Realizmus vo svetovej literatúre - Balzac, Zola Dostojevskij, Tolstoj

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: miruska (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.05.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 682 slov
Počet zobrazení: 70
Tlačení: 5
Uložení: 5

Realizmus vo svetovej literatúre - Balzac, Zola, Tolstoj, Dostojevskij

(druhá polovica 19. – začiatok 20. storočia)

charakteristické priemyselnou revolúciou, zanikaním feudalizmu a rozvojom kapitalizmu. Rozvíja sa priemysel a prírodné vedy. Autori vychádzali z filozofie pozitivizmu, ktorá zdôrazňovala objektívne poznanie skutočnosti. Za skutočné pokladali iba to, čo sa dalo zmyslami overiť, skúsenosťami a experimentmi dokázať. Zakladateľom bol Francúz August Comte.

Pozitivistická filozofia ovplyvnila aj literatúru. !!!Spisovatelia sa snažili o pravdivé aobjektívne zobrazenie každodenného života človeka, spoločnosti, ľudských vzťahov acharakterov.!!! Vychádzali z objektívnej skutočnosti, vyjadrujú ju originálnym spôsobom a oživujú ju skúsenosťami z vlastného života.

Realizmus (realis – vecný, skutočný)je umelecký smer usilujúci sa podať čo najvernejší obraz skutočnosti a zároveň metóda.

Zobrazuje !!! postavy zo všetkých spoločenských vrstiev !!! (počnúc londýnskym a parížskym podsvetím a končiac najvyššími kruhmi buržoázie a aristokracie), všedný život na základespoločenskej i autorskej skúsenosti.

Kým !!!romantizmus zobrazoval najmä minulosť alebo stavia na budúcnosti, realizmus venuje pozornosť súčasnosti.!!!Romantický hrdina jevýnimočná postava, cíti sa osamotený, naproti tomu !!!postavy v realizme sú produktomspoločenského prostredia, jeho neoddeliteľnou súčasťou. Hrdina je vždy spojenýs prostredím, ktoré ho buď formuje alebo naopak deformujecharakter postavy sa v priebehu deja vyvíja.!!!

Realisti sa snažia vystihnúť všeobecný charakterový typ, typizácia: !!!vlastnosti istého typu sú charakteristické pre množstvo podobných ľudí z tej spoločenskej vrstvy, ktorú reprezentujú. !!! Postavy reprezentujú svoju spoločenskú vrstvu, sú nositeľmi typických vlastností = ! sociálny typ postavy, typizácia !.

Realist. autori pravdivozobrazovali nedostatky spoločnosti, stávajú sa jej kritikmi, pričom často využívali iróniua satiru.Nevyhýbajú sa tabuizovaným témam, naopak ich vyhľadávajú (prostitúcia, karierizmus, problémové manželstvá, nevery, zločinnosť...). Používajú všednú hovorovú reč s nárečovými alebo slangovými prvkami. Z literárnych druhov prevláda próza: poviedka, novela, román (spoločenský/sociálny, neskôr aj psychologický).

Anglická literatúra- Charles Dickens (1812 – 1870): romány Kronika Pickwickovho klubu, Oliver Twist, David Copperfield

Francúzska literatúra

Honore de Balzac (1799 – 1850)

- je zakladateľom kriticko-realistického románu vo francúzskej literatúre.

Balzacovo literárne dielo je obrovské. Po viacročnej literárnej práci bol jeho prvým veľkým úspechom román z roku 1831 Šagrénová koža. V roku 1833 sa rozhodol vytvoriť veľkýrománový cyklus, ktorý nazval Ľudská komédia. Obsahuje 97 románov a poviedok ktoré zobrazujú francúzsku spoločnosť 19. storočia,zachytil v ňom morálku doby, v ktorej o všetkom rozhodujú peniaze.  Celý cyklus rozdelil podľa námetového zamerania na 3 časti:

1. Štúdie mravov – najrozsiahlejšia časť, tvorí ju 44 románov Otec Goriot, Stratené ilúzie, Lesk a bieda kurtizán, Gobsek, Eugénia Grandetová, Sesternica Beta

2. Filozofické štúdieŠagrénova koža

  1.  Analytické štúdieFyziológia manželstva, Rozmarné poviedky

V celom cykle vystupuje viac než 2 tisíc !!!postávpričom mnohé z nich sa vo viacerých románoch opakujú a vystupujú pod inými menami.!!!Balzac vytváralTYPY a zobrazoval najrôznejšie prostredia, v popredí jeho záujmu stálo najmä meštianstvo. V kompozícií jeho románov hrajú dôležitú úlohu opisy prostredia, ktoré uvádzajú postavy do deja.

!!! Balzac vychádzal z presvedčenia, že človek podlieha v dobrom alebo v zlom svojmu spoločenskému prostrediu, čiže zdôrazňuje vplyv prostredia na formovanie charakteru postavy, človeka. !!!

Akési jadro Ľudskej komédie tvorí prepojenie románov: Otec Goriot (1835), Stratené ilúzie (1837 – 1843) – príbeh vidieckeho básnika a vynálezcu v Paríži, Lesk a bieda kurtizán (1838 – 1847) – zobrazuje vzťahy najvyšších spoločenských vrstiev so zločineckým podsvetím.Z jeho literárnych diel zaznieva kritika dobovej spoločnosti, úpadku morálky, degradácie (zníženie hodnoty) lásky na systém ekonomických vzťahov.

Dej románu OTEC GORIOT – sa odohráva v Paríži 1819, v penzióne pani Vauquerovej, ktorý !!!symbolizuje rozvrstvenie súčasnej francúzskej spoločnosti. !!! Tu sa stretávajú 2 hlavné postavy: starý obchodníkJean GORIOTmladý študent právaEugéne RASTIGNAC.

Autor v románe (spoločenský/sociálny román) vytvoril nezabudnuteľný typ obetavého otca, ktorý zmysel svojho života nachádza v spoločenskom vzostupe svojich dcér, v ich prepychovom živote uprostred vysokej parížskej spoločnosti. Román zobrazuje tragédiu otcovskej lásky schopnej najväčších obetí pre dcéry, aby sa dostali do vznešenej spoločnosti. Tragédia meštiaka Goriota je svedectvom o morálke spoločnosti, v ktorej moc peňazí narušila najzákladnejšie ľudské vzťahy, a to vzťah otca a jehodcér (hanbia sa za neho, využívajú ho, chcú len jeho peniaze). Obe hlavné postavy Goriot a študent Eugene Rastignac !!! predstavujú spoločenské typy poznamenané rovnakým sociálnym prostredím a jehopeňažnými zmaterializovanými medziľudskými vzťahmi, v ktorom nie je miesto pre poctivosť a cit. !!! Akýkoľvek cit, ak je úprimný a otvorený, je považovaný za slabosť.

  1. románové pásmo: starý obchodník s cestovinami pán Goriot venoval celý svoj majetok svojim dvom dcéram Anastázii a Delfíne vydávajúcim sa za príslušníkov vysokej aristokracie. Jedna sa vydá za grófa a druhá za baróna - bankára. Sám sa presťahuje do penziónu, aby mohol byť blízko svojich dcér. Goriot oslnený ich spoločenským postavením nevidí (nechce vidieť), že ho zneužívajú a hanbia sa za neho. !!! Kým mal peniaze prispieval na ich nákladný život, platí dlhy, róby, zmenky milencov, rozpredáva svoj majetok a sám chudobnie.!!! Postupne sa stáva jedným z najchudobnejších obyvateľov penziónu pani Vauquerovej (voukerovej). Okolie ním opovrhuje a vysmieva sa mu. Hoci ho bieda ponižuje, nepokladá ju za nešťastie, pretože verí, že obe dcéry ho milujú a sú mu vďačné. Nevďačné dcéry sa s ním ani nestýkajú – hanbia sa zaňho. Jediný, kto s ním súcití je chudobný študent Rastignac, ktorý odsudzuje cynizmus oboch dcér. Nakoniec opustený a sklamaný na smrteľnej posteli spoznáva, že namiesto lásky a nehy dcér mu zostala iba opustenosť a samota. V biednej podkrovnej izbičke penziónu sa završuje tragika bezhraničnej otcovskej lásky a na smrteľnej posteli sa Goriot vyznáva Rastignacovi: ,,Človek musí umrieť, aby poznal, čo sú to deti.“
  2. románové pásmo:vytvárajú postavy bývalého galejníka - trestanca Vautrina (Votréna) a mladého študenta Eugéna Rastignaca (Rastiňaka). Vautrin, je znalec pomerov, symbolicky stelesňujezlo, bojuje proti spoločnosti svojskými metódami, zneškodňuje bohatých, aby sám zbohatol, pomáha Rastignacovi dosiahnuť jeho vysnívaný cieľ – ! dostať sa do lepšej spoločnosti!.Študent Rastignac prichádza do Paríža získať výhodné spoločenské postavenie, spoznáva tu krutosť morálky parížskej spoločnosti.!!!Počas deja sa mení charakter Rastignaca. Úsilie preniknúť do vyššej spoločnosti zatieni jeho dobrépredsavzatia, víťazí v ňom ctižiadostivosť a karierizmus, využíva svoju mladosťa šarm, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť úspechy najmä u žien. !!! Román sa končí jeho cynickou výzvou nad hrobom Goriota, keď vypovie boj spoločnosti: ,,A teraz uvidíme, kto z koho.“

Štruktúra diela:

Ústredným motívomdiela – je postupná strata ilúzií a lámanie charakterov. 

Román sa skladá zo 4 kapitol, dodržiava chronologickú kompozíciu (časová postupnosť v zaznamenávaní udalostí, o ktorých sa rozpráva), ale o minulosti Goriota sa dozvedáme retrospektívnymi pohľadmi. V úvode predstavuje prostredie penziónu a mesta, ktoré vytvárajú obraz francúzskej spoločnostičím je človek chudobnejší, tým býva na vyššom poschodí penziónu, každá predstavená štvrť v Paríži predstavuje jednu spoločenskú vrstvu (napr. Saint –Germaine – šľachta; Latinská štvrť- chudoba, študenti.)

V románe sledujeme 3 línie rozvíjania deja:

  • hlavných postáv – Goriota, Rastignaca, Vautrina
  • mesta – život jednotlivých spoločenských vrstiev v typizovaných štvrtiach
  • a vedy – úroveň poznania medicíny

V závere románu sme svedkami !!!2 smrtí: !!! SKUTOČNEJ, keď umiera opustený Goriot postupne vysávaný citovo a finančne svojimi dcérami a MORÁLNEJ, keď sa Eugéne stáva milencom Goriotovej dcéry a dúfa, že tak spoločensky postúpi.

!!! Balzac v románe odhaľuje spoločenské vzťahy, v ktorých o všetkom (kariére, láske) rozhodujú PENIAZE. !!!

!!! Penzión pani Vauquerovej je symbolom SOCIÁLNEHO ROZVRSTVENIA spoločnosti (od šľachty cez buržoáziu až k zločincovi), čím vyššie otec Goriot postupuje v budove penziónu, tým je chudobnejší, a tým nižšie sa sociálne zaradí. – „ princíp protipohybu “. !!!

Autor využil on – rozprávanie so vševediacim rozprávačom, opis - ktorý ma poukázať na súvislosť jedinca s okolím, !!! vracajúce sa postavy !!!- prechádzajú z diela do diela napr. trestanec Vautrin – v románe Stratené ilúzie je už náčelník polície,študent, schudobnený šľachtic Rastignac – v románe Lesk a bieda kurtizán skončí na ministerskom kresle.

Pozostatok romantizmu – časté srdcervúce scény plné plaču.

Tradičný / balzacovský román :

  • obsah – obraz spoločenských vrstiev vo Francúzsku v istej dobe (penzión pani Vauquerovej), pokrytecká morálka spoločnosti, opis života hrdinu
  • prostredie – vplyv na vývoj postavy robotník Goriot sa postupne stane cestovinárom, obchodníkom bohatým rentiérom a nakoniec chudobným človekom
  • forma/kompozícia – tzv. metóda padajúceho balvana: dlhší úvod/expozícia s podrobnými opismi prostredia a postáv, zápletka/kolízia, vyvrcholenie/kríza, obrat deja/peripetia a rozuzlenie.

Honoré de Balzac - Otec Goriot (úryvok) – úvahový slohový postup - úvaha, Goriot na smrteľnej posteli spoznáva pravdu o svojich dcérach

Ach, keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, keby som im ho nebol dal, to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Býval by som v paláci, mal by som krásne izby, sluhov, teplo a ony by sa rozplývali v slzách aj so svojimi mužmi a deťmi. To všetko by som mal. Ale takto nič! Za peniaze je všetko, ešte aj dcéry. Ó, kdeže sú moje peniaze? Keby som mal zanechať poklady, balili by ma do obkladov, starali by sa o mňa, počul by som ich, vídal by som ich. Ach, moje drahé dieťa, moje jediné dieťa, moja opustenosť a bieda sú mi milšie! Keď je bedár milovaný, aspoň je isté, že ho naozaj ľúbia. Nie, chcel by som byť bohatý, to by som ich videl. Namôjveru, ktohovie? Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby, aby ony aspoň ľúbili mňa. Otec má byť vždy bohatý, má držať deti na uzde ako potmehútske kone. A ja som pred nimi kľačal! Naničhodnice!

Naturalizmus (naturalis – prírodný, prirodzený) – sa ešte viac ako realizmus chce priblížiť skutočnosti. Je to umelecký smer druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia.

Vychádza z filozofie pozitivizmu a prírodovedného darwinizmu, zdôrazňuje biologickú určenosť človeka. Človek je ovplyvnený svojou biologickou podstatoudedičnosťou a prostredím, v ktorom sa vyvíja a žije. Ide v ňom o zobrazenie holého faktu – žiadne prikrášľovanie. !!! Opisoval temné stránky života, drastické a kruté scény, vykresľoval spoločenskú spodinu. !!!

Zakladateľom je EMIL ZOLA – chcel verejnosť šokovať a upozorniť na otrasnú biedu chudoby parížskych predmestí a dôsledok biedy – alkoholizmus. Zola chápe !!!! človeka ako biologickú bytosť, ktorej správanie ovplyvňuje prostredie a dedičnosť. Postavy sú napospas vydané sociálnemu a biologickému predurčeniu!!!!!

Jazyk svojich diel prispôsobil prostrediu, využíva argot, vulgarizmy. Zola vynikal v opisovaní davu – unanimizmus (una anima – jedna duša) – dav vystupuje ako kolektív napr. pri zachytení robotníkov uberajúcich sa do tovární.

Opis smrti je veľmi presvedčivý a vedecky presný – človek má pocit, že to opisoval odborník – patológ.

Vytvoril 20 - dielny románový cyklus Rougon – Marquartovci, v ktorom opísal osudy členov rodiny, ktorí sú dedične zaťažení alkoholom, pripomína Balzacovu Ľudskú komédiu (aj tu postavy prechádzajú z diela do diela).

K najznámejším románom tohto cyklu patria: Brucho Paríža, Zabijak, Nana, Ľudská beštia, Germinal – sociálny román, názov je názvom jarného mesiaca podľa republikánskeho kalendára, znamená mesiac prebúdzania nových síl, klíčenia nového života, odohráva sa v baníckom prostredí v 19. storočí.

Naturalistický román NANA  - je deviatym románom z jeho cyklu. Vykreslil v ňom životné osudy herečky a prostitútky Nany, ktorá vyrástla v najbiednejšom prostredí. Nana je dcérou Gervaisy (zomiera ako žobráčka na zhnitej slame v odpornom brlohu) a notorického alkoholika, čo je obsahom románu Zabijak.

Osudovo poznačená bedárskym prostredím a dedičnými dispozíciami nedosiahne šťastie v láske. Hoci nemá herecký talent dokáže zaujať najmä mužskú časť obyvateľstva svojimi ženskými vnadami a stáva sa z nej slávna herečka – stvárňuje úlohu Venuše v divadelnej hre.

Po rozchode s hercom Fountainom, ktorý ju bil a zobral jej všetky peniaze, sa necháva vydržiavať množstvom ctiteľov, predstavujúcich rôzne typy vtedajšej buržoázie. Všetci sú neodolateľne priťahovaní jej neskonalou krásou, vychádzajúcou najmä z vnútra a stávajú sa ňou doslova posadnutí. Zabúdajú na všetko ostatné, česť, rodinu, majetok.

Nana sa chce využívaním zámožným milencom pomstiť za svoj pôvod, chudobu i nešťastie v živote. Svojou náročnosťou a nenásytnosťou ruinuje ich podniky, zákernými klebetami a intrigami rozvracia ich rodinné zväzky a vzťahy. S pôžitkom ponižuje grófa Muffata, ktorý jej dal postaviť prepychový palác a slepo verí v jej lásku, hoci Nana sa už pred ním ani nesnaží ukrývať svojich milencov. Väčšinu z nich finančne využila a odhodila. Po návrate z Ruska sa vracia k chorému synovi Luisovi, ktorý zomiera. Od neho sa nakazí kiahňami a paradoxne zomiera opustená v špinavej hotelovej izbe (!! skončila podobne ako jej matka – biologická predurčenosť, znak naturalizmu !!) v predvečer prusko - francúzskej vojny.

Pri opise smrti Nany využil autor naturalistické prvky – hraničí až s nechutnosťou (drsné, kruté obrazy) – rozklad tela (Nana už nie je krásna , zostalo z nej iba zhnité mäso): „Bola to len kostra, kôpka vlhkého mazu a krvi, za lopatku skazeného mäsa, pohodeného na hlavnici. Kiahne sa rozliezli po celej tvári, pupenec vedľa pupenca, bledé a spľasnuté pupence, popolavé ako blato, vyzerali ako pleseň na tej beztvárnej hmote, na ktorej črty už zanikli... Iba vlasy, tie nádherné vlasy ešte žiarili ako slnce v rozklade a splývali ako prúd zlata po tej hroznej grotesknej maske ničoty. Venuša v rozklade.“

Autor využíva epitetá, prirovnania, expresíva, kontrasty: Nana bola krásna – prostitúciou sa zmenila na mŕtvolu, z jej telesnej krásy nezostalo ničVenuša v rozklade.

Ruská realistická literatúra

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 – 1910)jeho tvorba patrí k vrcholom ruskej i svetovej realistickej literatúry. Popri literárnej tvorbe sa venoval i pedagogickej činnosti a publicistike. Vo svojich článkoch odsudzuje biedu, opilstvo, negramotnosť, despotizmus.

V rozsiahlom historickom románe označovanom ako románová epopejaVojna a mier (1863 – 1869) sa na pozadí historických udalostí (vojna s Napoleonom, jeho ťaženie do Ruska, ústup francúzskej armády)odohrávajú osudy členov ruskej spoločnosti, hlavne rodín Bolkonských a Rostovovcov. Rozprávačom je postava Pierra Bezuchova, ktorý nesie autobiografické črty.

Vyzdvihuje hrdinstvo ruského ľudu pri obrane vlasti . Na princípe kontrastu zobrazuje osobný a spoločenský život, vidiek a mesto. Vystupujú tu aj skutočné historické postavy (Napoleon, Kutuzov).

SPOLOČENSKÝ a PSYCHOLOGICKÝ románANNA KARENINOVÁ (1878) je uvedený biblickým mottom: „Moja je pomsta, moja je odplata“.

Je to rozsiahly spoločenský román z prostredia ruskej šľachty v 19. st. rozčlenený na 2 diely. Hlavná postava: vydatá žena - Anna Kareninová !!!sa dostáva do konfliktu s vlastným manželom, rodinou, spoločenským prostredím, pretože verejne prizná svoj vzťah so slobodným mladým mužom Alexejom Vronskym, !!! čo jej aristokratická petrohradská spoločnosť nikdy neodpustí. Odmieta žiť v pretvárke, preto opustí svojhomanžela Alexeja Karenina a syna Seriožu a sprevádza svojho milenca Vronského na cestách po cudzine, aby neprovokovali spoločnosť svojím vzťahom, ktorý tiež nie je idylický.

Anna napokon dilemu medzi láskou a povinnosťou rieši dobrovoľnou smrťou pod kolesami vlaku.

Štruktúra diela:

Dejová línia je bohatá, sledujeme paralelne osudy mnohých postáv, dej sa odohráva v niekoľkých prostrediach (Moskva, Petrohrad, vidiek u Levina, cudzina)

Dej sa rozvíja v niekoľkých líniách

  1. hlavnými postavamiAnna Kareninová a armádny dôstojník Alexej Vronskij a ich mimomanželský vzťah
  2. rozpad manželstva a rodinyAnny Kareninovej, Alexeja Karenina a ich syna Seriožu
  3. vzťah, manželstvoživot statkára Levina a Kitty Ščerbanskej (sestry Dolly), Levin je postava, ktorá nesie niektoré vlastnosti a názory autora na vzdelanie mužíkov, spôsob gazdovania
  4. zobrazenie rodiny Oblonskovcov (brata Anny a jeho ženy Dolly - spor medzi nimi urovná Anna, nevera Aninho brata) ich necitového, konvenčného vzťahu

Autor zobrazuje dva ľúbostné a rodinné osudy:

  • Anna napriek tomu, že si váži svojho staršieho manželaAlexeja Karenina, ktorý sa staral len o svoju kariéru úradníka, že je hmotne zabezpečená a má dôstojné miesto v spoločnostidá prednosť láske a pravde, a tak príde o jediné na čom jej záležalo – možnosť žiť so synom. Karenina sa ani tak nedotkla Annina nevera, bál sa len spoločenského škandálu. Dlho si nepripúšťa, že mu je Anna neverná, nakoniec sa mu však sama prizná.Opúšťa ho i svojho syna Seriožu pre vášnivú lásku k Vronskému. Spoločnosť ju odmieta pre jej verejne priznaný nemanželský vzťah s Vronskym, ktorý trvá, hoci ešte nie je rozvedená. Aj keď Vronskému porodí dcéru, stále myslí na syna, s ktorým sa nemôže stretnúť – pretože Seriožovi povedali, že zomrela. Karenin nedovolí, aby prečin jeho matky (morálne degradovaná žena – nemôže vychovávať syna) ovplyvnil jeho budúcnosť. Uvedomuje si svoju tragickú situáciu, pretože Seriožu stráca. Vo chvíli, keď už nevie, ako ďalej, začína zo všetkého obviňovať Vronského a podozrieva ho z nevery. Zradená a odmietaná šľachtickou spoločnosťou končí život samovraždou – vrhne sa pod kolesá idúceho vlaku. Po Anninej smrti Vronskij dobrovoľne odchádza do vojny.
  • Protikladom je šťastie manželov LevinskýchKitty, spočiatku odmietne Levina, lebo je zamilovaná do Vronského, neskôr sa za neho vydá a žijú spolu na vidieku

Tolstoj na príbehoch týchto dvojíc ukazuje na zničujúcu a povznášajúcu silu lásky.

Román je psychologickou analýzou citových a duševných stavov hrdinov - najmä Anny a obrazom Ruska v 19. storočí.

!!! Vlak a stanica kľúčovými motívmi diela,!!! ktoré sa osudovo premietajú do života hrdinov.

Anna na stanici v Moskve, kam prichádza urovnať vzťah svojho brata a jeho ženy kvôli bratovej nevere, prvýkrát stretne Vronského, ktorý tam čaká na svoju matku, a v závere na tej istej stanici čaká na Vronského, ktorý sa omeškal. Anna nezvládne jeho neprítomnosť a hodí sa pod vlak, aby unikla svojim problémom.

!!! Dej je rámcovaný 2 udalosťami: pri príchode Anny z Petrohradu do Moskvy, vlak na stanici zachytí človeka. Smrť človeka sa jej dotkne a považuje ju za zlé znamenie. Smrťou sa končí Annin príbeh na tej istej stanici, v poslednej chvíli chce odskočiť, ale zachytí ju vlak. !!!

V románe možno nájsť niekoľko rovín: !!!!

  • rovinu silnej lásky a vášne, ktorá prekoná aj spoločenské normy a predsudky (láska manželská, partnerská, materinská, milenecká)
  • psychologickú rovinu, ktorá zobrazuje najvnútornejšie zážitky a emócie
  • moralistickú rovinu– Anna sa neprevinila len neverou, ale aj tým, že opustila svojho syna

Lev Nikolajevič Tolstoj - Anna Kareninová (úryvok)

 „Nie všetky manželky sú také šľachetné ako vy, aby sa natoľko ponáhľali oznámiť takú príjemnú správu manželom. Budem to ignorovať dovtedy, kým to nebude známe v spoločnosti, kým nebude moje meno potupené. Len vás upozorňujem, že náš vzťah musí zostať nezmenený,“ povedal Alexej Alexandrovič.

 „Ale náš vzťah nemôže zostať nezmenený,“ ozvala sa nesmelo Anna.

Teraz, keď zase videla tie pokojné gestá, počula ten prenikavý, posmešný hlas, odpor voči nemu pohltil predošlú ľútosť, a hoci sa toho bála, rozhodne chcela, aby bolo konečne v tej veci jasno.

„Nemôžem byť vašou ženou, keď som...“ začala.

Zasmial sa chladne, uštipačne.

„Podistým spôsob života, ktorý ste si zvolili, odráža sa na vašom myslení. Vážim si vašu minulosť a pohŕdam prítomnosťou... ostatne, nechápem, že vy, taká nezávislá žena, vy, čo mužovi rovno poviete o svojej nevere a ako sa zdá, nevidíte na tom nič pohoršujúce, vidíte niečo pohoršujúce na tom, ak si máte plniť povinnosti manželky.

Chcem, aby som v dome toho človeka nestretal a aby ste sa správali tak, aby vás ani spoločnosť, ani služobníctvo nemohli odsudzovať... aby ste sa s ním nestretali. Nie je to tak veľa, myslím. A za to budete požívať práva počestnej manželky, aj keď nebudete plniť jej povinnosti. Viac vám nemám čo povedať.“

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881) – je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu (z gréc. psyché = duša, zobrazenie duševného života postavy, analýza zámerov konania postavy, vnútorný monológ = myslený prehovor postavy).

Za účasť v pokrokovom hnutí bol odsúdený na smrť, pred popravou mu zmenili trest na 4 - ročné väzenie na Sibíri, kde strávil napokon 10 rokov.

Medzi najvýznamnejšie Dostojevského romány patria: Zločin a trest (1866), Idiot (1868), Bratia Karamazovovci ( 1879 – 1880).

Dostojevskij majstrovsky ovládal psychoanalýzu pri vytváraní postáv svojich diel.

!!! Zaujímal sa najmä o vnútorný svet človeka – ľudskú dušu a do akej miery určujú sociálne a spoločenské pomery konanie človeka. !!! Ukázal, že bieda, ponižovanie a urážanie človeka rozvracia jeho dušu i charakter  a spôsobuje rozpoltenosť v jeho vedomí. Dokázal vplyv zlých spoločenských pomerov na formovanie charakterov ľudí a na ich morálny profil.

Román ZLOČIN A TREST – je SOCIÁLNO – PSYCHOLOGICKÝ román o ľudskom svedomí. Zameriava sa na duševnú krízu a zmätok v ľudskej psychike.

! VÝČITKY SVEDOMIA tvoria základ dejovej výstavby. !

Hlavný hrdina študent práva Raskoľnikov spoznáva, že falošná cesta za šťastím nevedie k oslobodeniu osobnosti, ale k jej rozpadu.U Dostojevského VINA hľadá TREST u Kafku v románe Proces je to naopak.

Na postave hl. hrdinu študenta Rodiona RASKOĽNIKOVA zachytáva rozpoltenosť ľudskej psychiky – autor to naznačil aj menom postavy raskoľ – rozkoľ.

Pre nedostatok finančných prostriedkov musel prerušiť štúdium. Zamýšľa sa nad chápaním dobra a zla v spoločnosti.Prichádza k záveru, že je !!! eticky možné, zdôvodniteľné a ospravedlniteľné konať zlo pokiaľ vedie k väčšiemu dobru.!!! Pod vplyvom tejto teórie rozdeľuje ľudí na 2 kategórie :

  • na obyčajných, ktorí sa musia podriaďovať a nemajú právo prestupovať zákon
  • a neobyčajnýchvýnimočných, ktorých poslaním je vládnuť a v mene dobra majú právo i zabiť človeka, ktorý škodí väčšej skupine ľudí, práve k nim sa zaraďuje aj Raskoľnikov

Pod vplyvom tejto teórie po dlhých úvahách sa chudobný petrohradský študent Rodion Raskoľnikovrozhodne zavraždiť starú bezcitnú úžerníčku, ktorá bola stelesnením zla a ukradne jej šperky. Pri čine však musí neplánovane zabiť aj jej sestru, ktorá je jej opakom, mierna a láskavá ku všetkým. Svoj čin motivuje tým, že jej zabitím oslobodí ľudí vydaných jej na milosť a zároveň vyrieši i možnosť dokončenia vlastného štúdia na univerzite.

!!! Autor zachytáva obdobie prípravy vraždy a následného duševného rozpoloženia hrdinu po nej. !!! Zahladí stopy zločinu. Z vraždy je obvinený nevinný človek.

!!! Aj po vražde je Raskoľnikov presvedčený o svojej nevine, !!! nepripúšťa si, že spravil niečo zlé: „To, že som zabil odpornú, škodlivú voš, starú, nikomu nepotrebnú úžerníčku, za ktorej zabitie by mi mali štyridsať ráz odpustiť, lebo vyciciavala úbožiakov to je zločin?“

Nezabil z nenávisti, ale chladne si to zdôvodnil logikou : „Nezabil som človeka, ale princíp!“

Sám seba sa pýta, či ho má sestra Duňa stále rada, aj keď vie, že je vrah.

Neskôr prežíva ťažkú duševnú krízu, autor ho vedie k poznaniu, že jeho čin mal osobné pohnútky a nie je východiskom zo spoločenského zla. Uvedomuje si ťarchu svojho zločinu – !!! nemôže sa zbaviť výčitiek svedomia. Rozmýšľa nad tým, či má jeho ďalší život bez trestu význam. !!!

Po tom, čo sa zoznámiprostitútkou Soňou Marmeládovou, dcérou alkoholika (predtým čistým a nevinným dievčaťom, ktorá prostredníctvom prostitúcie živí celú rodinu) sa dobrovoľne prizná na polícii. Je odsúdený na 8 rokov nútených prác na Sibíri.

Do vyhnanstva ho sprevádza i Soňa. Svojou láskou mu vráti nádej a vieru v človeka, spôsobí jeho duševný prerod a privedie ho na cestu pokánia. Oslobodzujúcim z výčitiek sa mu stáva až láska k Soni, ako trestanec sa zmieri s trestom a spoznáva, že šťastím nie je iba lásku prijímať, ale nájsť ju aj v sebe.

 ! Autor v diele rieši problém individuálnej vzbury jednotlivca proti spoločnosti, ktorá však nie je východiskom zo spoločenského zla. !

Hlavná postava svojím titanským vzdorom má črty romantického hrdinu.

Prvky naturalizmu – pri opise vraždy starej úžernícky - Raskoľnikov ju zabil sekerou.

Idiot - hlavný hrdina knieža Myškin je stelesnením vnútornej krásy a ľudskej ušľachtilosti, ktorú však ostatní v nepochopení vnímajú ako idiotizmus

Bratia Karamazovovci – román opisuje problém otcovraždy a hľadania vinníka medzi 3 synmi

Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Zločin a trest (úryvok)

Naturalistický opis vraždy stareny

Starena bola ako vždy prostovlasá. Svetlé prešedivené vlasy mala zapletené do myšacieho chvostíka, ktorý jej trčal na zátylku. Pretože bola nízka, úder jej dopadol rovno na temeno. Vykríkla, ale celkom slabo, a razom klesla ako podťatá, hoci stihla ešte zdvihnúť obe ruky k hlave. V jednej ruke držala stále „záloh“. Tu ju udrel z celej sily ešte raz, zase obuchom do temena. Zaliala ju krv ako z prevrhnutého pohára a telo sa zvalilo horeznačky. Odstúpil sa pred ním a ihneď sa aj nahol k jej tvári; bola už mŕtva. Oči mala vytreštené, akoby jej chceli vyskočiť, čelo aj celú tvár zmŕštené a znetvorené kŕčom.

...........................................................................................................................................

Rozhovor Raskoľnikova a jeho sestry Duni

Raskoľnikov zrazu vstal: - Už je neskoro, už je čas! Hneď v tejto chvíli sa idem udať. Len neviem, prečo to robím.

Duni stekali dolu tvárou veľké slzy.

- Ty plačeš, sestra, ale môžeš mi ešte podať ruku?

- A ty si o tom pochyboval? – Mocne ho objala.

- Vari tým, že si to ideš odpykať, nezmývaš už polovicu svojho zločinu?

Zločinu, akého zločinu? – vykríkol náhle v akejsi nečakanej zúrivosti. – To, že som zabil odpornú, škodlivú voš, starú, nikomu nepotrebnú úžerníčku, za ktorej zabitie by mi mali aj štyridsať ráz odpustiť, lebo vyciciava úbožiakov, to že je zločin?

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Maturitné otázky z literatúry

Diskusia: Realizmus vo svetovej literatúre - Balzac, Zola Dostojevskij, Tolstoj

Pridať nový komentár


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.043