Slovenská medzivojnová poézia (nadrealizmus, DAV, katol. moderna)
Typ práce: Referát
Jazyk:
Počet zobrazení: 1 754
Uložení: 188
Slovenská medzivojnová poézia (nadrealizmus, DAV, katol.moderna)
Katolícka moderna
Je to zoskupenie slovenských katolíckych básnikov, ktorých do jedného celku spojil ich kresťanský svetonázor a snaha priblížiť slovenskú literatúru európskej moderne (nie je to však len slovenský smer - do katolíckej moderny sa zaraďujú aj autori z iných krajín). Ich prvé básne vyšli v časopise Elán, ale za ich oficiálny vstup do slovenskej literatúry je považované dielo Antológia slovenskej poézie, ktorú zostavil ich hlavný predstaviteľ - Rudolf Dilong. Po roku 1948 boli predstavitelia katolíckej moderny prenasledovaní.
Vzor našli vo francúzskej katolíckej moderne (hl. predstaviteľ Henri Bremond), ale ovplyvnil ich aj poetizmus, symbolizmus a surrealizmus (hoci ich vo svojej tvorbe nechceli uplatňovať). Základné témy ich poézie: viera v Boha, láska k Slovensku (tieto dve témy sa prelínali), príroda, zmyslové zážitky a láska k žene.
Najvýznamnejší autori katolíckej moderny: Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina, Janko Silan, Karol Strmeň, Svetozár Veigl, Gorazd Zvonický a ďalší.
Rudolf Dilong (1905 - 1986) patril k najvýznamnejším predstaviteľom katolíckej moderny, bol rodeným básnikom („O Dilongovi možno povedať, že aj jeho sny sa formovali vo veršoch.“). Pochádzal z Oravy, od svojich 15 rokov pôsobil vo františkánskom ráde ako mních. V roku 1945 odišiel do emigrácie. Pôsobil na rôznych miestach, najdlhšie však v Kanade. Napísal 111 zbierok. Základnou témou jeho poézie je láska k domovu, tradíciám a krásam (keď bol v emigrácii, tieto témy sa ešte zintenzívnili).
Prvé zbierky: Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte, lazy! (majú ľahký popevkový rytmus, motivicky a tematicky sú jednoduché, obsahujú živelnú mladosť, optimizmus a vitalizmus). Básne s vplyvom surrealizmu a poetizmu: Hviezdy a smútok, Helena nosí ľaliu, Mladý svadobník (popri Fabryho Uťatých rukách bola najsurrealistickejšou básňou v slovenskej poézii). Začiatkom 30. rokov napísal dielo Antológia slovenskej poézie.
V rokoch 1938 - 39 sa Dilong inšpiroval dianím v Paríži a vo svete, ale aj premenami na Slovensku, na základe čoho vydal zbierku Mesto s ružou. Veľmi aktívny bol aj v období 1. slovenskej republiky. Jeho ďalšie diela: Konvália, Nevolaj, nevolaj, Hanička (zbierky baladickej poézie s intímnym charakterom); zbierka Otčina, zohrievaj ma (píše v nej o túžbe po domove); memoáre Stretával som ľudí a svet (hodnotí v nich svoj život kňaza, básnika a emigranta); autobiografická próza Zakliata mladosť (1943); román Človek s láskou (1944); Moja krv (posledná Dilongova zbierka, ktorá u nás vyšla); Ja, Rudolf Dilong, trubadúr (posledný výber básní). Napísal aj 2 drámy.
„Ja, Rudolf Dilong, trubadúr,
z milosti Božej bedár,
bezmocne musím žalovať:
vek zlý je, čas na nože,
blen neodteká z denných drám,
možno ho brať do vedár,
ťahám sa s krížom a som sám,
z milosti Božej bedár.“
Janko Silan (1914 - 1984), vlastným menom Ján Ďurka, bol od mladosti takmer slepý. Bol katolíckym kaplánom. Vo svojich dielach dochádza skoro až k panteistickému pohľadu (Boha stotožňuje s prírodou), sústredí sa na osud človeka a básnika v spoločnosti a inšpiruje sa ľudovou piesňou. Pre jeho tvorbu sú charakteristické harmonické melódie, piesňový dialóg a zvnútra disonančné (nesúladné) reflexie moderného človeka.
Jeho najvýznamnejšie zbierky: Kuvici (1936), Rebrík do neba (1939), Slávme to spoločne (1941, túto zbierku venoval matke), Kým nebudeme doma (1943) - v týchto štyroch zbierkach sa zaoberá zmyslom ľudskej existencie; do protikladu dáva nadzmyslovo a zmyslovo, svetlo a tmu... Zbierky Piesne z Javoriny a Piesne zo Ždiaru obsahujú prírodnú lyriku, majú regionálny charakter, autor sa v nich zaoberá všeľudskými krízami.
Po roku 1945 odišiel do Važca a na 20 rokov sa básnicky odmlčal. Do literatúry sa vrátil v roku 1967 zbierkou Sám s vami. Ďalšie diela: báseň Slovenská Veľká noc (1968, oslava jari), zbierky Oslnenie (1969, opisuje v nej utrpenie cirkvi a národa), Ja som voda a iné verše (vyšla v Ríme v roku 1984; má 2 časti: poéma o básnikových trampotách / reflexívne básne o rokoch neslobody), Piesne z Važca (1991, je to jeho posledná zbierka).
Slovenský nadrealizmus (Avantgarda ’38)
Nadrealizmus v slovenskej literatúre bol „poéziou nového videnia“. Názov tohto smeru prvýkrát použil Rudolf Vilon. Najvýznamnejším českým predstaviteľom bol Vítězslav Nezval, na Slovensku reprezentovala nadrealizmus tzv. Veľká sedmička - Rudolf Fabry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Ján Brezina, Pavel Bunčák, Július Lenko a Ján Rak. S nimi spolupracovali teoretici a kritici Michal Považan a Mikuláš Bakoš.
Títo autori nadviazali na domácu básnickú tradíciu, na Janka Kráľa, Ivana Krasku a Ladislava Novomeského. Úzko spolupracovali aj s výtvarníkmi (Cyprián Majerník, Ján Mudro, Ladislav Juderna, Vincent Hložník). Oficiálnym začiatkom činnosti nadrealistickej skupiny bol deň 28. 2. 1939, kedy sa v Bratislave konal večierok venovaný nadrealistickej poézii.
Zborníky nadrealistických autorov: Áno aj nie (1. zborník - 1938; pod slovom Áno rozumeli súhlas s pokrokom a všetkým novým, pod slovom Nie odpor k fašizmu), Sen a skutočnosť, Vo dne aj v noci, Pozdrav. Spisovatelia väčšinou vytvárali tzv. pásmovú poéziu. Vo svojich dielach vychádzali zo slovenských ľudových rozprávok, odmietali tradičné hodnoty, chceli šokovať meštiactvo a jeho vkus; vyjadrovali sa iracionálne, ale ich básne skrývali pocity ľudí v odľudštenej dobe, ktoré sa dali dešifrovať. Základom ich tvorby bolo experimentovanie; hlásali, že sa „za cenu umenia vzdávajú umenia“ (R. Fabry). Ich básne vznikali na základe metódy psychického automatizmu, vidieť v nich „kŕčovitú krásu“, dĺžka strof a veršov je nepravidelná, niekedy je verš tvorený len jedným slovom, časté sú veršové presahy, je vynechaná interpunkcia. Hromadili nerovnako značné slová (ktoré nemali nič spoločné), čím vytvárali paradoxy; často používali aj genitívnu metaforu (metafora skladajúca sa iba z dvoch podstatných mien, pričom 2. je v genitíve).
Nadrealizmus svojimi programovými zásadami odmietal ideovú funkčnosť poézie. Tvorivá prax slovenského básnického nadrealizmu sa v priebehu vývinu odkláňala od pôvodných programových východísk a citlivo odrážala dobu a jej protirečenia.
Rudolf Fabry (1915 Budmerice - 1982 Bratislava) bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenského nadrealizmu. Prvé básnické príspevky uverejňoval už ako študent trnavského gymnázia. Po jeho ukončení študoval zemepis a kreslenie v Prahe (odvtedy sa okrem literatúry venoval aj výtvarnému umeniu, grafike a koláži). Dlho pracoval aj ako redaktor v Bratislave. Debutoval zbierkou Uťaté ruky (1935), východiská nadrealistickej poézie rozšíril v 2. zbierke Hodiny vodné hodiny piesočné (1938). Slovenský nadrealizmus vyvrcholil v obsiahlej básnickej skladbe Ja je niekto iný (1946).
Uťaté ruky
Toto dielo v polovici 30. rokov vzbudilo veľkú pozornosť, pretože Fabry v ňom odmietol nielen staršie literárne tradície, ale aj symbolizmus. Takzvaná antilyrika Uťatých rúk bola v ostrom protiklade s ustálenými literárnymi pohľadmi na zmysel a poslanie poézie, kvôli čomu ju veľká časť kritiky odmietla. Niektorí autori však bránili Fabryho právo na experiment - napr. Novomeský alebo generačný kritik nadrealizmu Michal Považan (ten označil Fabryho zbierku za rozvinutie nového umeleckého smeru).
Hodiny vodné hodiny piesočné
Prekvapujúca novosť obrazných pomenovaní v týchto veršoch sa zakladá sčasti na paradoxoch (horiaci pot skál; detské rečňovanky teliat...) a z časti na neobvyklých, iba zdanlivo nelogických súvislostiach (čierny kašeľ komína, anjelske vlasy kukuríc...). Nadrealistický voľný verš nie je totožný s tradičným voľným veršom - v porovnaní s ním sa v ňom viac vyzdvihuje významová stránka slova na úkor celkového významu vety a potláča sa vetný prízvuk.
Ja je niekto iný
Hoci toto dielo autor dotvoril a knižne vydal až po oslobodení, jej podstatné časti boli známe z časopisu Elán už uprostred 2. svetovej vojny. Táto skladba je viacvýznamová, dotýka sa vnútorného pocitového sveta básnika ako aj postavenia človeka v odľudštenej dobe.
Ústredným motívom je motív smrti, okolo ktorého sa hromadia obrazy krutosti, hrôzy a všeobecnej záhuby (takto básnik vyjadril protest proti vojnovému ničeniu). Obnažuje tu samotný zrod surrealistickej lyriky, vytvára akoby nadskutočno svojím samotným rozdvojením - druhý pól básnikovho subjektu predstavuje imaginárna bytosť Féneo (diabol metafory). V básnickej skladbe sú zobrazené 2 stretnutia s ním - 1. stretnutie s Féneom / 2. stretnutie s Féneom. Toto rozdvojenie osobnosti umožnilo autorovi vytvoriť v diele napätie, ktoré trvá až do záverečnej básne Ja som to, kde dochádza k spojeniu dvoch básnikových bytostí. Táto báseň vyznieva harmonicky, básnik sa v nej vracia k tradičnému prejavu.
„Ktosi šiel po ceste s Féneom ruka v ruke | ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneo.“
Vladimír Reisel (1919) bol ďalším priekopníkom nadrealistického hnutia. K nadrealizmu sa dostal už v mladom veku. Sústreďoval sa hlavne na lyricko-reflexívny a zmyslový prístup a na spoločenské stránky reality. Zbierky: Vidím všetky dni a noci (1939), Neskutočné mesto (1943), Zrkadlo a za zrkadlom (1945), Temná Venuša (1967).
Pred tvárou všetkých
Touto básňou vyslovil v prelomovom roku 1938 politické stanovisko svojej generácie. Úryvok: „Budeme milovať všetko čo v sebe chová oheň odporu | všetko | čo ešte má silu postaviť sa proti víchru slabomyseľnosti | a zrady | nech syčí vodopád istoty z toho, čo bude.“
Neskutočné mesto
Lyrickým sujetom Neskutočného mesta je hľadanie blízkej ženskej bytosti v meste „básnikov a holubov“, po uliciach ktorého blúdil G. Apollinaire. Za básnickou víziou neskutočného mesta sa skrýva pokorená Praha. Opakujú sa tu motívy noci, smútku a bezútešnosti; je tu jasne naznačený nesúhlas básnika s dobou a jeho túžba po inom, lepšom a ľudskejšom svete.
Štefan Žáry (1918) sa dostal k nadrealizmu už ako študent strednej školy, neskôr od iných predstaviteľov prebral avantgardné postupy, experimentovanie a nápaditosť. Vo svojej tvorbe zobrazuje tragický pocit života a štylizuje sa do údelu tzv. prekliatych básnikov.
Zbierky: Zvieratník (1941; „ozajstná nadrealistická zbierka“), Stigmatizovaný vek (1944; „kniha najbolestnejšia a najľudskejšia“), Pečať plných amfor (1944; „prejav svetobežníka i vojaka“), Pavúk pútnik (1946; „tulákovo blúdenie za slobodou“), Dobrý deň, pán Villon (1947), Múza oblieha Tróju (1965).
Citát Ivana Plintoviča
„Zbierka villonovských balád Dobrý deň, pán Villon potvrdzuje, že Žáry ani ako nadrealista nie je básnikom jedinej tváre. I keď podstatná časť jeho villonovských balád vznikala súbežne s básňami a prózami Zvieratníka (a tesne pred Pavúkom pútnikom), jednako je markantný rozdiel medzi oboma zbierkami. Kým v básňach a prózach Zvieratníka Žáry dôsledne plní literu nadrealistických zásad, zatiaľ vo villonovských baladách tieto zásady porušuje, pokúša sa o akúsi syntézu krásy kŕčovitej a krásy neštylizovanej, inšpirujúc sa pritom iste i Nezvalovou zbierkou 52 hořkých balad věčného studenta Roberta Davida...
Villonova doba bola zlá, nenormálna a tragická: bila sa v nej renesancia so stredovekom. Zlá, nenormálna a nezmyselne tragická je i doba na začiatku štyridsiatych rokov... A táto zlá, nepokojná doba, pridúšajúca a znásilňujúca človeka, nedovoľujúca normálne žiť a tvoriť, táto doba uväzňuje i poéziu a odsudzuje i básnika na buričstvo, bohémstvo a tuláctvo.“
DAV
Laco Novomeský (1904 Budapešť - 1976 Bratislava) sa po prevrate presťahoval s rodičmi do Senice, neskôr vyštudoval za učiteľa. V roku 1925 sa stal redaktorom novín Pravda chudoby. Za revolučnú činnosť bol viackrát väznený. Bol nositeľom čestného titulu „národný umelec“.
Zaraďuje sa do skupiny DAVistov, bol predstaviteľom ľavého avantgardizmu v medzivojnovej slovenskej poézii. Vo svojich básnických začiatkoch sa pri hľadaní nových výrazových prostriedkov socialistickej poézie vydal vlastnou cestou. Jeho lyrické dielo sa delí na 2 relatívne samostatné časti, ale vnútorne je jedným celkom. 1. časť tvorby: zbierky Nedeľa (1927), Romboid (1932), Otvorené okná (1935) a Svätý za dedinou (1939) a cyklus básní zo začiatku 2. svetovej vojny Pašovanou ceruzkou (1948).
Nedeľa
Do tejto zbierky zhrnul výsledky predchádzajúcej tvorby. V poézii vidí nezameniteľný druh ľudskej činnosti, pristupuje k nej ako k tvorbe a nie ako k prostému zobrazovaniu života alebo zveršovávaniu myšlienok. Ani tu sa nezaprel ako básnik silného sociálneho cítenia. Viaceré skladby tejto zbierky majú baladický ráz, v ich podtexte sa skrýva sociálna tragika (napr. v básňach Noc, Slúžka, Fiasko).
Rovnomenná báseň Nedeľa je pásmovou skladbou, ktorá spája zdanlivo vzdialené a nesúvisiace motívy. Je rámcovaná nočnou prechádzkou popri Dunaji, zmyslové vnemy sa v nej prekrývajú s básnickou reflexiou, je tu využitý daktylotrochej, vidieť v nej zjavný príklon k poetizmu (bohatá obraznosť, ktorá vychádza z voľného združovania zmyslových zážitkov; exotická motivácia, hravosť a ľúbozvučnosť).
„Keď niekedy niekoho zaráža atmosféra a kulisy mojej prvej básnickej zbierky Nedeľa, dnes by som mu chcel povedať, že pre mňa znamenali to, čo znamená pre chlapca - dlho väzneného medzi štyrmi stenami - prvá vychádzka na trávnatú, neohradenú lúku: vyváľal som sa z radosti nad jej objavom. A to je tiež odpoveď, prečo som svoju prvú zbierku pomenoval Nedeľou. A viedla ma k tomu ešte jedna objektívna príčina, a to tá, že som chcel, aby poézia šiestich všedných dní bola dňom siedmym, dňom nedeľným.“
Romboid
Pozn.: romboid = kosodĺžnik, „zlámané trosky detských hier“
Je to zbierka venovaná „zaviatej pamiatke Janka Kráľa, ktorý predstavil poéziu slovenskej literatúre“. Prikláňa sa tu k poetizmu - poetizmus v slovenskej poézii touto zbierkou dokonca vrcholí. Platia tu tie isté znaky poetizmu ako v Nedeli, navyše je tu bohatý zvukosled samohlások a spoluhlások (napr. v básni Slnce na vodách). Novomeský ani v tejto zbierke úplne nepodľahol vplyvu poetizmu. Šťastná bezstarostnosť príznačná pre Nezvala je mu vzdialená; namiesto nej používa melanchóliu, ktorá v niektorých básňach prechádza až do tragickej podoby.
Otvorené okná
Názov je symbolický, znamená otváranie okien do Európy (toto bolo heslom celej poprevratovej básnickej generácie). Motív otvoreného okna sa vynára až v závere zbierky; je viacvýznamový (pre autora znamená „tušenie obzoru nepoznaného“, čo sa dá chápať v osobnom aj spoločenskom zmysle).
Svätý za dedinou
Autor sa tu vyrovnáva s nepriazňou doby, sám so sebou a s vlastnou poéziou. Viaceré básnické skladby tejto zbierky majú aj príležitostný ráz (napr. Španielska obloha a Sen). Mottom zbierky sú verše, ktoré v lyrickej skratke vystihujú jej humanistický obsah:
„Až sa zas budú básne čítať,
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh i mráz,
jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku.“
Na začiatku 2. svetovej vojny uverejnil cyklus 10 básní, ktorý neskôr vyšiel aj knižne pod názvom Pašovanou ceruzkou. Pomenovanie je alegorické, prebral ho od rovnomennej básne, ktorú napísal počas pobytu vo väzení. V tejto zbierke vyjadruje odpor proti fašistickému útlaku.
2. fáza Novomeského tvorby: zbierky Vila Tereza (1963), Do mesta 30 minút (1963) a Stamodtiaľ a iné (1964). Zbierka Vila Tereza obsahuje aj rozsiahlu lyrickú skladbu Vila Tereza, ktorá nesiecharakteristický podtitul „Ktorýsi 6. november v rokoch 20-tych“; je taktiež veľkou básnickou oslavou ideí VOSR. Novomeský sa venoval aj prekladateľskej činnosti.„Je pravda, slovo samo nelieči... Ale myslite na nosnosť slova, ktoré sa môže stať grandióznym činom s liečivou - a ešte viac: uzdravujúcou silou, ako idea sa stáva mocou, keď si ju osvoja húfy.“
Podobné práce | Typ práce | Rozsah | |
---|---|---|---|
Nadrealizmus v slovenskej literatúre | Učebné poznámky | 735 slov | |
Nadrealizmus v slovenskej poézii | Referát | 354 slov | |
Rudolf Fabry – automatický text, nadrealizmus, lyrická poézia – medzivojnové obdobie | Ostatné | 454 slov | |
Symbolizmus, vitalizmus, nadrealizmus | Referát | 1 086 slov | |
Slovenská medzivojnová poézia 1918 – 1945 (nadrealizmus, DAV, katolícka moderna) | Ostatné | 828 slov |