2. svetová vojna v slovenskej literatúre (Jašík, Bednár, Mňačko)

2. svetová vojna v slovenskej literatúre (Jašík, Bednár, Mňačko) 

Ladislav Mňačko (1919 – 1994) sa narodil na Morave, no žil na Slovensku (po slovensky aj písal). Bol redaktorom časopisu Kultúrny život, písal aj do literárneho týždenníka, kde vôbec neidealizoval západný svet. Písal najmä reportáže. Emigroval do Rakúska; neskôr chcel napísať dielo o svojich útrapách, ktoré v emigrácii prežíval. Bol zaťom Ivana Kraska. Najdôležitejšie sú jeho romány Smrť sa volá Engelchen a Ako chutí moc.

Smrť sa volá Engelchen

Ide o antifašistické dielo, ktorého základným dejovým činiteľom je obraz malej partizánskej skupiny. Autor v ňom využíva priamu formu rozprávania. Je písané pútavým a živým štýlom; jazyk je drsný, no nie naturalistický. Vystupuje tu veľa postáv – napr. Voloďa, Eliška, Nikolaj, Marta Goldová, Jožina a mamka Rašková.

Rozprávačom je partizán Voloďa (čiastočne autobiografická postava), ktorý po skončení vojny leží v nemocnici a rozpráva o tom, čo sa odohralo na moravsko-slovenskom pomedzí v dedine Ploština; spomína najmä na boje proti fašistom z konca vojny. Svoj rozhovor vedie s ošetrovateľkou Eliškou, a hoci sa ten odohráva až po vojne, retrospektívne sa dozvedáme celý príbeh (neschematická črta). V niektorých častiach diela sa však príbeh rozvíja aj chronologicky.

Autor sa snaží ukázať hlavne postavy z dediny – napr. Jožinu (dievča, ktoré pomáhalo partizánom), mamku Raškovú (milá žena), Nikolaja (odvážny hrdina; partizánsky veliteľ) alebo krásnu Židovku Martu (mala najviac pozornosti, pracovala medzi fašistami ako špiónka). Voloďa sa tešil na to, že po vojne sa stretne s Martou a začnú spoločný život. Hoci za ním raz Marta prišla do nemocnice, po čase ho znovu opustila (vtedy si Voloďa nechcel pripustiť, že odchádza z jeho života). No ona v skutočnosti neodišla preč, ale spáchala samovraždu – uvedomila si, čo robila a zhnusila sa sama sebe. Jej morálka ju tak priviedla k smrti; neverila už v nič – v lásku ani v perspektívy... (napriek tomu, že ona sama dopomohla k porazeniu fašizmu).

Najpôsobivejšou situáciou diela je blížiaci sa koniec vojny (ide o podobnú situáciu, ako u Remarqua) – partizáni sa rozhodli, že jednoduchých nemeckých vojakov prepustia a ponechajú si len veliteľov. Keď však zajatci žiadali, aby bol prepustený aj kapitán, Nikolaj sa veľmi rozčúlil. Kapitán bol nakoniec odsúdený na smrť a v tomto momente sa naposledy rozlúčil s vojakmi. Voloďu privádzalo do zúrivosti, keď videl odchádzať nepotrestaných Nemcov, ktorí boli zodpovední za vypálenie Ploštiny.

Práve Voloďa dostal za úlohu zabiť kapitána (neskôr sa dozvedel, že sa volá Dr. Armin Weiss). Začal sa v ňom však odohrávať vnútorný boj, pretože kapitána už stihol spoznať, vytvoril si k nemu vnútorný vzťah a nepociťoval voči nemu nepriateľstvo, no vedel, že ho aj tak musí zabiť. Po tom, ako to urobil, poslal všetky kapitánove veci jeho matke, čím splnil svoj sľub (kapitán ho o to predtým požiadal).

Ako chutí moc

Tento román je reportážno-psychologickou sondou do čias kultu osobnosti. Vyšiel v roku 1968; má symbolický názov. Na opisované obdobie sa autor pozerá očami reportéra Franka, ktorému sa podarilo dostať do najvyšších kruhov.

Dej sa odohráva v dome smútku, kde je vystavená truhla s telesnými pozostatkami popredného politického činiteľa. Frank je jediný, komu dovolili robiť zábery zo smútočného obradu. V mysli sa mu pri tom odvíjajú spomienky; vo svojich úvahách hodnotí životný osud bývalého revolucionára a odbojára, neskôr dôležitého predstaviteľa štátneho a straníckeho aparátu.

Celý pohreb je organizovaný; ukazuje sa, že všetkým je osud mŕtveho ľahostajný a poklonenie považujú len za svoju povinnosť. Ako jediný sa mu úprimne pokloní jeho syn – a to aj napriek tomu, že ho otec počas života opustil, pretože bol „len“ robotníkom (ale politik sa k tomu nikdy nepriznal, lebo to preňho nebolo žiadúce). Usporiadatelia paradoxne nechceli pustiť dnu práve syna. Ten navyše ani nemohol ostať dlhšie, pretože v práci nedostal voľno a na pohreb len narýchlo odbehol.

Autor ukazuje, aký bol politik na sklonku života osamelý (karierizmom vytlačil zo svojho života všetkých priateľov). Podáva obraz kultu osobnosti, v ktorom aj vzťahy medzi ľuďmi do istej miery prestávajú existovať. Konkretizuje filozofickú tézu, podľa ktorej moc kazí ľudí (a absolútna moc kazí absolútne) – ukazuje, ako neobmedzená, nekontrolovateľná moc rozkladá človeka mravne, ľudsky aj politicky.

Rudolf Jašík (1919 Turzovka – 1960 Partizánske) pochádzal z rodiny vysťahovalca; jeho matka sa po otcovej smrti vrátila späť na Kysuce. Starala sa oňho stará matka, ktorá chcela, aby sa stal farárom. To sa mu však nepáčilo, preto odišiel do Zlína, kde sa učil u Baťu.

Počas 2. svetovej vojny sa zúčastnil bojov na fronte a poznatky z nich zachytil v románe Mŕtvi nespievajú (ten však vyšiel až po jeho smrti). Po vojne sa vrátil k Baťovi do Partizánskeho, kde pracoval ako redaktor závodného časopisu; neskôr pracoval na KNV v Nitre. Zomrel ako 41-ročný na vrchole svojich tvorivých síl.

Jeho prvou literárnou prácou bol sociálny román Na brehu priezračnej rieky. Ďalšie diela – román Námestie svätej Alžbety, nedokončená baladicky ladená novela Povesť o bielych kameňoch a zbierka noviel Čierne a biele kruhy.

Námestie svätej Alžbety

Hlavné postavy: Igor Hamar (proletársky chlapec), Eva Weimannová (Židovka), Samuel, Maxi Schlessinger, Flórik (holič) a Žltý Dodo. Dej sa odohráva v Nitre. Vyskytuje sa tu akoby paralela Rómea a Júlie (Igor + Eva). Igor je vykreslený ako štíhly mladík; jeho otec zomrel na týfus a matka má rakovinu. Chodí bosý, pretože nemá ani len na topánky. Má predčasne dospelú tvár a na líci polmesiačikovitú jazvu.

Motto diela: „Láska je nesmrteľná, neumiera. Ide do hrobu. Neumiera, to iba myšlienky tlejú a ostane z nich popol a spomienky. Láska je nesmrteľná, ide za hrob. Netlie, len horí večne, horí ako život.“

Dej sa odohráva v období vývozu Židov do koncentračných táborov. Aj Eva bola Židovkou, preto musela nosiť žltú hviezdu, no Igor jej ju stále dával dole, lebo takéto označenie nedokázal zniesť. Mal ju rád; hovorieval, že aj Židia sú ľudia. Raz sa s ňou mal stretnúť, ale namiesto nej uvidel Žltého Doda (ten prestal byť jeho priateľom po tom, ako sa snažil zapáčiť strane HSĽS). Bol typom človeka, ktorý „zabíjal lásku“ a pôsobil dojmom roznášača smrti (aj keď najskôr taký nebol, zmenil sa až v meste). Bol to tzv. lumpenproletár – chcel sa obohacovať nečestným spôsobom, a teda kradol, udával, klamal, atď.

Na vzťahu ľudí k Židom sa ukazuje, ako sa postupne menia. Napr. holič Flórik najskôr strihal všetkých, ale potom vyhlásil, že Židov už nestrihá. Keď sa začali transporty Židov, Igor chcel Evu zachrániť krstom a sobášom. Farár si však za to vypýtal 10 tisíc korún. Aj keď ich Igor nemal, pokúsil sa ich získať.

Maxi a Samuel boli spoločníci – rozvážali uhlie. Maxi vlastnil kone a Samuel povoz, ale Samuel si šetril peniaze, aby mohol kone odkúpiť a tak sa osamostatniť. Keď Igor požiadal Samuela a Ernu o peniaze, oni to hneď odmietli, pretože tie peniaze potrebovali na kone; navyše tvrdili, že Eva sa Židovkou narodila a Židovkou aj ostane. Keď sa to Maxi dozvedel, nahneval sa, predal kone a získané peniaze daroval Igorovi. Bol to síce cynik a alkoholik, ale uvedomoval si, že už nemôže zabrániť svojej ani Evinej smrti (tiež bol Židom) a že jeho úspory a majetok sú zbytočné.

Hoci Igor peniaze získal, bolo už neskoro – farár ho odmietol s Evou zosobášiť, pretože ju medzitým zaradili do zoznamu deportovaných. Komunista Maguš im poradil, aby odišli na dolniaky za jeho bratom (horárom), a aby tam žili pod iným menom. Aj táto ponuka však prišla neskoro – deportácie sa už totiž začali (za pomoci gardistov, ku ktorým sa pridal aj Flórik).

V jednej z epizód autor ukazuje, ako si k sebe fašisti zavolali spomedzi hladujúcich Židov malého chlapca Vilka (nalákali ho na čokoládu a pomaranč). Kázali mu utekať, ale v behu ho zastrelili a potom sa na tom zabávali. Eva sa na takú surovosť nedokázala pozerať. Keď ho chcela spolu s ďalšími dvomi mužmi odniesť, Nemci ich všetkých zastrelili.

Flórik chcel využiť strach, ktorý panoval medzi Židmi, preto Helderovcom sľúbil, že v noci ich prevezie autom cez hranice. Prikázal im, aby si so sebou zobrali peniaze, kožušiny, šperky, ale aj lopatu. Namiesto prevozu ich však za mestom zabil a zakopal, vrátil sa do mesta a nasťahoval sa do ich krásnej vily.

Samuel chcel uchrániť svoju rodinu (nechcel, aby dopadli ako Eva), a tak sa všetci spolu otrávili. Igor sa zase rozhodol pomstiť Flórikovi – v noci naňho počkal pred vilou a zabil ho železnou tyčou. Uvedomil si, že spravil niečo zlé, a preto sa chcel utopiť v rieke. Keď už odhodil tyč a naklonil sa, aby skočil, uvidel ho Maguš, ktorý práve roznášal komunistické letáky a odviedol ho preč. Dielo sa končí tým, ako vedie Igora tmou, ale chce mu ukázať, že existuje svetlo, aj keď bude žiť bez svojej lásky.

Mŕtvi nespievajú

Mala to byť prvá časť plánovanej trilógie. Témou diela je obraz vojny v zázemí a na fronte; autor v ňom priniesol nový pohľad na vojnu, ukázal jej pravú tvár: krv, smrť, utrpenie, bolesť. Vytvoril celý rad výborne vykreslených postáv – Slovákov, Nemcov, Židov; chudobných, bohatých, ľudákov, komunistov, fašistov, nefašistov, arizátorov, arizovaných...

Striedajú sa tu 2 dejové pásma:

1) život obyvateľov v mestečku Pravno – ľudia sú tu svojím spôsobom rozdelení; žijú tu 2 národnosti: Slováci a Nemci

2) príbeh slovenských vojakov na nemecko-ruskom fronte

V jednom z obrazov je vykreslená túžba pravnianskych vojakov vrátiť sa domov. Nemci im však neveria a stále ich posielajú do tých najťažších bojov. Vystupuje tu postava poručíka Kľaka (syn pravnianskeho učiteľa) a strelníka Lukana (syn pravnianskeho cestára).

Alfonz Bednár (1914 Rožňová Neporadza) študoval na filozofickej fakulte. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Liptovskom Mikuláši a Bardejove, neskôr pracoval vo vydavateľstve Tatran, ale aj ako dramaturg slovenského filmu. Ako 40-ročný napísal román Sklený vrch; podobný charakter má aj ďalšie dielo – zbierka noviel Hodiny a minúty.

Ďalšie diela:

Dvojdielny román Role – autor v ňom podáva obraz slovenskej dediny zo začiatku 20. rokov 20. storočia

Román Balkón bol privysoko – v 2. polovici 60. rokov sa ním odklonil od realizmu; zobrazil v ňom sen, v ktorom sa hrdina mení na rôzne zvieratá a má pocit odcudzenosti a prázdnoty

Románový cyklus Za hrsť drobných – má 3 časti, v ktorých sú opísané osudy rodiny Kameniekovcov; rozprávačom je pes Flip

Slnko v sieti – posledné Bednárové dielo; vykresľuje medziľudské vzťahy v 80. rokoch

Sklený vrch

Je to rámcovaný román. Autor v ňom využíva aj rozprávkové motívy (tajomno). „Sklený vrch“ je akoby rozprávkový – nedá sa po ňom ísť. Inžinier Jozef Solan raz našiel denník svojej ženy Emy Klaasovej-Solanovej a čítal ho od nedeľňajšieho večera až do pondelka, kedy ho zavolali k telefónu. Tam mu lekár oznámil, že jeho žena zomrela. Jadrom celého románu sú Emine spomienky na život počas povstania a konfrontácia minulosti s prítomnosťou.

Ema bola dcérou bratislavského knihára Johanna Klaasa, ktorý bol obdivovateľom Hitlera. Ponemčil sa a chcel udať svoju ženu – Slovenku, ktorá sa skrývala v práčovni s maďarskými utečencami.

Ema odišla do hôr – do Tichej doliny, kde stretla partizána Milana Kališa. Ten sa stal jej prvou skutočnou láskou, ale navyše jej aj otvoril oči – ukázal jej súvislosti a vysvetlil zložitosť doby počas vojny. Jeho životné krédo znelo: „Človek je len vtedy človekom, ak niečo spraví zo svojho života, niečo takého, po čom ľudia ako po moste budú raz kráčať k ľudskej budúcnosti.“ Kališ je postava so silnou osobnosťou – vždy koná podľa presvedčenia a položí zaň aj svoj život. Zoltán Balla je naopak bezcharakterný malomeštiak, ktorého Ema odmietla.

V Tichej doline spoznala aj svojho budúceho manžela Solana, ktorý jej názormi pripomínal Kališa. Nemohla mať deti, pretože už raz potratila, no Solan o tom nevedel. Ich vzťah bol napätý. Neskôr spolu opäť plánovali odísť do Tichej doliny – na miesto, kde sa zoznámili.

Hodiny a minúty

Najznámejšou novelou tejto zbierky je Kolíska. Jej témou sú osudy ľudí počas povstania a po ňom; autor v nej narúša čierno-biele videnie povstalcov. Predstavuje nám typ človeka, ktorý bol prospechárom a zbabelcom; zameriava sa na psychiku jednotlivých postáv a strieda časové pásma. V minulom režime nebola táto novela veľmi populárna, pretože ľuďom približovala reálnu situáciu a kritizovala združstevňovanie a procesy v 50. rokoch, pri ktorých boli ľudia nútení vypovedať podľa nariadenia.

Príbeh sa začína v prítomnosti. Vystupuje v ňom Zita Černeková, ktorá po vojne počúva v rádiu priamy prenos s bývalým partizánom Majerským. Svedkom v procese je jej muž Mišo, na ktorého sa Zita hnevá kvôli jeho výpovedi (niečo ho len donútili povedať, nevysielali všetko, čo povedal).

Druhé časové pásmo sa odohráva pred vojnou, kedy bola Zita spolu s mamou na majeri v Čechách. Tam Majerský Zitu zviedol, ona otehotnela a nasledoval nanútený sobáš s Ragalom, ktorý tak mal Majerskému zachrániť česť (pretože už bol ženatý). Zita neskôr potratila a Ragal zomrel. V inej časti sa Zita vydala za veľkého partizána Černeka. Členom jeho partizánskej skupiny bol aj Majerský, ktorý je tu zobrazený ako vypočítavý človek. Z celej skupiny nakoniec zostalo len 10 mužov.

Zita žila počas vojny sama vo vypálenej dedine. Keď raz kolísala dieťa, prišiel k nej Majerský, ktorý musel od partizánov odísť, pretože sa mu zapálili oči. Aj keď sa bála, že ho Nemci nájdu, ukryla ho pod perinami. Keď Nemci prišli, nedovolili jej ani to, aby sa obliekla, a tak musela dieťa kolísať len v košeli. Majerský ich nechcel ohroziť, a tak ušiel cez okno v prednej izbe. Neskôr ho však chytili. Hoci dostal majetok, po vojne bol obvinený z toho, že bol kulak, zradca a sabotér.

Role

Je to dvojdielny román: 1. časť – Hromový zub; 2. časť – Deravý dukát. V oboch sa vyskytol skeptický pohľad na dedinu. Autor v nich zobrazil osudy niekoľkých roľníckych rodín, ktorých vzťahy boli ovplyvnené hlavne majetkom. Základným znakom týchto románov je monumentálnosť v zobrazovaní hlavných postáv a nehybnosť zeme (pôdy) oproti ľudskému plachteniu sa. Dej dopĺňajú bohaté opisy prírody, polí, chalúp, ale aj života.