Ženské predstaviteľky realizmu: Vansová, Šoltésová, Podjavorinská a Timrava

Ženské predstaviteľky realizmu: Vansová, Šoltésová, Podjavorinská a Timrava 

► Ženské predstaviteľky realizmu:

► Terézia Vansová: Vyrastala v rodine evanjelického farára, detstvo prežila na fare v Slatine. Keďže ženy sa nemohli vzdelávať, väčšinu svojich vedomosti nadobudla čítaním kníh a samo štúdiom. Vydala sa za evanjelického farára a žili v chladnom byte v Lomničke. Spolu mali jedného syna, ktorý im však zomrel na zápal pľúc. Táto udalosť ovplyvnila jej tvorbu- pesimizmus, tragika,... Vydáva prvý ženský časopis Denica. Jej motto:,, Človek chránený vyššou mocou víťazí." Písala prózu, cestopisy, spomienky z detstva, romány, novely. Typické pre jej štýl je dokonalé zobrazenie ženských postáv.

► Elena Maróthy- Šoltésová: Narodila sa v rodine farára a spisovateľa Daniela Maróthyho; matku stratila už v útlom detstve. Vzdelanie získala v Ľuboreči, na nemeckom dievčenskom ústave v Lučenci a v Poprade. Po sobáši sa presťahovala s manželom do Martina, kde sa mohla venovať literárnej, kultúrnej a spoločenskej činnosti. Bola členkou výboru Živeny, neskôr sa stala podpredsedníčkou a v rokoch 1894 – 1927 bola jej predsedníčkou. V roku 1910 sa zaslúžila o založenie výrobného účastinárskeho spolku Lipa, ktorý zabezpečoval prácu pre slovenské ľudové vyšívačky a odpredaj ich umeleckých výrobkov. Pod vedením Šoltésovej zriadila Živena (spolok) niekoľko rodinných škôl a kurzov pre dievčatá. Napriek ťažkým obdobiam v jej živote (prežila obe svoje deti – dcéra jej zomrela v detskom veku, syn ako dospelý) sa jej v tomto období výrazne darilo realizovať rozsiahlu edičnú činnosť venovanú najmä ženám. Svojou všestrannou činnosťou sa často stala priekopníčkou v rôznych smeroch, no hlavne sa stala uznávanou vedúcou osobnosťou slovenského ženského hnutia.

► Ľudmila Podjavorinská: Narodila sa v učiteľskej rodine, ktorá sa v roku 1910 presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Vzdelanie získala v Bzinciach. Pracovala krátko ako úradníčka Červeného kríža, ako nevydatá pomáhala otcovi v škole, no väčšinu života žila len zo skromných príjmov za literárnu prácu v periodikách. Tvorba Svoje prvé práce uverejňovala v peštianskych Slovenských novinách a časopise Vlasť a svet v rokoch 1887 – 1888. Na Slovensku jej prvé diela vychádzali od roku 1892 v Národných novinách a Slovenských pohľadoch, neskôr spolupracovala s detskými časopismi Zornička a Dětský máj. Začínala vydávaním básní, no už čoskoro sa rozhodla venovať i próze. Vo svojich dielach zobrazovala trpké osudy obyčajných ľudí, no tiež hlboko nazrela do ľudských duší. Vo svojich dielach z vidieckeho a molomestského prostredia opísala s kritickým nadhľadom každodenné rodinné starosti. I keď v začiatkoch literárnej kariéry využívala často komickosť postáv i situačnú komiku, neskôr vyostrila konflikty, či už sociálne alebo etické, čím sa jej diela stali hlbšími, vážnejšími a postavy tragickejšími. Svojou tvorbou sa od začiatku radí do obdobia realizmu, kde sa približuje kvalitou takým autorom, ako sú Svetozár Hurban Vajanský, Martin Kukučín alebo Jozef Gregor Tajovský. Vo svete slovenskej literatúry sa však zapísala najmä ako zakladateľka modernej slovenskej literatúry pre deti.

► Božena Slančíková Timrava: Pochádzala z rodiny evanjelického farára, spoluzakladateľa Matice slovenskej, mala 10 súrodencov. V rodine bol intenzívny záujem o literatúru, ktorý sa prejavil aj vydávaním rukopisného zábavno-poučného časopisu Ratolesť (zachovalo sa len 1. číslo z roku 1887; prvýkrát použila pseudonym Timrava). Celý život prežila v zapadnutom kraji, na novohradských vrchoch, čo sa plne prejavilo v jej literárnom diele. Začínala s rukopisnými veršami Pesničky. Napísala zhruba 70 „pesničiek“. Podľa jej názoru, obmedzovali jej tvorivé schopnosti, preto sa orientovala na prózu. Jej prínos spočíva v novom a novátorskom spôsobe písania, lebo svoje postavy nenechala len trpne prijímať údery osudu, ale viedla ich k tomu, aby sa proti životu, ktorý ich gniavil, búrili. Charakteristické pre ňu bolo úsilie o nový výraz textu, ktorý spočíval na využívaní viacvýznamovosti slova; so sarkazmom zobrazila pomery v slovensky národne orientovanej spoločnosti a kriticky opísala jej malomeštiacke neduhy. Pri ironickom tóne sa sústreďovala na psychológiu hrdinov, ktorí sú vnútorne samým protirečením. Konfrontovala konanie svojich postáv s ich cítením a myslením, a tak vytvárala svojskú formu vnútorného monológu. I keď jej dielo znamená vrchol slovenského realizmu, svojím dôrazom na psychológiu postáv, životným pocitom, je však už blízke tvorbe Slovenskej moderny.