Absurdná dráma – dramatická literatúra, znaky, autori a diela

Dramatická literatúra – absurdná dráma

Vysvetlite pojmy:

• paródia – literárne, filmové, hudobné dielo, ktorej cieľom je zosmiešniť pôvodné dielo a myšlienky v ňom obsiahnuté. Komická, satirická napodobenina literárneho diela zachovávajúc jeho vážnu formu
• nonsens – nezmysel v literatúre
• pointa – vtipné prekvapujúce vyvrcholenie umeleckého diela, hlavná myšlienka literárneho diela
• humor: zobrazuje smiešnosť niektorých stránok ľudského života:

• slovný/jazykový: je to rečový podnet, ktorý vyvoláva u diváka pocit smiešneho alebo komického; vzniká použitím slovných hračiek, hyperboly = zveličenia
• situačný: spoločensky trápna situácia, ktorá sa nestala nám, a preto na ňu reagujeme smiechom; zachytenie nešikovných pohybov postáv: nemé grotesky)
• irónia (z gréc. eironeia – prešibaná lož) vyšší stupeň humoru, je to výsmech ukrytý za predstieranou vážnosťou, výrok, ktorý zámerne vyjadruje opak mysleného – záporné javy prezentuje ako kladné. Ak je objektom ironického výroku sám hovoriaci, hovoríme o sebairónii alebo horkej irónii
• satira: útočný výsmech

Absurdná dráma: po 2. svetovej vojne sa vo francúzskej literatúre objavil nový typ divadelnej hry, ktorý nadväzoval na prózu prúdu vedomia – absurdná (nezmyselná) dráma. Francúzski autori Samuel Beckett a Eugene Ionesco – prvý bol pôvodom Ír a druhý Rumun.

Absurdná dráma – znaky

• postavy sa v nepriateľskom svete pohybujú bezhlavo (akoby v kruhu), nedokážu s inými postavami komunikovať
• postavy sú v chaotickom svete osamelé, bez možnosti a snahy svoju situáciu zmeniť
• neobsahuje príbeh, ten je nahradený svojráznymi dialógmi
• nemá dej, kompozíciu, zápletku ani rozuzlenie hry, lebo nie je čo vyriešiť
• chýba charakteristika postáv (prichádza odnikiaľ a nikam nesmeruje) a motivácia ich konania
• jazyk je chaotický, jedna replika nenadväzuje na druhú, na otázku sa neodpovedá
• dialóg je živý (postavy si skáču do reči), ale nedáva zmysel
• repliky aj situácie sa často opakujú, čím sa zvyšuje pocit beznádeje
• scéna bez kulís a opakovanie slov a činností symbolizujú monotónnosť života

Takýto radikálny postoj k dráme sa rýchlo vyčerpal, nový impulz priniesli autori z neslobodných socialistických štátov – Poliak Slawomir Mrožek, Čech Václav Havel, Slováci

1. Lasica, J. Satinský. Netradičnosť AD využívali na vyjadrenie nesúhlasu s vtedajším režimom. Ponúkli chápajúcim divákom možnosť zasmiať sa tam, kde sa v oficiálnej komunikácii používal pátos, veľké gestá, ideológia.

Ukážka1

Samuel Becket: Čakanie na Godota

Autor patrí do francúzskej literatúry, bol to Ír píšuci po francúzsky. Hra sa odohráva v neurčitom čase a priestore, nemá dej ani dekorácie. Postavy sa pohybujú v kruhu – robia tie isté úkony, prezúvajú sa, prevracajú vrecká, opakujú banálne a nezmyselné vety, ktoré na

seba nenadväzujú – ich správanie i komunikácia sú nelogické a nezmyselné. Na scéne je stále prítomná statická situácia – čakanie, ktoré je základom ľudskej existencie. Človek vždy na niečo čaká, vždy po niečom túži.

Žáner: tragigroteska (spája tragické i komické)

Téma: hra zobrazuje pocit absurdity ľudskej existencie – čakanie, ktoré neprináša výsledok Idea: autor poukazuje na nezmyselnosť ľudskej existencie, ktorá je naplnená beznádejným čakaním na niečo (na smrť, na ničotu) a človek nemá možnosť z tejto situácie uniknúť

Kompozícia: dve dejstvá

1. dejstvo: dvaja tuláci Vladimír a Estragon čakajú na scéne bez kulís – cesta s jedným stromom – na pána Godota, ktorý má zmeniť ich život. Blízko nich sa rozľahne strašný výkrik.
2. a E. sa objímu a čakajú, obrátení chrbtom k blížiacemu sa nebezpečenstvu. Na konci 1. dejstva vchádzajú na scénu Pozzo a Lucky (pán a otrocký sluha). Lucky vláči plno vecí (ťažký kufor, skladaciu stoličku, košík s jedlom, plášť) a okolo hrdla má omotaný povraz dostatočne dlhý na to, aby sa mohol dostať až doprostred javiska. Až potom sa vynorí Pozzo. Má bič a k Luckymu sa správa povýšenecky a despoticky. V. a E. majú chuť Luckymu pomôcť, ale boja sa zapliesť do vecí, ktoré sa ich netýkajú. Pýtajú sa Pozza, či nie je pán Godot, on im odpovedá, že nie. Pozzo sa ich pýta, kto je Godot, no ani oni to nevedia: ,,Jeden známy, neviem ako vyzerá, ani by som ho nespoznal.“
3. dejstvo: sa odohráva na druhý deň v tú istú hodinu a na rovnakom mieste. Prichádza akýsi chlapec a oznámi, že pán Godot nepríde. Pýtajú sa ho, čo pán Godot robí a ako vyzerá, ale žiadne podstatné informácie nedostanú. Opakuje sa tá istá situácia, len s malými zmenami. Pozzo je slepý a nevedie sluhu, ale naopak, je odkázaný na jeho pomoc. Ani v závere 2. dejstva Godot nepríde.

Vysvetlenie mien: Godot – z angličtiny Boh, nádej; postavy majú slovanské (Vladimír), francúzske (Estragon), talianske (Pozzo), anglické (Lucky) mená, aby autor zdôraznil kozmopolitný (rôznonárodný) charakter hry a aby pocity postáv zovšeobecnil na pocity všetkých ľudí.

Ukážka2

L & S: Soirée (ZAD 22)

Ukážka3

L & S: Hamlet

Stručne vyrozprávajte dej Shakespearovho Hamleta, sformulujte jeho mravné posolstvo (ZAD 24)

Porovnajte obidve verziu Hamleta L & S so Shakespearovou verziou:

• L & S parodujú (napodobňujú a zosmiešňujú) klasického Hamleta
• v paródii vystupujú tie isté postavy (Hamlet, Gertrúda, Claudius, Polónius)
• v paródii sa opakujú tie isté situácie, sú však zosmiešnené
• herci viackrát ,,vystúpia“ zo svojej roly a raz jeden, raz druhý sa ,,premenia“ na režiséra
• L & S v hre spomínajú aj iné klasické umelecké diela: Anna Kareninová, Rómeo a Júlia, Jánošík
• v hre sú využité veľmi jednoduché kulisy a dobové renesančné kostýmy
• divák musí byť na predstavení L & S sústredený, aby mu neunikli súvislosti

• pre pochopenie paródie je dôležité poznať klasické dielo (dej zápletku, postavy) a spoločenskú situáciu (dielo bolo uvedené v roku 1968 – vstup vojsk Varšavskej zmluvy, preto sa v diele objavujú napr. narážky na diela ruských autorov)

Ukážka4

Stanislav Štepka: Jááánošík

1. Štepka po štúdiách na pedagogickej fakulte v Nitre istý čas učil, potom bol redaktorom Učiteľských novín.

Divadlo, ktoré v r. 1963 založil, nazval radošinské, lebo vzniklo neďaleko Trnavy v jeho rodnej obci Radošina; naivné, lebo evokovalo maliarsky naivný smer (naivný – laický, neodborný, neškolený umelecký smer alebo umelec, priestor dostali aj neherci, napr. pani Kolníková). Repertoár RND tvoria výlučne hry, ktorých autorom je S. Štepka, vedúca osobnosť a umelecký šéf súboru. Napísal viac než 30 hier: Alžbeta Hrozná, Kúpeľná sezóna, Pavilón B, Ženské oddelenie.

Vo svojich hrách používa nárečie rodnej obce, ale aj inteligentný humor, prekvapujúce repliky, narážky na historické udalosti a postavy, ironické citáty z klasiky a texty ľudových a moderných piesní či novinové klišé (frázy). Autor vo svojich hrách ukazuje pokrivený obraz ľudí a súčasnosti, kritizuje ľudské slabosti, konzumný spôsob života, vytváranie falošných idolov. Využíva satiru, hyperbolu, karikatúru, paródiu (paroduje ľudovú slovesnosť: Prišiel na bielom koni ako Martin./ A takto mi zašepkal do uška: Anička, dušička, nekašli./To je koza rohatá, večne býva ožratá) a prvky ľudového divadla.

Podobne ako u L & S musí byť divák pozorný, aby mu neunikli súvislosti a musí mať vedomosti, na ktoré sa postavy odvolávajú. Aj preto sú Štepkove hry nepreložiteľné do cudzieho jazyka a nehrateľné v inonárodnom prostredí. Žánrovo sú jeho hry hudobným kabaretom.

V roku 1970 Štepka uviedol v BA hru Jááánošík, po nej hru Človečina. Od roku 1978 má RND stálu scénu v BA. Aj naďalej si však zámerne zachováva zdanie ochotníckeho, ľudového súboru.

Jááánošík s podtitulom Správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu

V tejto hre autor paroduje jánošíkovskú tradíciu, aj keď terčom satiry nie je táto tradícia, ale tí, ktorí vytvárajú falošné idoly. Sám autor to zhrnul vo výroku: ,,Pribúda, idolov, ubúda ľudí“. Dramatický text strieda s komentármi, pesničkami (hudba: Milan Markovič), čím sa približuje postmoderne. Hra mala viac než 500 repríz a počas niekoľkých generácií zľudovela.

Žáner: divadelná hra s prvkami postmoderny s piesňami

Kompozícia: nie je členená na dejstvá. Začína sa prológom Zrodenie legendy a končí sa epilógom Koniec legendy. Jednotlivé časti sú po menované ako kapitoly v próze, napr. Keby slnko znalo; No príde i prísť musí; To sa, chlapci, to sa; Smrť Jánošíkova a sú prevzaté z ľudových piesní a z Bottovej Smrti Jánošíkovej.

Dej: na scéne je herec a vedúci, majú oblečené pyžamá. Vedúci sa chystá začať divadlo.

Vedúci: Kde bolelo, tam bolelo. Bol deň ako každý tretí. Či druhý. V dedine Ťarchová žila jedna ťarchavá žena. Pani Dagmar Jánošíková, rodená Trautenbergerová. Zavše sedávala pri okne i pozerala na mesiac, i takto si zavzdychala si: Ešte deväť mesiacov. Jej muž Jonathan Jánošík, vlastným menom Weissmann, sedel pri náprotivnom okne, brúsil si zuby na píle i pokukoval po Slovenkách idúcich popod okno, i takto si zavzdychal si: Už som odpílený. Nuž tak veru.

Chýli sa k pôrodu. Narodil sa syn Juraj, budúca legenda. Otec Jonathan Jánošík je naňho hrdý, podľa matky mal pri narodení desať kíl dvadsať – aj s valaškou. Má staršiu

sestričku Helenu. Otec a matka mu rozprávajú o ťažkom živote: Vrchnosť nás utláča. Dane, desdesátky, dolnýci, esá. Ten kúsek pódy, ej, ten nás veru nemóže uživit. A k tomu šetkému ja ešte slaná od potu a krvavá od mozolov. Fuj!

Jurko vyrastie, odíde študovať do Pešti za kňaza. Rodine sa žije ťažko, matka pracuje na panskom (večer pri petrolejke skladá ľudové piesne), otec, známy burič proti pánom, leží väčšinou na dereši, sestru Helenu zas stále obťažuje ,,prirodzený pán Révay, kandidát milostných víd“. Helena napíše Jurkovi list, aby sa vrátil a pomstil tieto krivdy.

Do izby vojdú drábi, matka a dcéra musia ísť do kaštieľa, poslal po nich veľkomožný pán Révay. Otec si pochvaľuje deň: Já si veru nemóžem stažuvat. Aj neska doobeda som sa vyvalovav. Na dereši. Nuž čo, ležat sa tam neleží zle. Ale tí reči okolo toho! Že aby som prezradev, ako sa mám, reku, na milú kedveš!

Otec Jánošík sa chystá umrieť, ale sestra Helenka ho zdržiava. Mal by počkať na Jurka, ktorý príde potrestať krivdy. Otec sa Jurka nevie dočkať, a tak umiera. Scéna je nazvaná Smrť Jánošíkova. Prichádza Jánošík. Štepka ho nepredstavuje v súlade s tradíciou ako smelého, bojovníka za slobodu národa, ale ako obyčajného človeka, ktorému sa vôbec nechce byť hrdinom, nechce sa dostať do čítaniek, chce žiť so svojou Aničkou. Najradšej by zostal doma: Anička: Každé dievča má už svojho chlapca v horách, len ja nie. Váhaš, za nos ma vodíš, tak sa veci majú. Mamička: Štyroch synov som mala. Aspoň tak sa mi vidí. A potom – ani poriadnej flinty doma nemáme.

Samo: Ja mu dám svoju. Ešte sa z nej dymí. Včera som s ňou zastrelil sokola, čo sedel na javori.

Anička: V noci ťa budem čakať v komôrke. Uvarím lipového čaju. V horách je chladno. A šup – pod duchnu. Musíš si predsa na mňa dávať pozor.

Mamička: (po chvíli váhania vezme pušku a podá ju Jurkovi.) Choď!

Jánošík: (Nechápavo pozerá, skontroluje matke na čele teplotu.) A kde mám ísť? Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina, ja mám byť vzor? Vy sa budete doma vyvaľovať v duchnách – a ja prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, ja chcem byť obyčajný normálny človek. Máme plány s Aničkou. Mama, curigni! Ja nechcem vojsť do čítaniek, chcem iba pekne prežiť svoj život... Mama, ale ty, preboha, máš načisto literárny pohľad. Tak ja teda idem. Už sa hrozne teším. Tristo rokov bude zo mňa žiť táto literatúra a ja ani tridsať... Nuž čo, idem a zvyknem si aj na šibenicu... Nakoniec sa dá presvedčiť a stane sa zbojníkom. Spolu s Uhorčíkom prepadnú urodzenú grófku s dcérou.

V epilógu sa ukáže, že predstavitelia Jánošíka (Štepka) a Uhorčíka (Markovič) sú chovanci, ktorí ušli z ústavu.

!Vymenujte štyri súčasné divadelné scény na Slovensku:

Bratislava: Radošinské naivné divadlo, Štúdio L+S, Divadlo West, Divadlo GUnaGU, DivadloStoka, Divadlo Astorka Korzo ’90

Divadlo Jána Palárika v Trnave, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, Divadlo Thália v KE, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, Spišské divadlo v SNV