Postavenie zemianstva v umeleckej tvorbe J. Kalinčiaka, S. H. Vajanského, P. O. Hviezdoslava, M. Kukučína

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: mino
Typ práce: Maturita
Dátum: 17.10.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 648 slov
Počet zobrazení: 9 870
Tlačení: 756
Uložení: 786
Tematikou zemianstva sa na Slovensku začala intenzívnejšie zaoberať nastupujúca mladá generácia realistov, ktorá vstúpila do literatúry v 80-tych rokoch 19. storočia. V tomto období sa na Slovensku začal vyostrovať národnostný útlak, Slováci boli vystavení bezohľadnej maďarizácii. Slovensko ostalo bez politických i kultúrnych inštitúcií (Matica slovenská bola zatvorená už v roku 1875), po slovensky sa nevyučovalo na žiadnej strednej škole.

Slovenskí spisovatelia, hlavne predstavitelia opisného realizmu, sa zaoberali otázkou ako oživiť slovenský národný život a kto sa má stať vedúcou silou spoločnosti – zemianstvo, buržoázia či ľud. Slovenské zemianstvo, teda nižšia šľachta, však v tomto období už bolo väčšinou pomaďarčené, navyše bolo hospodársky i morálne na úpadku.
 
Predstaviteľom, ktorý zobrazil zemianstvo ešte v období štúrovcov (romantizmu), bol Ján Kalinčiak. Život zemanov, ich spory i charakterové vlastnosti vykreslil najmä vo svojej vrcholnej próze, románe Reštavrácia. Jej námetom sú stoličné voľby z 30-tych rokov 19. storočia, obraz kortešačiek (prípravy na voľby) pred voľbami župných úradníkov (vicišpánov) a boj dvoch rozvetvených rodín (Potockého a Bešeňovského). V románe niet ústrednej postavy ani konfliktu v romantickom zmysle. Dejová línia je neustále oslabovaná odbočeniami a uvádzaním nových postáv. Obraz zemianstva v diele vychádza napriek Kalinčiakovej zhovievavosti a úsmevnému pohľadu veľmi  kriticky a presvedčivo. Vidíme zemianstvo, ktoré upadá hospodársky i morálne. Zemianske rodiny sú už v tomto období nemajetné, chudobné, z ich bývalých majetkov už nezostalo nič. I keď zemania vyšli na mizinu, boli veľmi hrdí a pyšní na svoj pôvod, na svoju zemiansku česť a na svoje privilégiá (právo voliť), sedliakmi pohŕdali a vyvyšovali sa nad nich. Keďže boli chudobní, pri reštavráciách dávali hlasy tej strane, ktorá ich viac kŕmila, opíjala a podplácala. Ján Kalinčiak predvádza celý rad takýchto „pánov bratov“, ktorí chudobneli a strácali majetok, lebo „sa odučili orať a priučili sa poháriky hore a dolu dvíhať.“ Boli záhaľčiví, malicherní, urážliví a nafúkaní. Tvárili sa dôležito, hoci nič nemali.

Majstrovstvo J. Kalinčiaka sa prejavilo nielen v charakterizácii postáv, pozoruhodný je aj ich jazykový prejav plný prázdnej okázalosti a frázovitej strnulosti (využitie ľudových prísloví, porekadiel, frazeologizmov).

Hoci J. Kalinčiak tvoril prevažne v období romantizmu, Reštavrácia vyšla až v roku 1860 (je napísaná už podľa etymologického pravopisu, ktorý v roku 1852 uzákonil Martin Hattala). Svoje postavy sa už nesnaží idealizovať, vykreslil ich pravdivo, realisticky. Často využíva i jemnú iróniu a láskavý humor.

Dej je jednoduchý. Zápletka a konflikt sa vytvára medzi 3 zemianskymi rodinami – Bešeňovských, Levických a Potockých. Adam Bešeňovský, už 15 rokov stále prvý vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi Levickému, hoci sa mladí majú radi. Bešeňovský zamýšľal vydať svoju dcéru za grófa (ktorý mu za to mal sčasti financovať jeho volebnú kampaň), aby však nestratil hlasy Levických, sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, ak Štefan bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nestane, lebo Štefan bol chudobný. Štefanov strýko, ktorého Bešeňovský aj osobne urazil, vymyslel plán, ako by sa Štefan stal druhým vicišpánom. Sľúbil Potockému 400 hlasov celej rodiny Levických, ak si po zvolení za vicišpána vezme za druhého vicišpána Štefana Levického. Aby bolo víťazstvo isté, bolo treba zariadiť, aby sa Bešeňovského voliči nedostavili na voľby. Plán sa podaril tak, že jednu skupinu voličov poopíjali do nemoty a dali zaviesť ďaleko do hory na opačnú stranu od miesta volieb, druhú skupinu podplatený mýtnik nepustil cez most, iných zase zvábili do cirkusu, aby zmeškali voľby. Všetci títo nestihli prísť na voľby včas, a tak prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo podľa dohody Štefan Levický. Adam Bešeňovský musel dodržať svoj sľub a román sa končí svadbou Števka a Aničky.

Spomedzi postáv najviac vyniká postava Matiáša Bešeňovského. Je to hlavný korteš, ktorý sa však dá podplácať obidvoma stranami (za 100 zlatých zradí svojho príbuzného Adama Bešeňovského a potom za 200 zlatých sa vráti na jeho stranu ospravedlňujúc pred ním svoju zradu biedou a dlžobami, lebo v gazdovstve mu ide všetko „ako v lete na saniach“). J. Kalinčiak románom Reštavrácia pripravil cestu realistom.
 
Nad postavením slovenského zemianstva sa vo svojich prózach zamýšľa aj jedna z vedúcich osobností slovenského národného života, politik, novinár, právnik, literárny kritik a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Rieši otázku, či sa ešte zemianstvo môže vrátiť do národného tábora. Nazdáva sa, že zemianstvo by sa ešte mohlo stať vedúcou silou spoločnosti, keby sa spojilo s uvedomelou slovenskou inteligenciou. Nehľadá však už oporu v zemianstve ako celku, ale v aktívnych jedincoch.

Takýmto aktívnym jednotlivcom je aj Stanislav Rudopoľský z románu Suchá ratolesť. Stanislav je potomok bohatej zemianskej rodiny. Z potuliek po Európe sa vracia do rodného Rudopolia. Jeho príchod spôsobí veľký rozruch, pretože sa blížia voľby. Na svoju stranu ho chce získať miestne pomaďarčené úradníctvo i slovenská inteligencia. Keďže Stanislav dlhé roky trávil v cudzine, chýba mu národné uvedomenie. Zoznamuje sa však so statkárom Vanovským a učiteľom Tichým a ich zásluhou sa zbližuje s národným hnutím, spoznáva pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky v živote spoločnosti. Presvedčiť ho pomôže aj jeho láska k mladej príťažlivej vdove Adele Rybáričke, hrdej slovenskej vlastenke.

V novele Letiace tiene  zas S. Hurban Vajanský na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského veľmi citlivo zachytil proces úpadku zemianstva. Jablonský získal ženbou a špekuláciami rozsiahle majetky. Ich správu zveril Nemcovi Bauerovi, ktorý sa uchádza o ruku Jablonského dcéry Adely. O Adelu však má vážny záujem aj Eugen Dušan – človek národne uvedomelý, avšak neschopný činu – ani v citoch, ani v boji za národ. Jeho protikladom je mladý lekár Milko Holan, človek, ktorý si nič nenahovára, nemá rád prázdne reči, myslí reálne. Práve on zachráni Jablonského pred úplným bankrotom, ku ktorému ho doviedol Bauer neuváženými finančnými machináciami. Nakoniec si Milko berie za ženu mladšiu Jablonského dcéru Elu, čím autor opäť spája zemianstvo s národne uvedomelou inteligenciou.

Pavol Országh Hviezdoslav sa zemianskou tematikou zaoberá najmä v spoločenských eposoch Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Vytvoril ich z rozpomienok na svoje rodisko Vyšný Kubín, ktorý tu nazýva Vlkolínom. Zaujal ho najmä vzťah zemianstva k ľudu. Vo Vlkolíne sa zemania napriek svojmu úpadku ešte nevedia zbaviť rodovej pýchy, ktorá im nedovolí splynúť so sedliackym ľudom. Opovrhujú ním, sú arogantní, nechcú si priznať, že sa už doba zmenila. Bočia od neho na priadkach, zábavách, ba aj v kostole. Pritom sa od nich líšia len oblečením a zvykmi.
 
V epose Ežo Vlkolinský ide o spor Estery, hrdej a panovačnej zemanky a jej syna Eža (Ezechiela). Vznikol kvôli tomu, že Estera nie je schopná zmieriť sa s tým, že Ežo sa zamiloval do obyčajného sedliackeho dievčaťa Žofky. Zakáže mu stretávať sa s ňou, Ežo je však rozhodnutý vziať si ju za ženu. Estera pohrozí synovi, že ho vydedí a viac už nebude jej synom. Ežo odíde z domu, prichýli ho strýc Eliáš, ktorý sa takto chce pomstiť švagrinej, s ktorou mal už dávnejšie spory. A hoci je Eliáš vychýrený skupáň, vystrojí Ežovi a Žofke takú svadbu, akej vo Vlkolíne už dávno nebolo. Scény svadby trvajúcej 4 dni sú kompozičným i ideovým jadrom eposu. Na svadbe dochádza medzi pozvanými zemanmi a sedliakmi ku konfliktu, zemania sa snažia dokázať svoju nadradenosť nad sedliakmi, spomínajú svoju starú slávu a zásluhy. Básnikove demokratické myšlienky o jedinej možnej ceste vývinu tlmočí jedna z hlavných postáv, Ežo, ktorý tvrdí, že je hlúposť rozdeľovať ľudí podľa príslušnosti k spoločenskej vrstve. Estera sa dlhé roky nerozprávala ani so synom, ani s nevestou. Jej tvrdé srdce napokon obmäkčí vnuk a kvôli nemu sa zmieri s Ežom aj so Žofkou.
 
Gábor Vlkolinský je voľným pokračovaním predchádzajúceho eposu, zároveň je to Hviezdoslavovo najdlhšie epické dielo. Autor v ňom podáva ešte širší, podrobnejší obraz života slovenskej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia. Zobrazil tu celkový proces rozkladu a úpadku zemianstva. Hlavnou postavou eposu je Gábor, Ežov príbuzní. Gáborova matka je pijanka, o hospodárstvo sa nestará, dom a majetok pustne, dlhy rastú. Gáborov otec nenachádza východisko z tejto situácie a napokon aj on sa dá na pitie. Gábor nemá šťastie ani v láske, zemianske dievčatá ho odmietajú, ani jedna sa nechce do takej rodiny vydať. Gábor chce spáchať samovraždu, ale zabráni mu v tom Ežo a poradí mu, aby si vybral dievča zo sedliackej rodiny. Tak sa syn upadajúcej zemianskej rodiny napokon zachráni včlenením sa do sedliackej rodiny Blažkovcov.
 
P. O. Hviezdoslav bol presvedčený, že zemianstvo sa musí spojiť s ľudom, inak zanikne. To je aj idea skladby. Tieto dva eposy majú ešte aj pokračovanie, ktoré autor nazval Dve návštevy. Rozpráva tu o tom, ako bol po rokoch na návšteve vo Vlkolíne, aby sa presvedčil, či sa naozaj Ežo aj Gábor odtrhli od upadajúceho zemianstva. Gábora nachádza spokojne žiť u Blažkovcov, no znepokojuje ho, keď sa dozvie, že Ežo, žijúci v blahobyte, sa začína odkláňať od niekdajších demokratických zásad.
 
Martin Kukučín svoje názory na upadajúce zemianstvo vyjadril v humoristicko-satirickej poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie. K zemianstvu mal odmietavý postoj, na rozdiel od S. H. Vajanského bol presvedčený, že zemianstvo už dohralo svoju úlohu v spoločnosti a je odsúdené na zánik.

Hlavnými postavami sú pán Aduš Domanický z Domaníc, predstaviteľ hynúceho, upadajúceho zemianstva, a Ondrej Tráva, dedinský kupec, predstaviteľ novovznikajúcej triedy buržoázie. Charakteristika Aduša je daná už jeho menom – doma nič nemá. Aduš hrá pred svetom veľkého pána, v skutočnosti však už dávno premrhal celý svoj majetok. Má vždy prázdne vrecká, ale veľa rečí, rád sa chvastá, čo všetko má, pritom žije z podvodov a pôžičiek. Jeho gazdovstvo sa rozpadáva a Aduš namiesto toho, aby začal poriadne gazdovať, sníva o majetku, ktorý zdedí, „keď báčik z Chochoľova umrie“.

Aduš a Ondrej sa stretli po jarmoku v krčme. Aduš oklamal Ondreja, narozprával mu, že má veľký kaštieľ, bohaté gazdovstvo a zmienil sa, že má na predaj jačmeň. Ondrej prejavil o jačmeň záujem a zaplatil zaň Adušovi preddavok. Keď však obchodník prišiel do Domaníc po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny. Keď prišiel na to, že ho Aduš oklamal, žiadal si späť preddavok. Aduš však medzitým peniaze už utratil. Ondrej napokon chcel dať vyrúbať krásne staré jasene na rodinnom cintoríne Domanických, aby si takto vynahradil stratu peňazí. Aduš sa vtedy zahanbil, ozvalo sa v ňom svedomie a uvedomil si, že takto nemôže ďalej žiť. Sľúbil Ondrejovi, že o týždeň mu vráti peniaze a svoj sľub skutočne i dodržal.
Toho istého roku náhle umrel jeho báčik z Chochoľova. Pochovali ho na rodinnom cintoríne Domanických pod staré jasene. Aduš plakal na pohrebe ako dieťa. Jedni hovorili, že preto, lebo po ujcovi nič nezdedil, iní, že preto, „lebo sa hanbil, že ho musel pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu“.

Na postave Aduša Domanického autor poukázal na úpadok zemianstva. Kukučín však nestojí ani na strane vzmáhajúcej sa buržoázie. Aj v mene Ondreja Trávu je naznačená charakteristika jeho spoločenskej triedy – tráva všade a rýchlo rastie – kapitalizmus sa rýchlo rozmáha. Ondrej predstavuje nový typ dedinčana. Autor ho predstavuje ako človeka podnikavého, mysliaceho vždy na zisk.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Diskusia: Postavenie zemianstva v umeleckej tvorbe J. Kalinčiaka, S. H. Vajanského, P. O. Hviezdoslava, M. Kukučína

Pridať nový komentár


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.050 s.
Zavrieť reklamu