Dráma 20. storočia - témy, žánre (Čapek, Dürrenmatt, Miller, Williams)

Dráma 20. storočia - témy, žánre (Čapek, Dürrenmatt, Miller, Williams)

Karel Čapek (1890 Malé Svatoňovice – 1938 Praha) chodil na gymnáziá v Hradci Králové, Prahe a Brne; potom absolvoval filozofickú fakultu právnickej univerzity v Prahe. Takmer 20 rokov pracoval v Lidových novinách, v ktorých uverejnil mnoho článkov, poviedok, bájok a fejtónov. Jeho manželkou bola Oľga Scheinpflugová – známa česká herečka a autorka divadelných hier, ktorá o svojom manželovi napísala aj spomienkovú knihu.

Čapek ťažko znášal udalosti z roku 1938, ktoré boli nakoniec aj príčinou jeho smrti. Vplýval na nový program mladej českej literatúry, o čo sa zaslúžil prekladmi z francúzskej avantgardnej poézie (Francouzská poezie nové doby; 1920), ale aj prízvukovaním myšlienky, že umenie musí reagovať na aktuálne otázky svojich čias.

Prvé krátke prózy Zářivé hlubiny a Krakonošova záhrada napísal so svojím bratom Jozefom. Už v nich sa zamýšľali nad postavením človeka v podmienkach technického pokroku a civilizácie. Týmto istým problémom sa zaoberali aj v dramatickej tvorbe (Ze života hmyzu, Adam stvořitel – v obidvoch dielach vyslovili skeptický názor na niektoré vlastnosti ľudskej spoločnosti; skľučovala ich predstava ľudskej chamtivosti, sociálnych rozporov, nevraživosti a honby za majetkom).

Ze života hmyzu

Čapek v tomto diele akoby alegoricky prenášal vlastnosti ľudí na zvieratá. Má 3 dejstvá: V 1. dejstve sú zobrazené motýle symbolizujúce neveru v láske a morálny úpadok manželstva; v 2. dejstve chrobáky, ktoré predstavujú boj o život a konkurenciu a v 3. dejstve mravce, ktoré sú tu rozdelené na červené a čierne, čo symbolizuje rasové problémy a nenávisť.

Po prevrate Čapek vystúpil už ako samostatný autor, ale v jeho prózach (Boží muka, Trapné povídky) stále rezonovala nedôvera voči človeku. Svojím životným optimizmom prekvapil v komédii Loupežník (hlavným hrdinom je tu mladý človek, ktorý prehovára rečou plnou života, odvahy a smelej dobyvačnosti).

Čapek sa mnohými postavami snažil upozorniť ľudstvo na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí z deľby práce, z technických objavov a mechanizácie výroby. Stále viac zdôrazňoval myšlienky humanizmu a návratu k prirodzenému človeku, ktorý neodsúdi pokrok, ale ani sa nezriekne starých a osvedčených ľudských práv. Ďalšími významnými dielami sú fantastický román Továrna na absolutno (1922), dráma R. U. R. a román Krakatit (1924).

1. U. R.

1. U. R = Rossumovi univerzálni roboti

V tomto diele autor zobrazil konflikt medzi zmechanizovaným životom a jeho prirodzenou podstatou. Uviedol diváka do prostredia vysoko organizovanej továrenskej výroby, ktorej hybnou silou nie sú živí ľudia, ale ľudia – stroje, ktoré nazval Robotmi.

Vedcovi Rossumovi sa podarilo vynájsť robota, ktorý dokáže nahradiť prácu človeka, ale postupne tým, že časť práce vykonávajú práve roboty, stráca ľudstvo na Zemi prevahu. Rossum si stále necháva výrobné tajomstvo pre seba, no po čase zomiera a ľudia sa neúspešne snažia toto tajomstvo nájsť. Roboty sa prestávajú vyrábať, vzbúria sa, vyvraždia ľudí, zničia stroje a sami medzi sebou sa vyhubia. Postupne dochádza ku koncu ľudstva; zostáva žiť len starý robotník Alquist, ktorý sa pokúša vynájsť nový spôsob výroby. Čapek na tomto mieste privádza dielo až do absurdnosti a k neriešiteľným problémom, no nakoniec nachádza prekvapivé riešenie.

Nachádza ho v dvoch robotoch – Primusovi (Primus = prvý) a Helene, ktorí ožili ako ľudia – sú akoby Adamom a Evou a stávajú sa základom pre ďalšie ľudské pokolenie. Autor tu prirovnáva vedecké poznatky k láske: „Čo je to všetko proti láske muža a ženy?“ Hovorí, že všetko postupne opadá a zničí sa, a iba láska bude stále kvitnúť a človek vďaka nej nikdy nezahynie; zdôrazňuje lásku ako niečo, čo dokáže ľudí udržať na svete. Alquist uvažuje, ako ďalej, no všetko sa mu zdá ničotné, pretože z Primusa a Heleny sa stali ľudia. Čapek sa snaží varovať pred prílišnou automatizáciou práce, pri ktorej človek nie je nútený tvoriť, a tak postupne prestáva myslieť. Kvôli tomu, že Čapek bol veriaci, sa v diele objavujú aj citáty z biblie.

Hoci je pointa drámy humanistická, autor ju nevteľuje do živých postáv. Ľudia tu majú mocenské postavenie, naproti tomu roboti predstavujú všeobecné typy, ktoré sú potvrdením spisovateľových doktrín. Sú rovnako oblečení, majú bezvýraznú tvár a vyjadrujú sa stroho bez individuálnych zvláštností.

Krakatit

Autor tu oveľa konkrétnejšie naznačil svoju humanistickú koncepciu sveta, hlavnými postavami sú už živí ľudia z technickej a vedeckej oblasti. Ide o drámu významného, ale nebezpečného objavu (vynález výbušniny s názvom krakatit), ktorá sa odohráva v inžinierovi Prokopovi. Čapek ho v románe necháva prejsť zložitou cestou, aby mu nakoniec slovami jednoduchého deduška povedal: „A ono není potřeba dělat velké pokusy... Člověk... má víc myslet než li cítit. A ty jsi se hrnul do všeho jako střelený.“ Autor aj tu pripomína ľuďom, aby nesiahali vyššie, než na čo stačia. Krakatit patrí k utopistickým románom; sú v ňom použité aj psychologické prvky (vzťahujú sa hlavne na zobrazenie inžiniera Prokopa).

V polovici 30. rokov začali do Čapkovych diel prenikať živé dobové prvky a otázky. Mocenské úsilie Adolfa Hitlera zobrazil najskôr alegorickou formou v románe Válka s mloky a v dráme Bílá nemoc (v obidvoch odsúdil princíp násilia v riadení ľudskej spoločnosti). Keď však videl, že nemecký fašizmus začal ohrozovať aj Československo, vyzval ľudí v dráme Matka na obranu svojej vlasti.

Bílá nemoc

Hlavné postavy: MUDr. Galén, Sigelius, barón Krüg a Maršal. Autor sa tu pohybuje v alegorickej rovine; biela nemoc môže byť symbolom vojny, fašizmu, ale aj všetkého, čo zasiahlo ľudí koncom 30. rokov, avšak nie je proti nej žiadny liek. Čapek vkladá nádeje do doktora Galéna, ktorý vynašiel injekcie, no bol ich ochotný dať chorému len pod určitou podmienkou – a to, že musel byť chudobný. Jeho nadriadeným je dvorný radca Sigelius, ktorý chce vo svojej ctižiadostivosti využiť liek aj pre seba. Ten hovorí, že chudobnejším ľuďom predávajú na začiatku choroby obyčajnú masť a bohatším peruánsky balzam, v konečnom štádiu sa však obidvom podáva už len morfín.

Galén prichádza k Sigeliovi, aby mu umožnil vyskúšať liek na niektorých chorých, ktorí sú odsúdení na smrť. Keď Galén nechce prezradiť, aký liek to vlastne je, Sigelius ho odmieta. Vtedy Galén hovorí, že raz ho možno bude potrebovať aj sám Sigelius, ktorý sa preto začína báť. Galén má odporúčania od najlepších lekárov. Sigelius teda chce vyskúšať liek sám a ako prvý, ale Galén s tým nesúhlasí a chce ho vyskúšať on. Preto sa rozhodne, že na vlastné náklady založí súkromnú ordináciu.

Raz k nemu prichádza barón Krüg vydávajúci sa za chudobného človeka. Galén ho však spozná a hovorí mu, že hoci by ho bol schopný za 2 týždne vyliečiť, neurobí to, pretože barón nie je chudobný. Barón mu za uzdravenie ponúka stále viac peňazí a Galén pomaly začína rozmýšľať nad tým, že peniaze prijme a použije ich na propagáciu lieku (ktorej tvárou by sa mohol stať práve Krüg) a na boj za mier (Krüg mu na to hovorí, že je naivný, ak chce sám bojovať za mier). Za vyliečenie baróna by však Galén radšej dostal prísľub o zastavení výroby zbraní, ale to barón urobiť nemôže a keďže sa veľmi bojí bielej nemoci a smrti, stále mu ponúka viac a viac peňazí.

Sigelius sa snaží Galéna prinútiť, aby Krüga vyliečil, Galén to však stále odmieta. Keď sa mu Sigelius začne vyhrážať, že mu odoberie lekársky diplom, on mu len odvetí, že by ho predsa bola škoda, lebo on jediný dokáže bielu nemoc vyliečiť. V tomto momente Krüg svoju chorobu nezvládne a zastrelí sa. Autor hovorí, že mu boli prednejšie peniaze ako vlastný život.

Maršal symbolizuje Hitlera. Ochorie na bielu nemoc a Galén mu najskôr nechce pomôcť, ale svoje rozhodnutie mení po tom, ako sa dohodnú o stiahnutí vojsk. No Galén sa potom dostáva do situácie, kedy musí prejsť cez námestie plné rozvášnených ľudí a oni ho ušliapu. Takže nakoniec zomiera vinou tých, pre ktorých celý čas bojoval. Čapek vie v diele vynikajúco využiť jazyk; až aforisticky vystupuje proti všetkému neľudskému a nezdravému. Bielu nemoc považujeme za vyvrcholenie Čapkovej dramatickej tvorby.

Matka

Vystupuje tu postava matky, ktorej dal autor meno Dolores (trpiteľka); ďalej Richard, Tony, Petr a Kornel. Hlavnú postavu matky Čapek vytvoril pre svoju manželku. Dolores vo vojne stratila muža; mala aj 5 synov, ktorí tiež postupne zomierali, zostal jej len najmladší Tony. Toho ešte stále považovala za dieťa, a tak nechcela, aby išiel brániť svoju vlasť. Časom však prešla vývinom, pochopila, že dospel a už nie je dieťaťom a rozhodla sa ho do vojny predsa len pustiť („Tony, jdi!“), aj keď vnútorne sa s tým stále nezmierila. Tony ide do vojny s tým, že sa pokúsi pomstiť smrť otca a svojich bratov. Dolores hovorí: „My matky jsme nikdy žádnou válku nevedli“.

Raz ženský hlas v rozhlase zvoláva mužov do vojny, ale pritom počuť, ako plače, pretože sa práve dozvedela o smrti 400 vojakov na lodi, medzi ktorými bol aj jej syn. Táto žena zdôrazňuje hrôzy, ktoré páchajú nepriateľské vojská, práve vďaka čomu sa Dolores rozhodne pustiť najmladšieho syna do vojny. Uvedomuje si, že jej obeťami sa často stávajú aj malé deti.

Autor chce vyzvať celý národ do boja za slobodu (práve vetou „Tony, jdi!“). Dielo sa vzťahuje hlavne na občiansku vojnu v Španielsku. Je koncipované polorealisticky – časť postáv je mŕtvych (manžel a synovia), ale zhovárajú sa so živou matkou. Jednou z najdôležitejších myšlienok diela je materinská láska a čiastočne aj egoizmus.

V tomto období zdôrazňoval potrebu obetavosti a vzájomného ľudského porozumenia, čo sa prejavilo v próze První parta a nepriamo aj v nedokončenom románe Život a dílo skladatele Foltýna, kde na osudoch hlavnej postavy ukázal, že každý osobný čin má len vtedy objektívnu hodnotu, ak prekračuje vo svojich cieľoch záujmy jednotlivca.

Čapkova tvorba je veľmi rozsiahla, písal aj veľa cestopisov (Anglické listy, Cesta na sever), filozofických štúdii a teoretických prác o umení (Jak se co dělá) a o skúsenostiach z bežného života (Zahradníkův rok). Možno ho označiť za jedného z najväčších autorov českej literatúry 20. storočia.

Epické divadlo

Začalo sa rozvíjať v polovici 30. rokov 20. storočia. Je založené na príbehu; má súvislý dej, ktorý je narúšaný výkladmi a komentármi rozprávača. Využíva songy a moderné inscenačné techniky (film, titulky). Prejavuje sa v ňom málo snahy upútať diváka emocionálne, ale aj racionálne. Herci sa pohybujú aj medzi divákmi; jazyk je typický pre dobu a prostredie.

Absurdná dráma (antidráma)

Vznikla v 50. rokoch vo Francúzsku; jej autori chceli vyjadriť pocit absurdity a nezmyselnosti sveta, v ktorom je človek osamotený, cíti sa byť hračkou neznámych síl a nie je schopný komunikácie s inými ľuďmi.

Znaky: chýba dej a rozuzlenie; postava je osamelá, nesnaží sa zmeniť svoju situáciu. Jazyk je banálny, repliky na seba často nenadväzujú, typické sú dlhé monológy; dialógy nedávajú zmysel, ľudia si navzájom skáču do reči, výpovede sa opakujú. Scény sú často bez kulís.

Friedrich Dürrenmatt bol švajčiarsky básnik, prozaik a dramtik. Mal veľmi blízko k absurdnej dráme, ale v jeho dielach badať aj vplyv existencializmu a epického divadla.

Návšteva starej dámy

Je to jeho najznámejšia hra, v ktorej dáva najavo, že morálku si možno kúpiť. Do mestečka prichádza stará dáma Clér Zachanassiová, ktorú odtiaľ pred rokmi vyštvali (opustil ju milenec Alfréd Ill, bola tehotná). Teraz sa však vracia ako miliardárka a ponúkne mestu 1 miliardu za Alfrédovu vraždu. Najskôr sa obyvatelia zdráhajú, ale neskôr podľahnú vidine blahobytu, Alfréda zabijú a jeho vraždu vyhlásia za prirodzenú. Clér si odnáša truhlu s jeho telom.

Epilógom v závere hry je sarkastická parafráza Sofoklovej Antigony, kde zbor spieva o šťastí, perspektíve a prosperite. Autor tu rieši základné etické problémy – vzťah jednotlivca a spoločnosti, vznik davovej psychózy, blahobyt a peniaze v rozpore s humanitou.

Fyzici

Aktuálna dráma; autor v nej upozorňuje na morálnu zodpovednosť človeka – vedca za využitie alebo zneužitie jeho vynálezu. Prostredím je psychiatrická liečebňa, v ktorej sa schováva skutočný vedec Möbius. Ten objavil ohromnú ničivú silu a bojí sa jej zneužitia; ako sám hovorí – „ľudstvo na ňu ešte nie ej pripravené“. Okrem neho sú tu aj dvaja agenti cudzích krajín, ktorí sa vydávajú za fyzikov (Einstein, Newton) a chcú od Möbiusa získať jeho vynález. On ich však presvedčí o škodlivosti svojho vynálezu, a tak dobrovoľne ostávajú v liečebni.

Ústav vedie Mathilda von Zahndová, ktorej sa podarí odhaliť poslanie agentov, no nakoniec sa ukáže, že ona sama je šialená. Zmocní sa Möbiusových záznamov, aby s ich pomocou ovládla svet. 1. dejstvo pôsobí komicky vďaka nečakaným zvratom a zámenám; ťažko rozlíšiť, kedy postavy hovoria pravdu a kedy klamú. Autor stavia komickú rovinu do kontrastu so závažnosťou témy (zneužitie vedy a túžba ovládnuť svet).

Tradičná dráma

Čechovovský typ: je preň typická lyrizácia a psychologizácia postáv; nemá komplikovanú a obsiahlu dejovú líniu, ostré zápletky ani tragické vyvrcholenie.

Ibsenovský typ: väčšinou sledujeme už len záver – vrchol dramatického príbehu; postavy riešia svoju napätú situáciu.

Tennessee Williams je predstaviteľom čechovovského typu drámy. Preslávil sa dielami, v ktorých badať vplyv existencializmu a Freudovej psychoanalýzy; pri vykresľovaní postáv a prostredia využíva naturalistické prvky. Jeho prvá divadelná hra má názov Električka zvaná túžba. Ďalšie hry: Mačka na horúcej (rozpálenej) plechovej streche, Sklenený zverinec a Hra s dvoma postavami.

Električka zvaná túžba

Je to psychologická jednoaktová dráma pozostávajúca z 11 obrazov; dej sa odohráva v New Orleanse v období od jari do začiatku jesene. Hlavnou postavou je Blanche DuBois, ktorá prichádza za mladšou sestrou Stellou, vydatou za obchodného cestujúceho Stanleyho Kowalskeho. Do jej bytu sa dostáva dvoma električkami, ktoré majú mená „Túžba“ a „Cintorín“. Dej prebieha práve v Stellinom byte, ktorý tvoria len 2 izby oddelené závesom. Stella žije spolu s manželom bežným životom – chodia hrávať kolky a poker, Stella sa navštevuje s manželkami Stanleyho známych... Stanley je živočíšny typ muža – má rád sex, potrpí si na postavení muža (musí byť hlavou rodiny), nemá žiadne vyššie záujmy, myslí si, že mu patrí všetko. Stella ho musí poslúchať; pravidelne sa medzi nimi odohráva scenár „hádka – bitka – búrlivé ľúbostné uzmierovanie“.

V diele sa prelína súčasnosť so spomienkami Blanche. Tá žila vo vidieckom sídle Belle Reve, kde doopatrovala svojich rodičov a tetu, no nemala z čoho platiť dom, a tak jej ho vzala banka. Vtedy sa usadila v Laurel a začala pracovať ako učiteľka angličtiny. Z mesta ju však vypovedali, pretože zvádzala mužov; takisto ju vyhodili z práce kvôli tomu, že zviedla 17-ročného študenta.

Hoci sa hrá na dámu a nesmelé neskúsené dievčatko, v skutočnosti je alkoholičkou. Nemá kam ísť, a tak prichádza k sestre Stelle. Po príchode sa ňou necháva obsluhovať, neodchádza, aj keď kufre má stále zbalené. Stella od manžela vyžaduje, aby jej sestre chválil šaty, postavu, výzor... Blanche raz spozná Mitcha a chce, aby si ju zobral; Stanley však zatiaľ zistí, kým vlastne bola Blanche v rodnom meste a povie to aj Mitchovi. Ten preto nepríde na oslavu jej narodenín. Stanley jej kúpi darček – lístok na vlak do Laurel.

Stella čaká dieťa. Keď jej raz príde zle, Stanley ju odvezie do nemocnice a po návrate domov znásilní Blanche (ktorá však bola opitá a stále s ním koketovala). Posledný obraz v celej hre sa odohráva o niekoľko týždňov neskôr – Stella balí Blanche veci a odvádza ju do psychiatrickej liečebne. Autor v diele využíva okrem bohatých scénických poznámok k scéne a pohybu hercov aj charakteristiky postáv a opisy predmestia (vykresľuje napr. blízky bar, z ktorého počuť hudbu; hlasy z ulice a hádky z vedľajších bytov).

Mačka na horúcej (žeravej) plechovej streche

Opäť ide o psychologickú drámu; autor v nej dodržiava klasickú trojjednotu miesta (dom Pollittovcov), času (1 deň) a deja (boj o majetok). Na farme Pollittovcov oslavujú narodeniny Veľkého ocka. Všetci vedia, že má rakovinu, no vo vyliečenie dúfa len jeho manželka. Preto sa začína zápas dvoch synov o otcovu priazeň. Starší z nich, Gooper, predstavuje svojich 5 detí a predvádza, čo všetko vedia, len aby sa ockovi zapáčil. Mladší Brick je zase apatický alkoholik a iniciatívu zaňho preberá žena Maggie. Tú autor prirovnáva k mačke – je neodbytná a využíva každú situáciu.

Arthur Miller je predstaviteľom Ibsenovského typu drámy.

Smrť obchodného cestujúceho

V tejto sociologickej dráme odhaľuje život, pracovné a rodinné vzťahy v priemernej americkej rodine. Hlavný hrdina Willie Loman je starnúci obchodný cestujúci, ktorý si uvedomuje, že už nevládze pracovať tak, ako vo svojej mladosti. Zmysel svojho života vidí v práci; jeho životným cieľom je zabezpečiť rodinu po materiálnej stránke (ale kvôli práci mu ušla výchova detí).

Po nečakanej strate zamestnania preto prežíva veľké sklamanie (žiadal o zvýšenie platu; bol presvedčený, že je nenahraditeľný a že ho nevyhodia, no mýlil sa). Dokonca aj v čase, keď sa rozhodne spáchať samovraždu, myslí na zabezpečenie rodiny – má výhodnú životnú poistku, a tak spôsobí autonehodu, vďaka čomu jeho príbuzní dostanú peniaze. Autor tu strieda časové roviny (prítomnosť s minulosťou) a využíva postupy filmovej poetiky.

Skúška ohňom (Bosorky zo Salemu)

Spracúva historický námet, jediný proces s bosorkami v Saleme v roku 1692. Odsúdili a popravili aj nevinných ľudí. Procter odmietol podpísať falošné udanie. Celé toto poslúžilo autorovi na vyjadrenie postoja k činnosti Výboru pre neamericku činnosť, ktorý prenasledoval v 50.rokoch intelektuálov a súdil ich neamerickú činnosť.

Manželkou Arthura Millera bola Marylin Monroe. Napísal pre ňu scenár k filmu Mustangy – spracoval ho aj ako poviedku. Zobrazuje príbeh ženy, ktorá čaká na rozvod. Zoznámi sa s troma mužmi- potrebujú voľnú prírodu, aby prežili- mustangy.

Ďalšie hry: Po páde (40-ročný muž prežíva manželskú a životnú krízu.), Cesta z hory Morgan, Rozbité sklo.