Rozvoj profesionál. divadelníctva na Slovensku v medzivojnovom období (Stodola, Barč-Ivan)

Rozvoj profesionál.divadelníctva na Slovensku v medzivojnovom období (Stodola, Barč-Ivan)

Vývoj divadla na Slovensku

Prvým divadlom na území Slovenska bolo kočovné divadlo. Existovalo hlavne v baroku, a teda súviselo s náboženstvom (náboženské hry = mystériá). Jeho hry sa vždy hrávali na Vianoce alebo na Veľkú noc priamo v kostole, prípadne pred ním. Vznikali aj školské hry, a to vždy na začiatku alebo na konci roka; pripravovali sa v školskom prostredí a obsahovali základy morálky a náboženstva. Dráma sa objavuje aj v humanizme a renesancii (Pavel Kyrmezer a Juraj Tešák Mošovský) alebo v baroku (Eliáš Ladiver).

V roku 1830 v Liptovskom Mikuláši zakladá Gašpar Fejerpataky Belopotocký ochotnícke divadlo (nehrali tu profesionáli, nemalo žiadne stále javisko; kto chcel, mohol si prísť zahrať). Prvýkrát tu odznelo Kocúrkovo od Jána Chalupku. V matičnom období začína rozkvet slovenskej drámy – najmä vznikom Matice slovenskej (Ján Palárik a Jonáš Záborský). Ďalší rozvoj nastáva v realizme hlavne zásluhou Jozefa Gregora Tajovského a Hviezdoslava.

V roku 1919 vzniká SND a rozširuje sa dramatická tvorba na Slovensku. Vzniká kamenné divadlo, v ktorom hrajú profesionáli (v rokoch 1919-32 len po česky), má stálu scénu (zvukára, scenáristu, režiséra, hercov) a navštevuje ho prevažne spoločenská smotánka. Medzi mladými ľuďmi taktiež vzniká aj alternatívna scéna, ktorá poukazuje na spoločenské problémy.

Prvá slovenská alternatívna scéna vznikla v pivničných priestoroch na bratislavskom Hlavnom námestí – Divadielko u Rolanda. Neskôr to bolo divadlo na Korze – L+S, ktoré bolo v roku 1969 zrušené kvôli tomu, že verejne vystúpilo proti vstupu Varšavských vojsk na územie Slovenska. Vznikajú aj ďalšie scény, ako divadlo Zeleneč (režisér Jozef Bednárik – získal veľké ocenenia), ku koncu 60. rokov dedinské divadlo v Radošine (jeho zakladateľom bol Stano Štepka; v roku 1971 prešli z ochotníckeho divadla do Bratislavy, kde začali hrať v PKO; získali veľký úspech napr. hrami Jánošík alebo Človečina; potom prešli na kamennú scénu). Po roku 1989 vznikli scény A.H.A., Stoka a GUNAGU.

Súčasné slovenské divadlá

Bratislava: SND (opera, balet, činohra), Divadlo P. O. Hviezdoslava, Malá scéna, Astorka (politický súbor Suché Mýto), L+S (Hviezda), West, Nová scéna

Nitra: Divadlo Andreja Bagara (opery, muzikály; pôvodný názov – Ľudové divadlo v Nitre)

Banská Bystrica: Divadlo SNP (opera, činohra)

Zvolen: Divadlo J. G. Tajovského (opera, činohra)

Martin: Divadlo SNP (činohra, amatérske festivaly)

Prešov: Divadlo Jonáša Záborského

Košice: Východoslovenské národné divadlo (1924; opera, balet, činohra)

Trnava: Divadlo pre deti a mládežRežiséri: Andrej Bagar, Janko Borodáč, Ján Jamnický, Karel L. Zachar

Herci: Hana Meličková, Mária Kráľovičová, Emília Vášaryová, Ladislav Chudík, Michal Dočolomanský, Gustáv Valach, Ctibor Filčík, Martin Huba

Mladí herci: Dušan Cinkota, Roman Luknár, Slávka Halčáková, Monika Hilmerová, Anna Šišková

Ivan Stodola (1888 Liptovský Mikuláš – 1977 Piešťany) pochádzal zo starej Mikulášskej rodiny. Bol lekárom; študoval na viacerých miestach; v Prahe sa zoznámil s členmi spolku Detvan. Písal veselohry a tragédie, učil sa na anglickej tvorbe – najmä na tvorbe Shakespeara a Shawa. Vytvoril rad komédii a veselohier, v ktorých reagoval na vtedajšiu spoločnosť.

Jednou z jeho prvých hier bola satira na karierizmus a autoritatívne spôsoby vládnucej vrstvy Náš pán Minister.

V diele Belasý Encián zobrazil problémy v meštiackych manželstvách a s dávkou humoru odhalil pomery na Slovensku medzi dvoma svetovými vojnami. Medzi jeho najznámejšie hry patria Čaj u pána senátora, Jožko Púčik a jeho kariéra (sfilmované ako Statočný zlodej) a tragédia Bačova žena.

Autor napísal aj rad dramatických hier – Veľkomožní páni (kritizuje tu prežitky aristokratizmu v spoločnosti), Keď jubilant plače (dielo z obdobia Slovenského štátu namierené proti fašizmu), Básnik a smrť (podáva obraz SNP – stvárňuje ho ako spontánne hnutie bez vedenia), Bolo ako bolo (memoárové dielo).

Čaj u pána senátora

V tejto veselohre poukazuje na karierizmus a nedostatok sebakritiky ľudí, ktorí nemali žiadne predpoklady stať sa významnými, ale prebíjali sa s „ostrými lakťami“ drzo vpred. Toto rozvíja na rodine Baltazára Slivku a mäsiara Sekeru, ktorý chcel byť poslancom. Slivka vlastní pohrebný ústav a je tiež členom úradu pre spoločenské potreby, ale jeho žena chce, aby si vybudoval kariéru a dosiahol vyššie postavenie.

Keď Sekeru zbavia poslanectva, prichádza k Slivkovi, aby si objednal truhlu. Chce sa totiž obesiť a tvrdí, že sa z neho stala politická mŕtvola. Keď ho však opozičná strana zoberie na kandidátku, náhle sa rozhodne, že zostane nažive a nebude už ani mäsiarom. Na jednom zasadaní sa strhla bitka a Sekera zbil ministra, kvôli čomu ho zbavili funkcie. Sekera teda navrhne Slivkovi, aby mu pomohol, za čo by mu on uľahčil vybudovanie lepšej kariéry.

Dielo je aktuálne ešte aj dnes. Autor v ňom odsudzuje nekritickosť k vlastným schopnostiam (napr. Sekera nemal žiadne rečnícke schopnosti a aj napriek tomu chcel byť poslancom). V hre je využitá politická satira a situačný humor; niektoré dialógy vyznievajú až absurdne. Niektoré komické časti sú zobrazené aj na postave Lapuškina – ruského emigranta, učiteľa tanca a spoločenskej výchovy, ktorý mal za úlohu pripraviť smotánku na to, aby sa vedeli správať (bohatí ľudia sa chcú vždy predviesť len toaletami – róbami, ale konverzovať nevedia). Napríklad Slivková sa správa ako panička a často sa mieša do rozhovorov. Vždy začína konverzáciu frázou „á propos“, aj keď nevie čo znamená. Na celej konverzácii autor ukazuje ich hlúposť a nevedomosť (ostrá kritika meštianstva). Celé dielo má vtip a humor (slovná, charakterová a situačná komika).

Jožko Púčik a jeho kariéra

Celé dielo sa točí okolo spolku Humanitas. Jožko Púčik bol drobným úradníkom pracujúcim v tomto dobročinnom spolku, ktorý mal za úlohu pomáhať chudobným. Bola to však falošne chápaná humanita – správca spolku Rohatý viedol nákladný život a bol veľmi bohatý. Do kontrastu s ním je postavený spoľahlivý, pedantný ale aj dôverčivý Jožko – paradoxne bol však práve Rohatý považovaný za statočného človeka. Jožko sa staral o sestru, ktorá bola vdova a veľmi túžila po trafike. Veľmi sa mu páčila slečna Vierka, no nevedel, ako jej to dať najavo.

Spolku Humanitas sa jedného dňa stratilo 40 000 Sk (čo sa neskôr ukázalo len ako omyl s obálkami). Tie mal Jožko zaniesť do banky; Rohatý si z nich požičal ešte 3000 Sk. Z krádeže však obvinili Jožka, ktorý tak musel ísť do väzenia. Tu ho navštívila správkyňa a chcela ho donútiť k priznaniu, za čo sľúbila finančnú pomoc jeho sestre; Jožko sa nakoniec naozaj priznal (dôkaz situačnej komiky; Jožko dokonca začal tvrdiť, že ukradol aj klavír a že je sadista). Predsedníčka nakoniec ešte raz prezrela kanceláriu a peniaze objavila, ale k 3000 korunám, ktoré si požičal správca, sa nepriznala. Celá situácia vrhla tieň na spolok Humanitas, a tak Jožko prešiel k spolku Benevolencia. Toto dielo bolo aj sfilmované – Jožka Púčika hral Jozef Kroner.

Bačova žena

Je to dráma, zároveň jedno z najvýznamnejších diel Stodolu. Hlavné postavy: Ondrej Múranica, jeho žena Eva, Mišo. Dielo má 2 hlavné línie:

1.línia (Ondrej): Príbeh sa odohráva v období hospodárskej krízy. Ľudia odchádzajú za prácou do USA a s nimi aj bača Ondrej Múranica. V Amerike pracuje v bani, kde utrpí ťažký úraz pri závale. Jeho firma a priatelia ho považujú za mŕtveho, a tak pošlú Eve smútočný oznam. Ondrej však v skutočnosti nezomrel, iba stratil pamäť, a teda nevedel dať o sebe vedieť. Ťažko pracoval ďalej a na slovenské pomery získal veľký majetok. Neskôr sa mu pamäť vrátila a prišiel späť domov.

2.línia (Eva a Ondrejova matka): Ondrejova matka bola neustále presvedčená o tom, že Ondrej je nažive. Eva sa po oznámení o jeho smrti ocitla v zlej situácii (mala aj malého syna), ale nakoniec sa o ňu postaral Mišo. Eva sa po určitom čase rozhodla, že sa za Miša vydá, s čím však Ondrejova matka nesúhlasila. Eva si ho aj tak zobrala, pretože bol veľmi dobrý a starostlivý. Mala s ním druhého syna, no Mišo sa o obe deti staral rovnako a nerobil medzi nimi rozdiely.

Ondrej sa vtedy vrátil a považoval za samozrejmé, že Eva sa vráti k nemu. Ponúkol jej aj to, že bude paňou panstva – no ona to odmietla. Stála pred vnútornou dilemou a neriešiteľným problémom – každý z mužov si chcel zobrať svojho syna. Tento konflikt vyriešila až samovraždou – prepichla sa nožom. Ondrej sa potom obrátil k Bohu a vyčítal mu, že je nespravodlivý: „Parom by ťa skáral, tam hore, kde si... Odpusť, to som nechcel.“ Eva konala predovšetkým ako matka – nechcela, aby boli deti rozdelené a aby prišli o svojho otca.

Július Barč-Ivan (1909 Krompachy – 1953 Martin) bol významným slovenským dramatikom. Jeho najdôležitejším dielom je sociálna dráma Matka. Neskôr prechádzal od realizmu k modernejšej tvorbe; veľa preberal aj zo svetovej literatúry – napr. miešal skutočnosť a neskutočnosť v diele Dvaja. Ďalšími dielami sú drámy Veža a Neznámy a hra Mastný hrniec. Písal aj sociálne hry, ako napr. 3000 ľudí, v ktorej rozobral sociálne problémy v období hospodárskej krízy.

Matka

Hlavnými postavami sú matka a dvaja znepriatelení bratia – Jano a Paľo, medzi ktorými odjakživa vládlo napätie. Matka tu stvárňuje niečo osudové a veštecké, je akoby antickou postavou. Veľkú úlohu zohrávajú jej predtuchy a predstavy. Jano, ktorý zdedil povahu po otcovi (hlavne výbušnosť a agresívnosť), sa stáva vrahom; Paľo je vysťahovalec, svoju povahu zdedil po matke (je zmierlivý a pokojný).

Paľo si má brať Katku od Tomkov, ale tá sa páči aj Janovi. Kým Jano ostal doma na gazdovstve a lakomil sa na majetok, Paľo odišiel do cudziny. Keď sa po čase sa vracia, obnovuje svoj vzťah s Katkou a plánuje si ju zobrať. Matka však máva v tomto čase zlé sny a predtuchy a tuší o bratovražde. Chce jej zabrániť, a tak Paľa vyženie z domu. Ale Paľo sa nakoniec domov vráti a matke odpúšťa. V jednej scéne sa Paľo a Jano pohádajú, Jano vytiahne nôž a chystá sa zabiť Paľa. Keď sa situácia vyhrotí, mama radšej zhasne svetlo, priláka Jana na seba a nechá sa ním zabiť, len aby uchránila svojho druhého syna.

Dvaja

Dielo je o dvoch cirkusantoch, ktorí sa nenávideli pre lásku k jednej žene. Preto pri predstavení vo výške jeden druhému nepodal ruku a jeden z nich sa tak zabil. Spisovateľ tu sleduje psychológiu vraha, ktorý sa stretne s milovanou ženou. Ona sa rozhodne odísť z cirkusu a začne žiť v horách.

Mastný hrniec

Je to veľmi úspešná a nadčasová satirická hra, ktorá sa odohráva za čias Slovenského štátu. Autor tu využíva situačnú komiku (do funkcii sú menovaní ľudia, ktorí na to vôbec nemajú). Dej sa odohráva v Ťuťotíne, v ktorom sa stáva ministrom financii Svetozár Babík – pôvodným povolaním stredoškolský učiteľ botaniky. Od tejto chvíle sa mu všetci ľudia začínajú podlizovať; všetci chcú vyťažiť z jeho postavenia. Napokon však vyjde najavo, že to bol omyl a ministrom financií sa stáva jeho brat Baltazár Babík – vynikajúci matematik z Tvrdošína.

Dobre je vykreslená Svetozárova manželka, ktorá svojho muža veľmi podporuje v kariére a pre jeho postup robí všetko. Zvláštnosťou je využitie východoslovenského nárečia, ktorým rozprávajú všetci sluhovia. Názov diela je symbolický – mastný hrniec je symbolom bohatstva výhodného postavenia.