Porevolučné a matičné roky od romantizmu k realizmu

POREVOLUČNÉ A MATIČNÉ ROKY OD ROMANTIZMU K REALIZMU (1850 – 1875/1880)

• po porážke revolúcie (1848/49) viedenská vláda nastolila absolutistický režim, ktorý reprezentoval minister vnútra Alexander Bach

Barón Alexander von Bach (* 4. január1813, Loosdorf – † 12. november1893, Schöngrabern) bol rakúsky politik, po potlačení revolúcie roku 1848 prešiel na stranu reakcie, v rokoch 1849–1859 ako minister vnútra hlavný predstaviteľ absolutizmu (Bachov absolutizmus), centralizácie a germanizácie. Až do roku 1859 bol hneď po cisárovi druhým najmocnejším mužom štátu, ktorý však tento štát ťažko zadlžil (za éry Bacha vzrástol dlh ríšskej pokladnice na 1 800 miliónov zlatých). Bach zvýšil priame dane o 143 %, vrátil do života mnohé staré metternichovské praktiky, najmä ostrú cenzúru, policajné špehovanie, vytvorenie tajnej polície a siete udavačov. Po prehratej vojne proti zjednocujúcemu sa Taliansku bol Bach zvrhnutý. V rokoch 1859–1867 pôsobil ako veľvyslanec v pápežskej kúrii.

• úradnou rečou sa stala nemčina
• prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady a od roku 1849 vo Viedni vydávané Slovenské noviny (vychádzali v slovakizovanej češtine na návrh dôverníka pre slovenské veci na viedenskom dvore Jána Kollára)
• 1851 dochádza k stretnutiu štúrovcov a bývalých bernolákovcov (Jána Palárika, Andreja Radlinského, Martina Hattalu), ktorí sa dohodli na reforme jazyka (podľa Hodžových návrhov M. Hattala: Krátka mluvnica slovenská. – upravovala stredoslovenské nárečie podľa etymologických zásad) – hodžovsko-hattalovská reforma
• po páde Bachovho absolutizmu a prijatím Októbrového diplomu (1860) nastáva uvoľnenie režimu
• 1861 Uhorsko získalo novou ústavou značnú mieru samosprávy, obnovili sa uhorské úrady, snem, úradnou rečou sa stala maďarčina; začali vychádzať politické noviny Pešťbudínske vedomosti (redigoval Ján Francisci)
• – 7. júna 1861 sa v Turčianskom svätom Martine uskutočnilo celonárodné zhromaždenie, na ktorom prítomní prijali dokument Memorandum národa slovenského a v ňom žiadali uznanie slovenského národa, slovenského jazyka a samosprávu pre slovenský národ pod názvom Hornouhorské slovenské Okolie
• zo všetkých slovenských požiadaviek sa splnila len malá časť: 1863bola založená prvá slovenská celonárodná osvetová inštitúcia Matica slovenská so sídlom v Martine (prvým predsedom katolícky biskup Štefan Moyses, prvým podpredsedom evanjelický superintendant Karol Kuzmány); vznikli tri slovenské gymnáziá – v Revúcej (1867), v Martine (1867) a v Kláštore pod Znievom (1869); na gymnáziu v Banskej Bystrici sa mohlo vyučovať v slovenčine
• 1867 dochádza k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu a panovník vymenoval nezávislú uhorskú vládu na čele s grófom Gyulom Andrášim

Rakúsko-uhorské vyrovnanie alebo rakúsko-maďarské vyrovnanie bolo rozdelenie rakúskeho cisárstva podľa princípu dualizmu na dva štáty Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko (Zalitavsko) decembrovou ústavou z roku 1867. Obidva štáty boli spojené len osobou panovníka a spoločným ministrom zahraničia, vojny a financií. Od rakúsko-uhorského vyrovnania štát nazývame Rakúsko-Uhorsko.

Nacionálna doktrína maďarských vládnucich kruhov sa stala politickou platformou: existuje iba jednotný nedeliteľný politický uhorský (maďarský) národ, jediným jazykom vo všetkých oblastiach života štátu bola maďarčina

• 1874 na príkaz vlády a ministra školstva zrušené všetky tri slovenské gymnáziá (Revúca, Martin, Kláštor pod Znievom); až do roku 1918 neexistovala jediný slovenská stredná škola
• 1875 minister vnútra Koloman Tisza zrušil aj Maticu slovenskú

1. Bach J. Kollár M. M. Hodža M. Hattala J. Francisci Š. Moyses K. Kuzmány

NOVÁ ŠKOLA

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) sa prehĺbil národný a sociálny útlak. Nová politická situácia rozdelila slovenskú inteligenciu a buržoáziu (slovenský politický tábor) na dve skupiny:

1) Stará škola: (Jozef Miloslav Hurban, Janko Francisci-Rimavský, Marko Daxner, Vialiam Puliny-Tóth) hlásili sa k Memorandu z r. 1861, z ktorého osobitne vyzdvihovali myšlienku a požiadavku samosprávneho Slovenského okolia; orientovali sa na Viedeň a pokladali sa za vedúcu zložku slovenského národného hnutia; od r.1870 sa združovali okolo Národných novín, preto sa začali nazývať Slovenskou národnou stranou; časom ich aktivita ochabovala a záchranu očakávali od Ruska

2) Nová škola: (Ján Palárik, Ján Mallý Dusarov, Jan Nepomuk-Bobula, Jozef Pozdech) tvorili opozičnú skupinu; hlásali politiku činov, obrany politických práv krajiny; požadovali prebudovať dualistický systém monarchie na federatívny; hľadali porozumenie na maďarskej strane – chceli nadviazať spoluprácu s maďarskými liberálmi; zriekli sa požiadavky okolia; rozvíjali ľudovýchovnú činnosť; vydávali Slovenské noviny v Pešti; v období maďarizačného útlaku sa rozpadli.

Znaky literatúry:

• Štúrove názory bránili nástupu realizmu;
• nasledovníci – epigóni, vo svojich dielach pretvárali jeho ideológiu v mesianizmus* (nehodnotné diela);
• odklon od ľudovej slovesnosti;
• krátke útvary (črty, besednice, anekdoty, poviedky, novely) dominujú, čerpajú témy zo súčasnosti a využívajú humor a satiru na kritiku odnárodňovania;
• diela obsahujú aj romantické, aj realistické prvky;
• rozvoj drámy.

* mesianizmus – viera vo vykúpenie, spasenie ľudstva; rojčenie o vykúpení národa, ľudstva

Jonáš Záborský (1812 – 1876)

Narodil sa v zemianskej rodine, študoval teológiu v Prešove, v Halle, pôsobil ako evanjelický farár v Rankovciach, neskôr konvertoval na katolícku vieru a pôsobil ako katolícky kňaz v Košiciach. Istý čas redigoval Slovenské noviny vo Viedni, neskôr sa stal kňazom v Župčanoch.

V slovenskej literatúre má osobité miesto – tvoril v čase romantizmu, ktorého obsah a formu neprijal. V jeho diele doznieva v slovenskej literatúre klasicizmus. Bol racionalistom s osvieteneckými ideálmi. V opise biedy, zaostalosti, neslobody na dedine sa zjavujú prvé znaky reálneho zobrazenia skutočnosti, hoci viac využíva hyperbolu (zveličovanie) než realistický opis pomerov.

Nesúhlasil s novým celonárodným spisovným jazykom a Štúrovu slovenčinu začal používať až po smrti Ľudovíta Štúra.

Písal poéziu, prózu, drámu a pokladáme ho za jedného z najtalentovanejších slovenských spisovateľov.

DVA DNI V CHUJAVE

- útvar: poviedka (autor ju nazýva „novovekou povesťou“)

- kompozícia: skladá sa z 2 častí: Deň škaredý (16 kapitol), Deň pekný (17 kapitol)

najzreteľnejší kompozičný zámer je kontrast – autor postavil proti sebe dva obrazy tej istej dediny: hyperbolicky špinavú, biednu, zaostalú a utopisticky dokonalú, zbavenú všetkého zlého vďaka osvieteným reformátorom z radov slovenskej inteligencie

Podľa Záborského ľud nemá samoobroditeľské schopnosti, a preto mu musí pomôcť národne uvedomelé duchovenstvo a zemianstvo.

Obraz ideálneho zemianstva chýba, hoci dokonalé postavy z inteligencie vytvoril.

Poviedka pôsobí statickým dojmom, chýba zreteľnejšia dejová línia. 16 kapitol Dňa škaredého prináša obrázky z prostredia dediny, krčmy, zemianskeho príbytku. 17 kapitol Dňa pekného sa odohráva na oslave u kňaza Rastica.

- postavy:

Sedliaci:

Ján Kožuch – hyperbolicky stvárnená postava

Korheľ, ktorý sa musí zastarieť do každého a všetkého. Hrubý, krutý, násilnícky, ublížil aj vlastnej matke. Zlodej. Jediný má dosť drzosti verejne odvrávať vrchnosti. Richtára kritizuje, že s pánmi drží a na všetko prikyvuje. Na rokovaní s pánom s veľkým nosom navrhne, aby znížili stoličným úradníkom platy. Verejne vykričal na urodzeného pána Kobzaya, že jeho dobytok spása aj obecné pasienky. Radí každému, ale seba nedokáže na poriadok doviesť. V Dni peknom bude najnedôverčivejší voči zmenám v Chujave.

Richtár Hučko – mladý, pekný chlap, nevýrazný typ, chce byť zadobre s pánmi i sedliakmi, poslušný

Žena ho od richtárstva odhovára, ale on je richtárom aj v Dni peknom – práve pre svoju neústupčivosť.

Lipický – pôsobí ako typ na odstrašenie čitateľa

Alkohol ho zničí morálne i majetkovo. Keď nemá začo piť, prinesie krčmárovi posledné žriebä a šťastlivo ho i so svojou ženou prepijú. Konečne sú voľní, gazdovstvo zbytočne ťažilo, ostáva im ísť po žobraní...

Humenský – odroň, korheľ, ale absolvent latinských tried, najvzdelanejší v dedine

V očiach rodičov devalvuje (znižuje hodnotu) potrebnosť vzdelania pre deti (čitateľa). Je veľkohubý a namyslený, hnevá sa, že on – taká hlava – nie je richtárom. Navádza sedliakov, aby spísali sťažnosť panovníkovi do Viedne.

Úradník – pán s veľkým nosom; odstup od ľudu – autor postave nedáva meno – pán ako pán

Je výnimočne prispôsobivý – prečká v úrade každú zmenu režimu. Vládnej moci prejavuje vďačnosť používaním maďarčiny – Slovákom sa podľa reči zdá byť Maďarom, Maďarom sa zas zdá, že je Slovák. Nafúkaný úradník je slušnejší len k zemanovi Kobzayovi.

Zeman:

pán Kobzay

Odrodilec bez záujmu o ľud, neschopný podporiť žiadnu humanitárnu akciu, z ktorej on nič nemá. Priživuje sa aj na tom mále, čo obec má. Je ženatý, jeho pohľadnej paničke sa však páčia mladí šuhaji s čiernou briadkou... V Dni peknom Kobzayovci z kraja odídu a obec odkúpi ich majetky.

Inteligencia:

V Dni škaredom:

Učiteľ Koreň – slabý, akcie neschopný človek, ktorý sa vzdal svojho poslania. V dedine pôsobil už 40 rokov, stal sa z neho opilec, ktorý takmer s každým bol pokmotrený, musel byť na každej svadbe a každých krstinách. Vôbec mu nezáležalo na tom, či deti chodia do školy, alebo nie.

Farár Čulík – maďarón, ktorý hľadel splniť požiadavky pánov, maďarizoval deti a ešte sa aj vychvaľoval, že neovláda jazyk svojich ovečiek. Okrem základných kňazských povinností, gazdovstve a kartách mu na ničom nezáležalo.

V Dni peknom:

Učiteľ Semenák – vzdelaný Slovák, ktorý spočiatku chodil od domu k domu a prosil rodičov, aby deti posielali do školy. Deti rozdelil podľa veku a vedomostí a obetavo sa im venoval. Nikdy netrestal, stačil prísny pohľad.

Farár Rastic – ušľachtilý, vzdelaný národovec, utopistická predstava príslušníka inteligencie. Je iniciátorom všetkých zmien.

Úradník Rozumovský – racionalista, ktorý navrhne pre dedinu veľa vymožeností, pomocou ktorých sa zbaví biedy a morálnej skazy. V jeho predstavách nájdeme aj prvky družstevníctva. /zriadenie materskej školy, pomocnice (spoločný peňažný fond-družstvo), spoločnej sýpky, spoločného hospodárenia/

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský

(1824 – 1908)

Narodil sa v Banskej Bystrici, v rodine banského úradníka. Ľudovú školu navštevoval v Ponickej Hute, študoval na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, filozofiu na akadémii vo Vacove a na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti. 1842 prestúpil na medicínu, ktorú študoval na univerzitách v Budapešti a vo Viedni. Po štúdiách pôsobil ako stoličný lekár v Banskej Bystrici, neskôr ako bansko-lesný lekár v Brezne a od roku 1868 v Kremnici.

Zechenter-Laskomerský bol popredným činiteľom národného emancipačného pohybu najmä v memorandovom a matičnom období. Bol členom revolučnej akademickej légie v roku 1848/49. Podieľal sa na založení Matice slovenskej, kde bol aj členom jej výboru.

Bol stúpencom československej vzájomnosti. Priatelil sa s českou spisovateľkou Boženou Němcovou. Písal krátke formy humoristickej prózy, ktoré publikoval v novinách, časopisoch a kalendároch. Napísal novelu, humoristické poviedky a cestopisy a vlastný životopis.

LIPOVIANSKA MAŠA

- útvar: novela (autor ju nazýva rozprávkou)

- kompozícia: skladá sa z krátkeho úvodu, 10 kapitol označených číslom a záveru

V úvode autor vysvetľuje svoj zámer: chce zachytiť poľovnícke a iné národné zvyky pre časy, keď medveďa budú ukazovať len na obrázku. V závere pozýva na návštevu Horehronia.

Konvenčný dej s prekvapivými zvratmi, rozdelenie postáv na dobré a zlé (a zároveň na vlastencov a maďarónov) je ešte romantický či „postromantický“ znak, ale scénky z prírody, z poľovačky na medveďa, z okolia huty nesú znaky popisného realizmu.

- jazyková stránka: autorov slovník prekvapí množstvom archaizmov a nárečových slov... Autora sa rád „prezentuje“ latinským slovom – nájdeme tu vtedajšie odborné názvy rastlín a pod.

Rozprávač je prítomný v texte od prvej chvíle, prihovára sa čitateľovi na úvod i záver.

Autor zvolil klasickú kompozíciu rozprávania: v expozícii opíše prostredie, kde sa nachádza dedinka Lipová, v ktorej je maša (huta) na výrobu železa, predstaví hlavných predstaviteľov opisom i charakteristikou, naznačí, že konflikt bude spočívať v tom, že Anička Dymáková, dedička huty, sa páči dvom mládencom. Až potom sa začne zauzľovať dej s mnohými zvratmi (Ravasy nevláka do pasce Janka, ale neznámeho čipkára; Janko zachráni život Dymáka). Vyvrcholenie prinesie zatknutie Janka, obžalujú ho z vraždy čipkára, lebo Ravasy pri mŕtvom nechal Jankov nôž. Vrah a klamár sám padne do pasce, ktorú chytal pre iného. Rozuzlenie – všetko vyjde najavo a na dobré sa obráti: Janka oslobodia, Ravasy umrie, Janko a Anička sa vezmú, majú tri deti a tie deti po rokoch trávia prázdniny v lipovianskych lesoch.

Hlavná línia je spestrená scénami z poľovačky na medvede, historkami robotníkov a lovcov. Veľmi cenné sú opisy prírody s rastlinstvom, vtáctvom a riečkami.

- forma: Štýl diela sa nedá prirovnať k autorovým humorným poviedkam či cestopisom, najslabšie miesta sú pri opise a charakteristike postáv.

- postavy:

Janko Dubec – pre kučeravé vlasy zvaný Janko Kučeravý, má 25 rokov, vysokej, hrdej postavy, švárny chlapec v národnom kroji. Bol dobrým žiakom, študoval prírodovedu, ale otec mu umrel a nemohol dokončiť štúdium. Stará sa o matku, ktorá je nevidiaca. S Dymákom prichádza do sporu, pretože majiteľ huty mu vyčíta, že je „pansláv“ (člen hnutia, vyznávač myšlienky spojenia sa všetkých Slovanov). Janko si zas o majiteľovi myslí, že je „maďarón“. Ravasy upozorní Dymáka, že sa Janko zapojil do revolúcie 1848/49.

Janko má rád Aničku a popýta pána Dymáka o jej ruku, ale Ravasym pomýlený Dymák ho odmietne. Janko zachráni Dymákovi život na poľovačke, keď sa Dymákovi podarí medveďa len postreliť. Je smelá, pokúsi sa o nemožné a ide proti zvieraťu holými rukami, pretože nôž mu vzal Ravasy. Práve kvôli tomu nožu, ktorý nájdu pri mŕtvom čipkárovi, Janka obžalujú a zavrú. Neskôr ho prepustia a Janko sa ožení s Aničkou.

Uhľomerač Ravasy (z maď. úlisný, prefíkaný) je presným opakom Janka, nosí čierny oblek s čižmami, je chudý, tvár tmavá, čierne oči, nepekný pohľad, úzke fúzy, štrbavý, v spôsoboch surový. Robotníci hovorili, že je taký po otcovi, ktorý tak ubližoval robotníkom, že ho hodili do roztaveného železa. Bol veľmi zákerný, mal v rukách účty a doklady a všetko narafičil tak, že pán Dymák bol v jeho područí – urobil vždy to, čo Ravasy chcel.

Nevedel sa zmieriť s tým, že ho Anička nechce, a rozhodol sa pripraviť pascu na Janka. Janko tam nespadol, ale v jame prišiel o život čipkár, ktorý prechádzal horou. Ravasy mŕtveho obral o peniaze a Jankov nôž pichol mužovi rovno do srdca, aby od seba odvrátil podozrenie. V zmätku stratil cestu, zablúdil a musí prejsť cez pascu na medveďa. Nešťastne mu práve vtedy vystrelila puška a padla na neho ťažká klada, ktorá uzavrela klepec. Ostal visieť cez brucho, privalený kladou, rozdrúzgalo mu vnútornosti. Volal o pomoc, ale nikto jeho slabé stonanie nepočul. Našli ho až ľudia, ktorí prechádzali horou a išli kontrolovať klepec, či sa tam niečo nechytilo. Ešte žil, chrbticu mal zlomenú, museli ho zniesť na pleciach na brvnách, ako keď znášajú uloveného medveďa. Šeptom sa priznal k všetkému, peňaženku vrátil, poprosil Aničku o prepáčenie a zomrel.

Ján Palárik (1822 – 1870)

- slovenský dramatik a publicista, stúpenec Novej školy

Pochádzal z tesárskej rodiny, a tak počiatočné klasické i hudobné vzdelanie dostal od rodičov. V klasickom vzdelávaní pokračoval v Prešove, Kecskeméte, teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave a Trnave. Po vysvätení pôsobil v Starom Tekove, vo Vindšachte (teraz Štiavnické Bane) a Banskej Štiavnici. Za názory na poriadky v cirkvi a na cirkevné majetky ho potrestali cirkevným väzením a preložili do Pešti, kde pôsobil v rokoch 1852 - 1862 na nemeckej fare. Od roku 1862 až do svojej smrti pôsobil v Majcichove. Spolupracoval pri zakladaní Matice slovenskej, v roku 1868 sa zúčastnil na založení novej politickej strany - Novej školy slovenskej. Taktiež sa venoval organizovaniu národného školstva a osvety. Vydával cirkevný časopis Cyril a Metod. Písal drámu, venoval sa teórii dramatickej literatúry.

ZMIERENIE alebo DOBRODRUŽSTVO PRI OBŽINKOCH

- cieľom autora bolo poukázať na potreby tolerancie a zmierenia medzi národmi (Slováci a Maďari) a medzi spoločenskými vrstvami (šľachta – zemianstvo a inteligencia).

Palárik ako príslušník Novej školy podporoval spolužitie národov v Rakúsko-Uhorsku na princípe národného federalizmu. Oslavuje vlastenectvo, úctu k rodnému jazyku a starostlivý vzťah k ľudu.

- autor uplatňuje zámenu postáv

- útvar: veselohra v 3 dejstvách; text oživuje rýmový verš

- téma: Život na grófkinom zámku. Spolužitie Slovákov s Maďarmi.

- idea: Vzájomná úcta a porozumenie medzi slovenským a maďarským národom. Touto hrou chce autor ukázať, ako by mohli žiť vo vzájomnej úcte a porozumení národy v Uhorsku.

- kompozícia: 1. Expozícia – zoznámenie sa s postavami a vzťahmi medzi nimi,

1. Kolízia – oznámenie príchodu budúceho mladoženícha a zámena postáv grófky a jej spoločnice,
2. Vyvrcholenie konfliktu – Rohon vyznáva lásku nepravej grófke, barón žiada o ruku nepravé dievča z ľudu,
3. Rozuzlenie – vysvetlenie situácie, požehnanie mladému páru, účasť na konci dožinkovej slávnosti.

- postavy:

Miluša Oriešková, dcéra vlasteneckého učiteľa, vychovávaná v národnom duchu a k tolerancii voči Uhorsku. Vzdelaná, bystrá, sebavedomá v styku so šľachtou. Pozná cudzia jazyky, hrá na klavíri, je spoločníčkou mladej grófky, ktorú získala pre slovenskú vec.

Grófka Elisa Hrabovská, sirota, jej tútorom je barón Kostrovický starší, s ktorého synom je už od detstva zasnúbená (podľa šľachtických obyčajov). Krásavica, milá k služobníctvu i k ľudu, priateľská k Miluši. Pod vplyvom učiteľovej dcéry hovorí po slovensky a hlási sa k slovenskému pôvodu.

Barón Ľudovít Kostrovický, snúbenec grófky Hrabovskej, zhýčkaný budapeštianskym prostredím, ušľachtilý, priateľský k Rohonovi, v citoch úprimný, dáva prednosť láske pred majetkom. Hlási sa k maďarskému národu, hoci jeho rod má slovenský pôvod. Má tendenciu vo všetkom uhorskom vidieť len maďarské.

Zememerač Rohon, priateľ baróna Kostrovického, pôvodom Slovák, ale štúdiom a prostredím pomaďarčený. Pod Milušiným vplyvom sa veľmi rýchlo vracia k svojim koreňom.

Capková, komorná grófky Hrabovskej, nafúkaná, nesympatická slúžka, ktorá rada prekračuje svoje kompetencie, udržiava patričnú vzdialenosť od ostatného služobníctva a ľudu, je povýšenecká aj k Miluši, ktorú považuje za votrelca do grófskej rodiny. Elisu by rada videla vo vznešenej spoločnosti.

- dej:

1. dejstvo

Miluša je spoločníčkou grófky, do kaštieľa za ňou prichádza jej otec – učiteľ Orieška. Poslal grófke žiadosť o príspevok na opravu školy. Poteší sa, že grófka a jej tútor majú záujem o stav obecných škôl.

Elisa sa dozvie, že mladý barón, ktorý je podľa sobášnej dohody jej snúbencom, príde na jej panstvo ako budúci mladoženích. Miluša prostoreko vyjadrí svoju nespokojnosť s tým, že si grófka vezme muža, o charaktere ktorého nevie nič. Dohodnú sa na skúške ženícha. Počas dožinkovej slávnosti, ktorú odložia až na deň príchodu barónovho otca, grófka ponesie dožinkový veniec a bude sa vydávať za učiteľovu dcéru. Miluša privíta hostí v úlohe grófky Hrabovskej. O zámene informujú Capkovú a Pištu Husára – komorníka pánov.

1. dejstvo

Mladý barón neprišiel s priateľom zememeračom na vidiel veľmi nadšený. Ani jemu sa nepozdáva, že podľa zvyklostí rodu si musí zobrať dievča, ktoré už dávno nevidel a ktoré dobre nepozná. Dostanú taký istý „šťastný“ nápad ako slečny, zamenia si úlohy. Pištovi nedovolia ani prehovoriť, takže ich o ničom neinformuje. V kaštieli ich víta pekná grófka, ale nepravá. Sú jej smiešni vystupovaním i rečou – hovoria len po maďarsky. Víta ich veľmi plamenne po slovensky, za čo si od baróna vyslúži meno – Panslávka. „Grófka“ vzbudí sympatie u Rohona, ale barón začína ľutovať, že ho s ňou viaže sobášna zmluva.

1. dejstvo

Nepravý barón sa začína pod vplyvom oduševnenej „grófky“ meniť tak rýchlo, že je to Elise až nepríjemné. Aj v jej srdci narastá zlosť na to, že sa má za neho vydať. Rohon už nedokáže dlhšie zvládať ošemetnú situáciu a vyznáva lásku krásnej grófke, teda Miluši. Miluška sa čestne prizná, že grófkou nie je, a je šťastná, že muž, ktorý sa jej páči, nie je barón, ale zememerač. Pravá grófka Hrabovská však necháva baróna ešte naďalej v napätí. Zjavuje sa pred ním v krásnom kroji ako žnica z ľudu a barónovi sa natoľko páči, že je ochotný riskovať i nerovné manželstvo. Vyjasnenie prichádza nakoniec, spokojnosť je na oboch stranách, všetci sú víťazi, niet porazených. Na dožinkovej slávnosti je prítomný i starý pán barón Kostrovický, ktorý mladému páru požehná.

ĽUDOVÍT (v netrpezlivosti k Miluši): Upozorniť musím osvietenosť vašu, že je pán Lajoš veľký Maďar; pri slovenskej konverzácii sa mu iste zívať bude ako rybe na suchom.

ROHON (k Miluši): Igaz, drága Erzsikém! Oh, be illenék egy pár magyar szó piros szép szájában!

MILUŠA: Ha, ha, ha! Prepáčte, páni, že sa vám smiať musím. Či neviete, že ste tuná v slovenskom kraji?; Maďarská reč je pekná na rovinách dolnozemských, ale tu pod Tatrami krásne zneje reč slovenská a krásne sa rozlieha spev slovenský. A keby ste boli ozaj rodení Maďari, to bych vás iste vedela prijať po maďarsky; ale keď viem, že ste oba Slováci ako repa —

ĽUDOVÍT (stranou k Rohonovi): Ez hallatlan dolog, barátom!

ROHON (stranou k Ľudovítovi): Veru hallatlan, ale tak mi zo srdca hovorí. (K Miluši.) Követem alásan, drága grófno! Každý, kto sa v Uhrách narodí a uhorský chlieb je, je Uhor.

MILUŠA: Istotne, ale nie každý je Maďar. Čudujem sa vám, Lajoško, že ste sa ešte nenaučili v školách tento rozdiel. Tak dobre sú Slováci Uhri, ako i Maďari, ktorí si tu nemajú väčšie právo osobovať. A ten chlieb uhorský — ha, ha, ha — vari mi ho Maďari vyrábajú? Práve sa mi končí žatva a dnes budem sláviť obžinky; uvidíte, aký je úprimný a dobrosrdečný ten ľud slovenský, z ktorého lona i vy pochádzate; len sa ho nemusíte tak odriekať, páni, a tak opúšťať úbohých krajanov svojich.