez miery opíja po smrti dieťaťa, Krista vyhľadáva náručie vojakov)

Román unamistický (unamizmus – una anima = jedna duša): ľud Ráztok koná ako jeden, hovorí ako jedna postava, nakoniec sa mení na živel a robí zúčtovanie s vojakmi, krčmárom; je to otvorená, dopredu neorganizovaná živelná vzbura.

Chýba podrobnejšia priama charakteristika, nevieme ako vyzerajú jednotlivé postavy (ani hlavné), autor ich výzor približuje iba prostredníctvom prirovnaní (nie sú dôležité jednotlivé postavy ale dedina ako kolektív)
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.4)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.023