Svetová a Slovenská literárna moderna

Svetová a Slovenská literárna moderna

SVETOVÁ LITERÁRNA MODERNA

(80. roky 19. storočia – 20. roky 20. storočia)

– koniec 19. storočia sa niesol v znamení veľkých zmien, ústiacich do katastrofických predstáv, chaosu a dezorientácie

– rýchle životné tempo, konkurenčný boj, rast sociálnych problémov = spoločenská situácia plná pesimizmu a beznádeje

– neistota, nepokoj, kríza myslenia a kultúry vôbec

– v literatúre rozmanitosť štýlov, smerov a žánrov – hľadanie nových ciest v umení prostredníctvom slobody jednotlivca

– zdôrazňovanie významu autorského subjektu

Umelecké smery:

Parnasizmus

– francúzsky umelecký smer (literárna škola) z konca 19. storočia, ktorý sa snažil o dokonalú krásu literárneho diela precíznou formou a rozmanitosťou žánrov bez spätosti básne so spolo-čenskou realitou

– umenie si musí postačiť samo o sebe, jeho poslaním nie je zobrazovať reálny svet a jeho problémy

– lyrika sa mohla písať neosobná

– za ideál krásy spisovatelia pokladali antickú literatúru

Impresionizmus (lat. impressio – dojem)

– umelecký smer, ktorý pôvodne označoval výtvarnú orientáciu voľnej skupiny mladých maliarov, ktorý sa spoločne predstavili v Paríži r. 1874

– chce zachytiť okamžitý dojem nezaťažený racionálnym ani empirickým poznaním

– charakterizuje ho bezprostrednosť a spontánnosť, zvýšená zmyslová vnímavosť každodenného sveta, citovosť a sugestívnosť

– jazyk básní je výrazne lyrický a bohatý na básnické prostriedky; využívanie eufónie a farebných asociácií; próza je lyrizovaná; v dráme sú prítomné náladové a lyrické prvky

Naturalizmus

– autor kladie dôraz na detaily (opisuje), dlho sa venuje jednému detailu, zveličuje určité fakty, situácie

Symbolizmus (gréc. symbolon – znak, náznak)

– umelecký smer, ktorý vznikol v opozícii voči „zmyslovo povrchnému“ impresionizmu a „popisnému“ naturalizmu

– vzniká vo Francúzsku na konci 19. storočia

– sústredil sa na vnímanie a estetický zážitok

– základným výrazovým prostriedkom, stavebným prvkom sa stalo nepriame pomenovanie – symbol, ktorý slúžil na vyjadrenie abstraktného pojmu (srdce – láska, holubica – mier, lev – sila, sova – múdrosť...)

– za zakladateľa sa považuje francúzsky literárny teoretik a básnik Paul Valéry

– symbolizmus bol iracionálny, mnohovýznamový, skeptický, individualistický.

– štylizovali sa do roly nepochopených a „prekliatych“.

– Pre báseň hľadali výnimočné zvukové efekty, ktoré mali evokovať vzťah medzi slovom a hudbou. Tým sa zámerne narúšala tradícia v prozódii a zrodil sa voľný verš.

Dekadencia (fr. décadence – úpadok)

Francúzska literatúra

– najvýznamnejšími predstaviteľmi nových smerov boli tzv. prekliati básnici

– kritizujú dobovú spoločnosť, kladú dôraz na vlastné a nezvyčajné skúsenosti

– patria sem: Paul Verlaine [pól verlén]

Jean Arthur Rimbaud [žán artur rembó],

Tristan Corbière [korbiér],

– podnet pre ich tvorbu dal francúzsky básnik Charles Baudelaire [šárl bodlér]

Charles BAUDELAIRE (1821 – 1867)

– básnik, prekladateľ, výtvarný a literárny kritik

– narodil sa a aj zomrel v Paríži

– nedokončil stredoškolské štúdiá

– počas revolúcie v roku 1848 bojoval na barikádach v Paríži

– dlhý čas prežil v Kalkate (India)

Napísal:

Kvety zla – básnická zbierka (skladá sa z 5 častí: Splaní a ideál Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura a smrť)

– zbierka bola odsúdená k pokute, autora dostal zákaz publikovania, vydávania- zobrazil v negatívne, zlé stránky života, upozorňuje na falošnosť, pokrytectvo, ľahostajnosť, pretvárku stredných vrstiev spoločnosti (mešťanov)

– sústredil sa v nej na vlastné vnútro, na nevšedné pocity, na protiklady viery a skepsy, nehy a vzdoru, radosti a zúfalstva; hľadá krásu v ošklivosti

– postavené na kontrastoch dobra a zla, pekného a škaredého...

SVETOVÉ UMELECKÉ AVANTGARDY

(1. polovica 20. storočia)

Potreby literárneho vývoja viedli ku vzniku mnohých smerov: Futurizmus, Kubizmus, Imaginizmus, Dadaizmus

Avantgarda (fran. l´avant-garde – predvoj)

– týmto termínom označujeme viaceré protitradičné umelecké smery 20. storočia

– s modernou ju spája antitradicionalizmus

– avantgarda odmieta sociálnu nespravodlivosť, charakteristická je politicky ľavicová orientácia a kolektivizmus, vymedzovanie záväzného programu, združovanie sa do skupín a spolkov, vôľa experimentovať – tvarové a obsahové hľadanie

Kubofuturizmus

– je spojením futuristického dynamizmu a kubistického pohľadu (zachytáva skutočnosť z mnohých uhlov)

Vladimír Vladimirovič MAJAKOVSKIJ: Oblak v nohaviciach, Flauta chrbtica, Vojna a svet

Surrealizmus

– literárny a umelecký smer založený na snahe spontánne a bez rozumovej kontroly vyjadrovať to, čo sa deje v ľudskom podvedomí

– predstavy a sny bezprostredne zaznamenáva v podobe tzv. automatického textu metódou automatického písania

– 1924 vyšiel prvý Manifest surrealizmu, v ktorom umelci odmietali náboženstvo, koloniálny útlak a fašizmus

– surrealisti odmietali rytmus, rým,

Poetizmus (gr. poiesis – básnictvo; poiein – vytvoriť)

– vznikol v Čechách v 20. rokoch 20. storočia

Guillaume APOLLINAIRE [gijóm apolinér] (1880 – 1918)

– vlastným menom Wilhelm Apollinairis de Kostrowicki

– francúzsky básnik, dramatik, prozaik, umelecký kritik

– študoval v Monaku, Cannes a Nice

– propagoval kubizmus

– stal sa zakladateľom nového smeru – kubofuturizmu a autorom názvu umeleckého smeru – surrealizmu

Napísal: Alkoholy – najslávnejšia básnická zbierka

Kaligramy – básnická zbierka

Slovenská LIterárna Moderna
(1905 – 1918)

Do slovenskej literatúry prenikajú nové myšlienkové prúdy a začína sa rozvíjať slovenská literárna moderna. Mladí básnici pochopili modernosť ako nový vzťah k tradícii národnej literatúry – prekonávali ju novými umeleckými prostriedkami, ale zároveň ju neodvrhovali.

Svoju tvorbu uverejňovali v časopisoch Prúdy, Dennica, Slovenské pohľady, Živena, Černokňažník a písali ju pod vplyvom slovenských romantikov i francúzskych prekliatych básnikov: Baudelaira, Verlaina, Rimbauda.

ZNAKY POÉZIE PÍSANEJ AUTORMI OBDOBIA LITERÁRNEJ MODERNY:

– sústreďujú sa na vykreslenie atmosféry básne, uprednostňujú impresionistické podfarbenie, na vyjadrenie smútku, žiaľu často využívajú obraz prírody,

– zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom, zápasia medzi životom a smrťou; základným životným pocitom je nenaplnenie, citové zlyhanie a intelek-tuálna kríza, celý charakter poézie je smutný až pesimistický,

– v poézii vystupuje lyrické hrdina (lyrický subjekt),

– autori zdôrazňujú osobné myšlienky, pocity, názory a často ich prenášajú na ná-rodné a sociálne problémy,

– dominuje symbolizmus, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia,

– verš: stopovo organizovaný sylabotonický verš, zárodky voľného verša

– často používali čistý daktyl (I. Krasko: Baníci) alebo daktylotrochejský verš, kde dominovali trojslabičné slová s prízvukom na prvej slabike (I. Krasko: Otcova ro-ľa),

– umelecký impresionizmus – hra s farbami): noc, tma, samota – sivá, čierna,

– zvukomaľba, zvukomalebný verš – zameriava sa na hlásky

Predstavitelia: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy, Ivan Gall.

Ivan KRASKO (1876 – 1958)

– vlastným menom Ing. Ján Botto

– jeden z najlepších slovenských básnikov (Sládkovič, Hviezdoslav, Krasko)

– stredoškolské štúdiá absolvoval na maďarskom gymnáziu a v Rumunsku (Brašov), kde získal aj maturitu

– vysokoškolské štúdium v Prahe – chemický inžinier; aktívne sa zapojil do činnosti študentské-ho spolku Detvan

– pracoval ako chemik v dedine Klobouky

– Jeho tvorba je výrazne pesimistická.

– Smúti za domovom – ďaleko z domu, od matky, smúti, že nemôže nájsť partnerku, ktorú by mohol mať rád.

– Krasko písal o tom, čo cítil a prežil, a preto je jeho poézia zrozumiteľná, čitateľná

Nox et solitudo (1909) – básnická zbierka (Noc a samota)

– nachádzame tu Kraskove základné postoje k svetu: smútok, samotu, opustenosť a pesimizmus

– v mnohých básňach vyjadruje svoje osobné a ľúbostné pocity – bôle a smútky (Už je pozde); všetky ľúbostné básne sú akoby výčitkou zmeškaného – spôsobila to váhavosť (neviní ženu)

Topole – uplatňuje prírodnú lyriku, cez ktorú zobrazuje stav svojej duše

– využíva cielene zvukomaľbu (o, u), nachádza sa tu voľný verš

Vesper dominicae (Nedeľný večer)

– spomienka autora na rodný kraj, dom a predovšetkým na matku

Verše – básnická zbierka

– autor prechádza z osobných smútkov k smútkom národným a sociálnym

– verše venoval svojej snúbenici

Život

– snaha autora „bojovať so všetkými problémami a smútkami“

Otcova roľa

–zobrazuje návrat do rodného kraja a uvedomuje si útlak slovenského národa,

– otcova roľa je symbolom útlaku, biedy, sĺz – nemožno ju obrábať

Otrok

– báseň založená na symbole otroka, ktorému od detstva zneli v ušiach piesne neslobodnej, zotročenej matky

– básnik burcuje k odporu a k pomste za všetky utrpenia

Baníci

V tejto básni vystupuje sociálny a národný utláčateľ v podobe démona, ktorý si chce získať na svoju stranu slovenského človeka za zlato, striebro a drahé kamene.

Jehovah

– naznačil, že slovenský národ sa dá kúpiť za peniaze, nie je schopný bojovať za svoju identitu