Krátka epická próza – poviedka

Krátka epická próza – poviedka

1. Próza

Prvotne znamená neviazanú formu reči a pokladá sa za jednu zo základných foriem literárnej tvorby. Ak je v próze viac lyrických prvkov hovoríme o lyrizovanej próze, ak je v próze viac epických prvkov hovoríme o epickej próze.

2. Znaky epiky

-prevláda v nej rozprávanie

-má veršovanú alebo prozaickú podobu

-zakladá sa na deji, na rozprávaní príbehu, udalostí

-charakteristický znak je časová následnosť a postupnosť

3. Krátke epické prozaické žánre

Črta:

krátka poviedka, ktorá literárne spracúva skutočnú udalosť, nemá zložitejší dej 
a má prenikavejšiu kresbu postáv.

Humoreska:

Veselá poviedka v ktorej dominuje humor, menšia miera kritiku. Humoreska kritizuje také spoločenské javy, ktoré neohrozujú život spoločnosti a nie sú jednoznačne negatívne alebo nebezpečné 

Besednica:

Krátka náladová poviedka. Blízka fejtónu

Poviedka:
krátke epické prozaické literárne dielo. Je to rozprávanie nejakého príbehu zo skutočného života. Obyčajne zobrazuje len jednu udalosť, životnú situáciu bez toho, aby sa venovala pozornosť predchádzajúcim a nasledujúcim udalostiam. Poviedka máva jednoduchý dej neveľkého rozsahu a voľnejšiu stavbu, čím sa odlišuje od novely, s ktorou súvisí a niekedy aj splýva. Vystupuje v nej malý počet postáv, tieto sú však zobrazené ako plnohodnotné ľudské charaktery.

4. Znaky poviedky

-obyčajne spracúva len jednu udalosť a má len jednu zápletku

-pokojnejší opis deja, menšia intenzita dramatickosti a napätia

-postavy, ich charaktery sa nemenia

-významnú úlohu plní rozprávač (väčšinou ja-rozprávač)

5. Vonkajšia a vnútorná kompozícia poviedky

Vonkajšia:

-kapitoly, odseky

Vnútorná:

- expozícia, kolízia, kríza, katastrofa.. Chýba nejaký zvrat, nečakaná udalosť. Dej je jednoduchý

6. Autorská koncepcia literárnych postáv

Fiktívna

Vymyslená, vytvára ju autor

Reálna

v skutočnosti existovala, resp. existuje (králi, vojaci atď)

často v historických románoch, drámach

Hlavná

Zohráva v diele hlavnú úlohu, dotýka sa jej hlavná dejová línia

O jej živote sa dozvedáme najviac, v 1 diele ich môže byť aj viacero

Vedľajšia

Zohráva vedľajšiu úlohu, nie je vykreslená podrobne

V príbehu sa vyskytuje len občas, je súčasťou tzv. vedľajšej dejovej línie

7. Typy rozprávača

 -autorský – vševediaci, rozvíja príbeh, opisuje, komentuje, uvádza reč postáva, zobrazuje prostredie. Pozerá na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami. Rozprávanie je v 3. os. sg.,

- personálny (klasický)– subjektívny, tiež vševediaci, ale zvyčajne sa sústreďuje len na jednu postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu deja. Rozprávanie je v 3. os. sg.

- priamy– úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil = ja-rozprávanie. V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy – teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami,

- oko kamery – zachytáva vonkajšie znaky, črty, činy postáv; o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania. Chýba tu vnútorný monológ, v ktorom sa prejavuje psychika postavy, nevieme, čo sa deje v duši postavy, čo si o udalosti myslí, postava si v duchu nič nehovorí,

-nespoľahlivý rozprávač - Je to rozprávač v literatúre, divadle či filme ktorého dôveryhodnosť a uhol pohľadu bol vážne narušený. Je to falošný rozprávač. Autor môže mať veľa dôvodov na to aby vytvoril tohto rozprávača, zvyčajne na oklamanie a podvedenie čitateľov alebo publika.

8. Povinní autori

M. Kukučín: Keď báčik z Chochoľova umrie

Literárny druh: epika
Literárny žáner: humoristicko-satirická poviedka 
Idea: Vrstva zemanov nie je schopná stáť na čele národa 
Literárne obdobie: realizmus v Slovenskej literatúre

Téma: Úpadok zemianstva, ktoré je, podľa autora, odsúdené na zánik a v spoločnosti už odohralo svoju úlohu. Východisko a nádej vidí v buržoázií, ktorá ako jediná môže zachrániť danú situáciu. 
Kompozícia: 6 častí, čísluje arabskými číslami. 

I. časť – Obrazy z trhu a krčmy v Podhradí.
II. a III. časť – Nocľah v Domaniciach, sen.
IV. časť – Ondrej Tráva u pána Domanického.
V. časť – Prehliadka dvora, stajne, sypárne.
VI. časť – Pri zemianskych hroboch. Na jarmoku v Zámostí. 

Konflikt: Ondrej Tráva – Aduš Domanický. Ondrej si na jarmoku kúpil jačmeň od Aduša, ale Aduš nemal žiadny jačmeň a premrhal aj Ondrejov závdavok.
Miesto a čas deja: oravské dediny Kameňany, Chochoľovo, Domanice
Jazyk: Autor použil jednoduchý jazyk s množstvom prirovnaní, využíva najmä protiklad (Aduš a Ondrej) a situačný humor.

Jazykové prostriedky: epitetá (malý domec, krvavé mozole, skrehnutá duša...), prirovnania (rozloží sa tam sťa pahreba, premenlivé brehy ako aprílový čas, vadia sa ako mladé straky),personifikácia (každá žilka ihrá a kričí), metafora (vietor sypal sypký sneh do tváre), zdrobneniny (vozíček, jabĺčka, ohník). 

Hlavné postavy: 

Ondrej Tráva - predstavuje rodiacu sa maloburžoáziu; gazda, ktorý sa dal na kupčenie, je pravým opakom Aduša; Ondrej nie je zaostalý, ide s dobou, nie je pasívny, je vynaliezavý, spravodlivý a trpezlivý

Aduš Domanický z Domaníc- predstavuje slovenské hynúce a upadajúce zemianstvo, je to chudobný, pasívny, typ zbytočného človeka, majetok premrhá, nestará sa o rodinu; je sebavedomý, chválenkársky, chvastá sa majetkom, ktorý nemá; od každého si požičiava peniaze a sľubuje, že ich vráti, keď jeho bohatý báčik z Chochoľova umrie a on zdedí veľký majetok.

Vedľajšie postavy:

Juráň a Katrena- dobrí gazdovia, ktorí prichýlili Ondreja Trávu
Adam a Eva- sluhovia Aduša Domanického
Báčik z Chochoľova - Adušov báčik = strýko, bohatý dekan, ktorý sľúbil Adušovi, že mu po svojej smrti zanechá všetok svoj majetok; v poviedke je iba spomínaný
Eduš Mayer - krčmár

Dej:
Ondrej chodí na jarmoky a vídaval tam človeka ktorého je len ťažko možno prehliadnúť. Po trhu sa jarmočníci zišli v krčme, pán Aduš v pokrčenej košeli, rozgajdaný, v povznesenej nálade, sa vychvaľuje. Keď priatelia odídu a fľaša je ešte nedopitá pán Aduš pozve Ondreja. Spomenul báčika z Chochoľova, toho pozná aj Ondrej. Aduš sa chválil aký on má jačmeň Ondrej vidí podguráženého pána, a preto zjednáva cenu ešte nižšie, nakoniec sa dohodnú. Ondrej nemohol ísť hneď do Domaníc, dostal sa tam až na Tomáša, keď bol v Svätom Tomáši ďalší jarmok. Na chvíľu zazrel pána Aduša s mladou ženou nasadať do bričky, ale kone sa ani zďaleka nepodobali na tie vychválené v krčme. Keď videl ich chrasty a postoj, začal sa obávať o svoju desiatku (zálohu).

Do Domaníc prišiel až za tmy, Zaklopal na dvere, kde ešte svietili. Otvorila mu pekná mladá gazdiná Katrena ktorá ho aj pohostila. Ondrej pred spánkom myslí na svoje peniažky a predstavuje si, čo by sa dalo s nimi podniknúť. Ovce, prasce – plná dedina, chotár, všetci ľudia, železnica vezie vlnu...
Ráno prišiel k miestu, kde mal byť kaštieľ ( nechýbalo nič okrem toho kaštieľa). Ondrej videl iba hospodársku biedu, biedne steny, jarok hnojovky všade rozklad a hniloba. Pán aduš ešte v posteli, nepripustí Ondreja k slovu, rozpráva a rozpráva, od báčika počnúc, cez vojenčinu, pápežom a Rímom končiac. Prevedie Ondreja po gazdovstve, všade bieda. Na všetko má ale vysvetlenie a dôvody. Najviac má však plánov: popri latkách živý plot agátov, včelín, gazdovský dvor, sypáreň, stajne. Keď prišla reč na jačmeň, vyhovorí sa, že Ondrej dlho poň nechodil, tak ho odviezol k Weisovi. Ondrej zo zúfalstva pohrozí, že bude žalovať báčikovi. Sluha poradí Ondrejovy, aby si pýtal miesto zálohy jasene, ktoré sú vysadené pri hroboch zemianskych predkov. Pán Aduš si až v tej chvíli uvedomí, že by už neokrádal len živých, ale aj mŕtvych a začala sa s ním diať čudná vec. Aduš mu sľúbi že mu vráti. Ondrej počká a pán Aduš peniaze vráti. Po čase báčik z Chochoľova umrie a Adušovi nič neporučil, napriek tomu za ním Aduš smútil.

J.G.Tajovský – Maco Mlieč

Autor v Macovi Mliečovi zachytáva život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka a ľahostajnosť voči slabším.

Útvar:

kriticko – realistická poviedka

Kompozícia: 3 časti

1.časť: Maco Mlieč sa stretáva s rozprávačom.

2.časť: Rozprávač vysvetľuje dané stretnutie s hlavnou postavou.

3.časť: Autor vykresľuje život Maca Mlieča.

Hlavná postava: Maco Mlieč

Vedľajšie postavy: rozprávač, notár, gazda, gazdiná, paholci, sluhovia

Maco Mlieč: MACO JE PREZÝVKA OD MATEJ. Prezývaný starým Mliečnikom. Od mladého veku pracoval u gazdu za trochu jedla, ošatenie a tabak. Je špinavý, nahluchlý, nasprostastý a nestará sa o seba. Má rád svoju prácu. Bol mocný a robotný ako koník. Je pravda, že ani čela nemal, oči ako myš, nos ako gombička a celý pretiahnutý; len líca mal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú. Vlasy ako jež a hrdzavé, uší skoro nič.

Obsah:

Rozprávač sa stretáva s Macom, ktorý pásol kravy. Rozprávajú sa o Macovej robote, o tom ako dlho už pracuje u gazdu, koľko má rokov, akú má plácu. Starý Mliečnik je so svojou robotou spokojný, je rád, že má kde bývať, že dostane jedlo, šaty a kúsok tabaku do fajky. Maco Mlieč ako osemnásťročný prišiel k majetnému gazdovi za paholka ku koňom. Keď mu pomreli rodičia, chcel sa oženiť, ale za takého mrzáka nechcela ísť ani jedna dievka. Ako mládenec si holil celú tvár, vlasy začesával a dával podstrihovať. Ale prešlo niekoľko rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával. Tak vyše dvadsať rokov Maco bol pri koňoch. Rád ich opatroval, ako svoje vlastné. Vozieval gazdu aj gazdinú do poľa, na lúky. Maco sa tak stal panským kočišom a sedliackym paholkom. Raz podvečer šiel po gazdu do mesta, kone sa mu splašili a Maco si zlomil nohu.

Keďže na nohu kríval, začal robiť pri voloch. No o pár rokov nevládal už ani pri voloch, a tak ho gazda dal ku kravám. V jeseni spával na poli i doma. Nikomu sa neponosoval, že mu dych počalo stavať a v nohe ho štiepalo. Počas Vianoc už nevládal okolo statku robiť a aj zima mu v telínci bola. Vedel, že už nebude dlho žiť, a preto sa chcel s gazdom vyrovnať. Chcel gazdovi splatiť to, že posledné dni len ležal a svoju robotu neporobil. No sám gazda mal voči Macovi dlh. On však žiadne peniaze nechcel, len chcel, aby mu poriadny pohreb vystrojili a na cintoríne pochovali. Výrazným momentom je, že Maco ďakuje gazdovi za všetko čo pre neho urobil a bozká mu ruku. Autor v diele zvýraznil záujem o vnútorný život prostého človeka a zameral sa na sociálnu problematiku najnižších ľudových vrstiev. Autor zobrazil každodennú prácu hlavného hrdinu a preniká do jeho psychiky.

Tajovský –Mamka Pôstková (netreba až tak vedieť)

Hlavné postavy: 
· Mamka Pôstková 
· bankár 

Dej: 

Dej sa odohráva v banke, kde si Pôstková chodí požičiavať peniaze. Obyčajne sú to tri koruny. Je to okolo päťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Visia jej nohy obuté vo veľkých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykuká čierna, zmraštená chudá tvár, zapadnuté bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené jedenásťročné dievča. Nevedela ani čítať, ani písať a zmenky jej podpisoval majetný gazda, dobrý človek, ktorý bol ochotný kedykoľvek za ňu zaplatiť. 

Bankár sa zľutoval nad starenkou a tie tri koruny prepísal na drobných dlžníkov.Peniaze si zarábala príležitostnou prácou a keď bolo najhoršie, tak sa pustila piecť chlieb. No nie vždy jej ľudia zaplatili, preto si na novú múku musela požičať od banky. Ona stále vravela, že kým žije nemusia sa báť, ona peniaze vráti a ak by aj zomrela, že má šaty, perinu, truhlu a posteľ, nech predajú. Jej muž bol veľmi lenivý. Nikdy sa mu nechcelo pracovať. Najradšej vysedával nad pecou, a keď ho žena durila, spravil sa chorým. Ona vždy uverila jeho chorobám a drela po zárobkoch. On sa mal o hospodárstvo a ich jedného syna starať. No ani to nerobil poriadne, decko prišlo zavše doráňané. 

Keď chlapča odrástlo, išlo do práce a pomáhalo materi otca chovať. Po čase sa však oženil a aj s nevestou sa prisťahoval, že spolu ľahšie vyžijú, no nebolo to tak. Syn sotvačo žene dal, bola ešte i ona aj z roka na rok rodiacimi sa deťmi materi na krku. Ženy šli pracovať a muži doma jeden pod pecou druhý na lavici opitý. 
Keď už bolo detí veľa, že nestačili zarobiť, pustila sa Pôstková piecť chlieb. To čo zarobila deťom dala, aj syn si od nej pýtal a neraz sa stalo, že si na novú múku musela požičať. Predsa jej len pánboh pomohol, umrel jej muž. 
Na kare sa syn od žiaľu tak opil, že porozháňal celú rodinu, a materi sa vyhrážal, že keď ho ona nebila bude on ju. Keď to utíchlo nevesta aj deti sa vrátili domov, len stará Pôstková nie. Nevesta ju neraz chodila prosiť, aby sa vrátila. Mať si našla malú komôrku, previezla si tam svoje veci a začala žiť sama. Piekla chlieb a syn jej už nebral. Vyplatila drobné dlžoby a aj deťom voľačo dávala. No peňazí bolo málo, tak na jar šla aj s ostatnými ženami na pole sadiť repu. Zarobila dosť, no nevedela si vyrátať koľko zúžitkuje do jesene, tak si dala odložiť peniaze u gazdu, ktorý ich tam zaviedol. 

Ten ich však prepil a Pôstková sa nevedela vyplakať za svojimi grajciarmi. 
V zime potom štverajúc sa na pôjd s prádlom spadla a zlomila si ruku. Doktor ju zobral do nemocnice. Keď sa to dopočul jej syn opil sa a išiel s vozom pre ňu. Bolo mu ľúto, čo sa stalo a požiadal ju, aby sa vrátila späť k nemu. Ona súhlasila, no aby nevestu nevyjedala predala šaty i perie z periny. Keď sa minulo aj to pobrala sa späť do svojej izbičky. V zime keď prišiel čas vrátiť peniaze prišla poprosiť do banky, že nech ešte vyčkajú do jari, keď predá perinu, lebo v zime ju bude ešte potrebovať. V jari, keď predá perinu, pôjde do banky vrátiť svoj dlh a peniaze, ktoré si zarobí sadením repy si chce odložiť na svoj pohreb.