Osvietenstvo v slovenskej literatúre

OSVIETENSTVO V SLOVENSKEJ LITERATÚRE alebo 1. FÁZA SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO OBRODENIA (1780 - 1820)

• Slovensko súčasťou habsburskej monarchie; po smrti cisárovnej Márie Terézie nastupuje na trón jej syn Jozef II. (osvietenský absolutizmus, jozefinizmus)
• opatrenia proti záujmom šľachty a cirkvi – zrušenie nevoľníctva, rozpustenie žobravých reholí, vydanie tolerančného patentu (zrovnoprávnenie konfesií), hospodárske reformy, zrušenie cenzúry
• rozvoj meštianstva
• výrobné vzťahy sa začínajú meniť na kapitalistické (zakladanie manufaktúr, rozvoj obchodu, zmeny v poľnohospodárstve)
• kultúrne ustanovizne mali v rukách Maďari, šľachta zapredala svoj slovenský pôvod
• jedinou oporou pri formovaní národného uvedomenia bol ľud a z neho pochádzajúca inteligencia – kňazi a učitelia

Slovenské osvietenstvo – znaky:

- malo ľudový ráz – inteligencia pochádzala z ľudu

- prekvitala osvetová činnosť – vznikajú učené spoločnosti:

 Slovenské učené tovarišstvo – mladí katolícki kňazi v Trnave sa rozhodli povzniesť národný jazyk (bernolákovčinu) a vychovávať ľud; v mnohých mestách založili pobočky; na čele istý čas stáli Anton Bernolák a Juraj Fándly

Učená spoločnosť banského okolia – založili ju slovenskí evanjelici, sídlo mala v Banskej Štiavnici (pozoruhodná vedecká úroveň – Banská akadémia)

- vychádzala periodická tlač: Prešpurské noviny (1783), Staré noviny literního umění (1785), Týdenník (1812)

- katolíci mali snahu vytvoriť jednotný spisovný jazyk (Jozef Ignác Bajza, Anton Bernolák)

Kodifikácia – opis, stanovenie a uzákonenie normy (jazykovej alebo inej)

1. 1. kodifikácia slovenčiny – 1787 Antonom Bernolákom

Bernolákovčina (iné názvy: Bernolákova (spisovná) slovenčina, bernolákovská slovenčina) bola prvá kodifikovaná forma (spisovnej) slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych príručkách

- na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými prvkami stredoslovenského nárečia a s fonologickým pravopisom.

Predstavitelia:

Anton BERNOLÁK (1762 – 1813)

- slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec. Ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu - pozri bernolákovčina

- Narodil sa ako druhé dieťa v rodine šľachtica Juraja Bernoláka a Anny, rod. Timčákovej v Slanici na Orave. Študoval v rokoch 1774-1778 na Gymnáziu v Ružomberku, rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne v Bratislave, Štefaneu v Trnave a teológiu na Univerzite Pázmaneu vo Viedni. Štúdiá ukončil v roku 1787 v generálnom seminári v Bratislave. Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bola kaplánka v Čeklísi (dnes Bernolákovo) 1787 - 1791. Šesť rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave. Od mája 1797 až do svojej smrti 15. januára1813 bol farárom v Nových Zámkoch a zároveň stál na čele novozámockého dekanátu a bol správcom mestskej školy. Jeho mimoriadny talent sa prejavil už v bratislavskom Generálnom seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. Tam sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, veľmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska používalo živú reč v písomnom styku a v školstve, nie je možné, aby sa formovalo na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. Tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela. Vyčerpávajúca literárna i kňazská práca, mnoho starostí s blízkou rodinou a ďalšie okolnosti mu podlomili zdravie natoľko, že nečakane zomrel na srdcovú porážku.

Bernolákovci:Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý, Alexander Rudnay (klerici), neskôr sa k nim pripojila aj laická skupina na čele s Martinom Hamuljakom. Ich literárne diela, denno-denná práca medzi Slovákmi a vzdelancami vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka (1843 v Hlbokom).

Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách

Grammatica slavica (Slovenská gramatika)

Slovár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí

Jozef Ignác BAJZA (1755 – 1836)

- katolícky farár, spisovateľ, autor satír a epigramov, autor prvého románu v slovenčine

- pochovaný je v krypte v Dóme sv. Martina v Bratislave

Prudký a výbušný Bajza sa dostal do konfliktu nielen so svojou cirkevnou vrchnosťou, ktorá zmarila dokončenie a vydanie jedných z jeho prvých diel. Do dlhých a vášnivých sporov o slovenčinu sa dostáva s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, ale takmer vzápätí i s jeho patrónom trnavským farárom a kanonikom a zároveň voleným vacovským biskupombarónom Imrichom Perényim.

René mláďenca príhodi a skúsenosťi – román; má 2 časti (zväzky)

(Príhody a skúsenosti mládenca Reného)

- prvý román v dejinách slovenskej literatúry, napísaný západoslovenským nárečím a pravopisom, ktorý autor sám navrhol (bajzovčina)

- má formu denníka a listu

- postupné odhaľovanie vzťahov a príčin konania v dvoch dejových líniách súčasne (aj retrospektíva) zvyšuje napínavosť

- René je prototypom osvietenca, ktorého konanie je určované túžbou po poznaní rozmanitosti sveta, ktorej podriadi svoj život

- v druhej časti naznačuje, že hlavnou príčinou biedy nevoľníka je rast vykorisťovania zemepánom, ako aj nedostatok právnej, osobnej a majetkovej istoty roľníka

V 1. zväzku syn Dona Varleta René sa rozhodne pre cestu do cudziny napriek otcovým protestom. Otec mu nakoniec naloží loď plnú tovaru a pošle s ním „tovariša cesty“ Van Stiphouta. V Tripolise sa spozná s dcérou pašu Fatimu, o ktorej bolo známe, že chcela poznať všetkých cudzincov, ktorí prichádzali do mesta. Ak niekto z nich potreboval pomoc, pomohla tak nezištne, že sa to pašovi nepáčilo, lebo išlo o nevercov z Európy. Podľa materského znamienka v ňom spozná vlastného brata, dvojča, od ktorého ju oddelili pri prepadnutí pred mnohými rokmi. V Tripolise sa strhne krik, prehľadávajú Reného loď, pretože zmizla Fatima, jej sluhov našli zabitých a Reného podozrievajú z únosu. Uniesol ju však morský pirát. René s Van Stiphoutom sa rozhodne hľadať svoju sestru znova. Dostanú sa až k ústiu rieky Níl, potom ku Káhire, uvidia krokodíly, hrochy. René uviazne v pasci na hrochy, sedliaci ho uväznia a predajú ho na trhu s otrokmi istému Arabovi. Arabovi zachráni život, a preto mu vráti slobodu, ale musí naučiť jeho syna cudzej reči a kultúre. Vidia Memfis, múmie. O Reném ide dobrý chýr a vo svojich službách ho chce mať mufti ako učiteľa pre svoju krásnu dcéru Hadixu. V dome muftiho prežíva mohamedánske sviatky, vidí, ako sa správajú moslimovia v mešitách, Hadixa propaguje svoju vieru. Kritizuje časté tresty a prísnosť, s akou sa vyžaduje plnenie náboženských povinností. Hadixa mu napíše, že ho ľúbi, obom im hrozí veľké nebezpečenstvo. Renému je tiež zle, má pocit, že je otrávený. Jedna cudzinka, ktorá bola spolu s Reném vykúpená z otroctva istým Arabom, mu zachraňuje život. Hadixa povie Renému, že v detstve bola zasnúbená synovi tripoliského pašu Ibrahimovi, o ktorom už istý čas nepočula. René sa jej vyjaví, že on je tým Ibrahimom z Tripolisu, ktorého zasnúbili s Hadixou. On je ten, ktorého zbojníci uniesli, ale im unikol a ujal sa ho láskavý pán Don Varlet z Benátok. Mufti sa dozvie o ich láske a hrozí im poprava. Hadixa je ranená, René ju vylieči a trest im odpustia. Ak by prestúpil na mohamedánsku vieru, mohol mať aj Hadixu. Odmietol, a preto odcestoval sám.

Ako vyplynie z rozprávania tripoliského kádiho Fatime, krásne dvojčatá zobral talianskej matke a nepozorovane ich doniesol žene Ibrahima z Tripolisu, ktorá vlastnou vinou prišla o novorodeniatko a chcela to zatajiť. Ich vlastnú matku odovzdal istému kupcovi z Egypta. Teda Don Varlet vychovával vlastné deti a ani o tom nevedel.

Po príchode Reného sa v Benátkach všetci zídu – žena, ktorá zachránila Renému život, keď ho otrávili, teda manželka Dona Varleta, Fatima, ktorú zachránil a ochraňoval verný Van Stiphout i René. Hadixa pripláva do Benátok sama, aby nevystavila Reného nebezpečenstvu.

Druhý diel sa skladá z 18 kapitol. Táto časť nemá súvislú dejovú líniu, sú to jednotlivé epizódy ciest Reného a Van Stiphouta po Slovensku, ktorých sprevádza sprievodca. Epizódy sú volené tak, aby sa kriticky vyjadril ku kláštorom, k cirkevným neporiadkom, k Slovákom, ku kveštárom (kveštár – žobravý mních, ktorý vyberá almužnu pre svoj kláštor), k farárom, k felčiarom, k šľachticom, k zemianskemu despotizmu atď. Tlač druhého dielu románu bola roku 1785 na príkaz cirkevnej vrchnosti pozastavená.

Slovenské dvojnásobné epigramata – zbierka epigramov

Juraj FÁNDLY (1750 – 1811)

- slovenský osvietenský spisovateľ, rímskokatolícky kňaz (najdlhšie pôsobil ako farára v Naháči) a entomológ – včelár

- ako prvý využil bernolákovčinu pri písaní diel

- zakladateľ Slovenského učeného tovarišstva (Trnava)

V rokoch 1787 – 1788 sa dostal do kontaktu so skupinou vlasteneckej mládeže, ktorá sa sústredila okolo A. Bernoláka, a nakoľko práve kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu, nahovorili Fándlyho, aby svoje dielo Dúverná zmlúva…, ktoré mal už sčasti hotové, vydal v novej slovenčine. Fándly súhlasil, a tak sa jeho dielo stalo prvým veľkým dielom napísaným v bernolákovskej slovenčine. Okrem tohto diela sa venoval hlavne písaniu návodov a rád, ako sa starať o hospodárstvo i zdravie ľudí a dobytka, čím sa snažil pomôcť nielen svojim farníkom. Okrem náučných diel vydal aj svoje kázne a niekoľko básní.

Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom

- prvé väčšie literárne dielo napísané bernolákovským pravopisom

- vysvetľuje a schvaľuje zrušenie meditatívnych reholí cisárom Jozefom II.; blahobyt mníchov stavia do kontrastu s biedou a zaostalosťou ľudu; obviňuje mníchov, že udržiavali ľud v nevedomosti a ostro sa stavia proti poverám, odpustkom a falošným zázrakom; bohatstvo kláštorov chce využiť na vybudovanie škôl, nemocníc, chce zmierniť biedu ľudu

- forma diela je vedecko-satirická rozprava napísaná formou dialógu medzi mníchom Atanaziom a uštipačným diablom Titinillom

Fándly pôsobil na jednej z najchudobnejších fár v trnavskej diecéze. Avšak aj v takýchto neuveriteľne ťažkých podmienkach vykonal veľa práce. Stal sa faktorom šaštínskej manufaktúry a naučil priasť bavlnu svojich chudobných farníkov, aby odohnal hroziaci hlad. Bol dedinským zelinkárom a lekárom. Nemálo úsilia vynaložil, aby povzniesol primitívnu úroveň obrábania pôdy u naháčskych roľníkov. Táto jeho činnosť prerástla cez hranice jeho farnosti a odráža sa v jeho spisovateľskom ľudovovýchovnom diele.

ĽUDOVÝCHOVNÉ SPISY JURAJA FÁNDLYHO

- vydané až po zániku Slovenského učeného tovarišstva

- Fándlyho vyjadrenie zo spisu O úhoroch, že „píše preto, aby v uhorskej krajine taká chudoba a psota nebola”, možno považovať za motto celej jeho osvetovej literárnej tvorby.

Venuje sa v ňom problému striedavého systému, ktorý mal nahradiť zastaraný trojpoľný/úhorový systém. Vysvetľuje, prečo sa úhorné polia nemajú nechávať neosiate a vysvetľuje, kedy, ako, prečo a čím by sa mali osiať, aby sa urodila na nich dobrá ozimina, a tým aj zvýšila úroda.

V diele Včelár sumarizuje hlavné včelárske zásady: ako prezimovať včely, aké úle im robiť, aké plodiny by mali včelári vysievať do blízkosti úľov, i rady o tom, aké kvetiny sú pre včely užitočné a čo im prekáža. Jeho súčasťou je aj včelársky kalendár.

Aj keď sú tieto knihy určenénajmä pre praktické využitie a sú adresované najširšímvrstvám, nemožno im uprieť ani literárne kvality. Vyniká v nich predovšetkým Fándlyho rozprávačský talent - v spise O úhoroch si napr. zvolil dialogickú formu, „rozmlúvání mezi úradskíma a richtárom“.

Piľní domajší a poľní hospodár

Zeľinkár – dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z iného diela

O úhoroch ai včelách rozmlúváňí

Slovenskí včelár

Ovčár