Slovenská próza a Slovenská dráma

Slovenská próza a Slovenská dráma 

► Slovenská próza: Znaky: Po skončení II. svetovej vojny sa spisovatelia snažili nadviazať na demokratické tradície medzivojnovej literatúry a na jej pluralitný model. Uplatnenie rôznych smerov- naturizmus, existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus a i. Literatúra nástrojom propagandy, za jedinú správnu tvorbu bol vyhlásený socialistický realizmus, prerušenie kontaktov so svetovou literatúrou. Próza musela plniť ideologické ciele →pomáhať pri združstevňovaní dediny, odhaľovať triedneho nepriateľa, viesť ideologický boj, bojovať proti imperializmu. V románoch 3 témy- SNP, budovanie socializmu a združstevňovanie- podávali deformovaný obraz spoločnosti. Spisovatelia mali väčšiu slobodu- nadviazanie kontaktov so svetovou literatúrou. Založenie nových lit. časopisov- Mladá tvorba, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, Romboid. Autori podávali neskreslené priblíženie II. svetovej vojny, SNP, kolektivizácie a obdobia kultu osobnosti. Predstavitelia mladej generácie upriamili pozornosť na súčasnosť- súkromie, krízy a psychika jednotlivca, ľúbostná tematika. Spisovatelia vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov, vyčiarknutí z učebníc. Rozdelenie literatúry na: 1.oficiálnu- diela prechádzali schvaľovacím procesom, autori rozdelení na angažovaných, menej angažovaných a podozrivých - veľká časť spisovateľov sa radšej rozhodla nepublikovať, ale dávali prednosť historickej tematike a zážitkom z detstva. 2.samizdatovú (disidentskú)- jej predstavitelia boli prenasledovaní a vystavení rôznym formám zastrašovania a šikanovania. 3. exilovú- v zahraničí vzniklo niekoľko vydavateľstiev, ktoré vydávali diela exilových autorov. Postmodernizmus: umelcký smer, ktorý vznikol na americkom kontinente. Jeho vznik je úzko spätý s rozšírením počítačov a postupným prechodom industriálnej spoločnosti na informačnú. Pre vznik posmodernizmu v literatúre je medzníkom román V. Nabokova Lolita (1955). V postmodernizme dominuje krátka próza, v ktorej sa nepreferuje príbeh, dej ani postava. Rozprávač iba zaznamenáva, podáva správu, robí zápisky. Primárnu funkciu má podanie príbehu a druhotnú funkciu plní dej. Dôraz sa kladie na výraz jazykových prostriedkov. Častým javom v dielach slovenských spisovateľov je dehumanizácia intímneho života. Pri tvorbe textu sa uplatňuje prelínanie rozličných žánrov a využitie palimsestovej techniky písania. Najvýznamnejší autori a ich diela: 

• František Hečko (slo): Vysťahovalci, Na pravé poludnie, Slovanské verše, Červené víno, Drevená dedian
• Rudolf Jašík (slo): Na brehu priezračnej rieky, Námestie svätej Alžbety, Mŕtvi nespievajú
• Alfonz Bednár (slo): Sklený vrch, Hodiny a minúuty, Hromový zub, Deravý dukát, Kolíska
• Dominik Tatarka (slo): V úzkosti hľadania, Panna zázračnica, Farská republika, Radostník, Družné letá, Démon súhlasu, Prútené kreslá, Písačky, Sám proti noci, Navrávačky
• Ladislav Mňačko (slo): Smrť sa volá Engelchen, Nočný rozhovor, Oneskorené reportáže, Ako chutí moc, Agresori, Siedma noc, Súdruh Munchhausen
• Ladislav Ťažký (slo): Vojenský zbeh, Amenmária, Samí dobrí vojaci, Kŕdeľ divých Adamov, Pivnica plná vlkov, Evanjelium čatára Matúša, Aj v nebi je lúka, Kto zabil Ábela?, Slzi neplačú
• Vincent Šikula (slo): Na koncertoch sa netlieska, Možno si postavím bungalow, S Rozarkou, Nebýva na každom vršku hostinec, Majstri, Muškát, Vilma, Matej, Ornament, Pán horár má za klobúkom mydleničku, Prázdniny so strýcom Rafaleom
• Peter Jaroš (slo): Popoludnie na terase, Urob mi more, Zdesenie, Váhy, Putovanie k nehybnosti, Menuet, Krvaviny, Tisícročná včela
• Ladislav Ballek (slo): Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia, Biely vrabec, Južná pošta, Pomocník, Agáty
• Ján Johanides (slo): Súkromie, Podstata kameňolomu, Nie, Nepriznané vrany, Balada o vkladnej knižke, Marek koniar a uhorský pápež, Najsmutnejšia oravská balada, Zločin plachej lezbičky, Holomráz, Krik drozdov pred spaním, Kocúr a zimný človek
• Rudolf Sloboda (slo): Narcis, Britva, Ohorský rok, Krv, Ako som sa stal mudrcom, Armagedon na Grbe
• Pavel Vilikovský (slo): Citová výchova v marci, Prvá veta spánku, Večne je zelený, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Slovenský Casanova, Peší príbeh, Krutý strojvodca
• Dušan Dušek (slo): Streccha domu, Oči a zrak, Náprstok, Kufor na sny, Teplomer, Poloha pri srdci, Kalendár, Najstarši zo všetkých vrabcov, Pištáčik, Dvere do kľúčovej dierky
• Dušan Mitana (slo): Psie dni, Patagónia, Nočné správy, Koniec hry, Hľadanie strateného autora, Slovenský poker, Môj rodný cintorín
• Jana Juráňová (slo): Zverinec, Siete, Iba baba, Téma Majakovskij, Salome, Misky strieborné, nádoby výborné, Utrpenei starého kocúra

► Slovenská dráma: Povojnoví dramatici nadviazali na povojnovú drámu. Zaujímali ich existenciálne vyhrotené situácie, keď sa hrdina musel rozhodnúť medzi povinnosťou a a túžbou, násilí a humanizmom. Obľúbené boli komédie a veselohry, hlavne v 50. rokoch. Mnohým dielam chýbalo umelecké stvárnenie, boli bezkonfliktné. V 60. rokoch vznikli hry nové obsahom aj formou. Milan Lasica a Július Satinský v tomto období založili Divadlo na korze (1967). V 70. rokoch sa mnohí autori odmlčali. Vznikali divadlá malých foriem, napr. Stanislav Štepka – Radošínske naivné divadlo. Experimentovali aj Lasica a Satinský. Všeobecne možno hovoriť o útlme tvorby. V 80. rokoch zaznamenáva nástup satira. Vznikajú avantgardné divadlá: GUnaGU, Stoka, Snažia sa o obraznosť, poetickosť a hravosť. Najvýznamnejší autori a ich diela: 

• Štefan Králik (slo): Posledná prekážka, Margaret zo zámku, Hra bez lásky
• Ivan Bukovčan (slo): Diablova nevesta, Hľadanie v oblakoch, Pštrosí večierok, Kým kohút nezaspieva, Zažen vlka, Takmer božský omyl, Sneh nad limbou
• Peter Karvaš (slo): Meteor, Polnočná omša, Antigona a tí druhí, Jazva, Experiment Damokles, Absolútny zákaz, Vlastenci z mesta Yo čiže Kráľosvstvo za vraha
• Milan Lasica a Július Satinský (slo): Soirée, Nečakanie na Godota, Náš priateľ René, Plné vrecká peňazí, Nikto nie je za dverami, Deň radosti
• Stanislav Štepka (slo): Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, Jááánošííík, Človečina, Alžbeta Hrozná alebo Krw Story, Hrob lásky, Ženské oddelenie, Hotel Európa, Čierna ovca, Kino Pokrok, Konečná stanica, Pavilón B

► ► Poznámky:

• Schematizmus: bezduchá mechanickosť, šablónovitosť, Sklon k mysleniu a konaniu podľa hotových vzorov
• Budovateľský román: popis prostredia. Pozitíbny hrdinovia: robotníci, funkcionári. Negatívni: intelektuáli, špióni
• Samizdat: ilegálne vydávaná tlač, pokúšal sa postaviť vedľa oficiálnej literatúry aj literatúru neoficiálnu tak, aby skutočne žila a dostávala sa medzi čitateľov
• Disident: politický odporca oficiálnej mienky
• Polimpestová technika: spočíva v nadväzovaní textu na iné texty a voľnom narábaní s citáciami a kvázicitáciami
• Persigláž: posmešné napodobenie, zosmiešnenie
• Digresia: odbočenie od hlavnej línie deja v umeleckom texte
• Marginálie: autor tvorí báseň na istú tému akoby „na okraj“.
• Milenarizmus: očakávanie skorého prícodu spasiteľa a jeho kráľovstva pred koncom sveta
• Heréza: novátorstvo, rozkolníctvo, kacírstvo
• Ortodoxia: Prísne dodržiavanie viery, lipnutie na pôvodných zásadách, princípoch

►►► Rozbor významných diel:

Kolíska: Dej sa odohráva počas druhej svetovej vojny. Novela začína tým ako hlavná hrdinka Zita Černeková počúva rozhlasový prenos zo súdu, na ktorom svedčil jej muž. Svedčil proti jej bývalému milencovi Majerskému, ktorý bol obvinený z rozvracania a sabotovania družstva. Druhá dejová línia začína rozprávaním o minulosti: K Zite domov príde počas vojny Majerský. Zita ho proti svojej vôli ukryje v izbe, lebo má stále na pamäti ako ju v mladosti zneužil. Jej muž je medzitým ukrytý v bunkri, kde s ním bol predtým aj Majerský, ale ten utiekol, lebo mal zapálené oči. Na hliadke začujú nemeckí vojaci z Černekovej chalupy zvuk, ktorý pripomína motor. Je to však len kolíska, v ktorej Zita uspáva svojho chorého syna. Vojaci vojdú dnu, mysliac si, že vnútri posielajú pomocou dynama a vysielačky správy partizánom. Keď zistia, že je to len kolíska, zostanú v chalupe u Zity. Najprv sa jej pýtali, či nevie niečo o partizánoch, no pomaly začínali byť dotieravý. Nedovolili Zite obliecť si šaty, hoci mala len košeľu a sukňu. Zita ich v obave, že nájdu Majerského ponúkla chlebom. Majerský medzitým rozmýšľal o tom ako kedysi „prenechal“ Zitu Ragalovi a bolo mu toho ľúto. Obmann, jeden z vojakov, podľa všetkého veliaci dôstojník kázal Zite aby kolísala chlapca, lebo zvuk kolísky mu pripomínal domov. Postupne sa vojaci začali správať veľmi neslušne a nadávať Zite, pričom ich úmyslom bolo zneužiť ju. Medzitým to už Majerský nemohol vydržať a utiekol von oknom. Vojaci si zo Zity ďalej uťahovali. Rozhodli sa vymočiť do hrnca a poliať tým chlapca. „Našťastie“ sa vonku začalo strieľať a všetci okrem Zity a chlapca vybehli z chalupy. O chvíľu sa vrátili s ranenými a jedným mŕtvym. To Majerský na nich strieľal z potoka. Vzápätí doviedli aj jeho – raneného. Novela končí tak ako začala. O niekoľko rokov Zita počúva rádio, kde v súdnom procese Majerského odsúdia na dvanásť rokov vezenia. Hnevá sa na svojho muža, pretože svedčil proti nemu.

Tisícročná včela: Na začiatku knihy sa dozvedáme o m. Pichandovi a jeho synovi, ako pracujú s drevom. Cez deň, keď chlapi išli z hory, Valent sa pobral chytať pavúky. Samo si ľahol do včelína, kde sa mu zdalo o nesmrteľnej včele a ako sa ním rozpráva. Starý Pichanda si zdriemol, pokým jeho synovia popílili drevo a spomínal na múračky. Zdalo sa mu s jeho frajerkou, ako bol uväznený vo veľkej vile. V dedine sa večer chystala zábava, na ktorú sa všetci tešili. Na zábave sa o Kristínu pobili Matej Svak a Juraj Ciprík a pokrokovým človekom v dedine bol učiteľ Orfanides, ktorý mal záľubu vo včelách a štepení stromov. Začalo sa leto a chlapi šli kosiť seno. Na ženy v tom období zostal celý dom na starosť. Hore na lúkach prišiel za Valentom statkár Haderpán a dohodol sa s ním, že bude doučovať nemčinu jeho dcéru Hermínu. Medzitým Kristína doniesla obed chlapom a při obchode sa stretla s Matejom, ktorý sa u nej zdržal cez noc. Stará murárska partia sa vybrala na múračky i so Samom Pichandom. Martin Pichanda oslavoval päťdesiatku a na oslave sa hovorilo o starých dobrých časoch. Po odstupe času sa konajú v dedine svadby.Juraj si berie Stasku Dropovú, Kristína sa vydala za Mateja. I Samo sa oženil. Zobral si Máriu Dudáčovú. Po niekoľkých rokoch zomiera učiteľ Orfanides. 
Valent Pichanda doštudoval právo. Manželstvo Mateja a Kristíny je po 9 rokoch bezdetné. Mateja privalilo v hore a po čase umiera. Kristína ostáva sama. Martin Pichanda sa z roka na rok menil, chodila za ním Ružena, aby šiel na spoveď, no on bol neveriaci. V januári 1904 zamrzlo Martinovi ríbezľové víno. Nechtiac sa mu tá fľaša rozbila a on pojedol črepy. Zadusil sa a jeho žena i deti sa nevedeli s jeho smrťou vyrovnať. Kristína si našla milenca. Valent predáva svoj diel Samovi a jeho rodine. Samo, Martinov nástupca, zháňa starú murársku partiu do roboty. Berie so sebou aj najstaršieho syna Jána, ktorého zrazili policajti a umiera. Samo sa vracia domov. Zanevrie na celý svet. Narodil sa mu syn Marek a to ho trochu upokojilo. Kristíne sa narodil syn Ivan. V dedine zabilo mlynára a tak sa Samo púšťa na mlynárske remeslo. Opravil mlyn a mlel pre celú dedinu. Darilo sa mu dobre. Takto to šlo z roka na rok, až vypukla vojna. Zomiera Ružena. Kristínin milenec ovdovel a zobral si ju. Samko sa oženil a odišiel s manželkou do Ameriky. Začala sa vojna a muži museli ísť do vojny. Samkov syn Peter sa chcel oženiť, no při bitke ho zavreli a poslali na front, kde sa dá zajať Rusom. Do vojny sa dostáva aj syn Karol, na fronte umiera. Pichanda spolu s priateľkou sa dostávajú do Ružomberskej väznice. Po prepustení idú domov. Do vojny sa dostáva aj syn Karol, na fronte umiera. Pichanda spolu s priateľkou sa dostávajú do Ružomberskej väznice. Po prepustení idú domov.