Dráma ako lit. druh, žánre drámy

Dráma ako lit. druh, žánre drámy

– gr. draó – činiť, konať

– v širšom význame je to osobitný lit. druh, ktorý je rovnocenný s lyrikou a epikou

– v užšom význame je názvom pre dramatický žáner (napr. tragédia)

– dráma vznikla v starovekom Grécku pri náboženských oslavách boha Dionýza (boh vína)

– za zakladateľa drámy sa pokladá Sofokles (Oidipus, Antigona)

Znaky gréckej drámy:

– jednota miesta, času a deja

– hrali iba uži (2-3 herci)

– hralo sa pod holým nebom a javisko malo kruhovitý pôdorys

– herci mali masky a topánky s vyššou podrážkou, aby sa vynímali

– zbor = chór sprevádzal divákov celou hrou

Znaky drámy:

– dialogická forma. Dialóg musí byť dramatický, pretože prostredníctvom dialógu sa vytvárajú charaktery postáv

– dramatický konflikt vyvoláva napätie

– neprítomnosť rozprávača

– dráma ma s lyrikou spoločné, že postavy vyjadrujú svoje city, myšlienky a nálady. S epikou má spoločný dej

– sujetovosť – dejovosť, dynamické motívy, dianie (akčnosť)

– prítomný čas, hovorovosť, obraznosť

– každý dramatický žáner je určený na scénickú realizáciu

– inscenácia divadelnej hry: je prevedenie divadelnej hry na javisku divadla alebo pred televíznou kamerou

– divadelná hra je dramatické dielo, ktoré je vhodné na divadelné prevedenie

– premiéra je uvedenie divadelnej hry

– repríza je opakovanie divadelnej hry

– derniéra je posledné vysielanie divadelnej hry

Na scéniskej realizácií sa podieľajú:

– dramaturg: vyberá dramatické diela

– režisér: tvorca koncepcie a spôsobu divadelného prevedenia
- herci

– výtvarník, maskér, hudobný skladateľ, osvetľovač, kostymér
- rekvizity

– scénické poznámky: nahrádzajú reč rozprávača alebo odkazujú na to, čo má herec robiť

– námetom dramatického diela býva nejaký vyhrotený konflikt

Kompozícia drámy

Vonkajšia:

– dejstvá: časti hry oddelené spúšťaním opony. Zväčša býva medzi dejstvami prestávka

– scény: zmena dekorácií, osvetlenia i hercov na javisku

– výstupy: zmena počtu osôb

Vnútorná:

– úvod: expozícia

– zápletka: kolízia

– vyvrcholenie: kríza

– dejový prevrat: peripetia

– rozuzlenie: katastrofa

Žánre dramatického diela:

- tragédia
- blankvers: veršovaná tragédia
- komédia: smiešnosť a komickosť (nezmyselnosť) niektorých stránok ľudského života. Ostrie humoru je mierené na negatívne rysy ľudských postáv
- fraška: situačná komika a nadsádzka. Postavy sú v silnom kontraste pri svojom zmýšľaní
- veselohra: jednoduchý človek sa dostáva do smiešnych situácií bez vlastného pričinenia
- činohra: vážna, ale nekončí tragicky. Rieši vážne aktuálne spoločenské problémy. Hrdinovia sú ľudia z bežného života
- bábková hra: na javisku sa na miesto ľudí pohybujú bábky
- rozhlasová hra:

– televízna hra:
- opera: do jedného celku sa spája hudba, poézia a herecké umenie
- opereta: žáner veselohernej povahy. Strieda sa spev s dialógom bez hudobného sprievodu
-muzikál: symbióza slovesného textu, hudby, spevu a tanca
- melodráma: sentimentálne ladená s patetickým štýlom
- pantomíma:

Wiliam Shakespeare

– najväčší dramatik všetkých čias 

– zaraďujeme ho k anglickej humanistickej a renesančnej literatúre

– napísal 37 divadelných hier

Znaky tvorby:

– neobmedzenosť času a miesta 

– obraz pozemského života kladných a záporných vlastností ľudí

– hrdinovia sú silný jednotlivci, ktorí sú samy tvorcami svojich osudov a ich činy vyplývajú z charakterov. Ide o rozporne žijúce postavy, ktoré sa nevzdávajú svojich ideálov. Dokonca ani vtedy keď musia pre ne zomrieť

– postavy žien samostatne rozhodujú o svojom živote, sú rázne, cieľavedomé, pôvabné – stelesnenie renesančného ideálu

– príčinou tragédie je ľudská vášeň alebo náhoda

– komické prvky nie sú ostro oddelené od tragických

– veršovaný jazyk sa strieda s prózou

– dobro <-> zlo
ľudskosť <-> podlosť

– vo svojich dielach zobrazuje hrdinou bojujúcich o lásku a dobré vzťahy medzi ľudmi

. historické diela: Henrich VI., Henrich VIII., Richard III., Kráľ Ján
. komédie: Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Veselé panie z Windsoru, Veľa kriku pre nič
. tragédie: Rómeo a Júlia, Othelo, Macbeth, Kráľ Lear, Hamlet

Hamlet

Kompozícia

1. Expozícia: zoznámenie sa s postavami a prostredním

– život a usporiadanie na dánskom kráľovstve
2. Kolízia: naznačenie konfliktu

– stretnutie princa s duchom jeho otca a plán pomsty
3. Kríza: obhajoba a vyriešenie konfliktu

– predstierané pomätenie princa a nácvik divadla
4. Peripetia: nečakaný zvrat – smrť postáv

– Hamletov návrat, smrť Ofélie, súboj Hamleta a Laerta, smrť kráľovnej Gertrúdy, kráľa Claudia i samotného Hamleta, smrť súpera Laerta
5. Záver:

– zavŕšenie Hamletovej pomsty a prosba o očistenie jeho mena. Dosadenie princa Fontinbrasa na dánsky trón

Vývoj drámy

– viaže sa s vývojom gréckej antickej spoločnosti

Grécka dráma:

– vrchol 5.stor. p.n.l. za vlády Perikla 

– obdobie otrokárskej demokracie, ktorá umožňovala rozvoj filozofických myšlienok ako napr. kalokagatia: rovnováha tela i duše a taktiež rozvoj drámy

– dramatické predstavenia boli sprevádzané hudbou, tancom a spevom

– 3 dni prebiehali tragédie (Sofokles, Euridipes, Aischylos) a 1 deň komédie (Aristofanes)

– Sofokles napísal 100 hier s toho sa zachovalo len 7. Priniesol na scénu tretieho herca a zvýšil tak vývin gréckej tragédie

– k dielam patrí: Kráľ Oidipus – veštba a Oidipov osud
Antigona – Oidipova dcéra a jej osud

Renesančná dráma:

– W. Shakespeare založil divadelnú spoločnosť Lord Chamberlain´s men počas vlády Alžbety I. – alžbetínske obdobie

– v centre je človek – individualizmus a nie náboženstvo. I napriek tomu je toto obdobie inšpirované Antikou

– racionalizmus a senzualizmus

– vznikali kočovné divadelné spolky – ľudové divadlá, 16. stor.

Klasicistická dráma:

– 17. a 18. stor. prinieslo znovu obnovenie Antiky v súlade krásy, pravdy, dobra a napodobňovaní prírody

– žánre boli rozdelené na vysoké (elégia, óda, tragédia, ktoré hrali postavy s vyšších spoločenských vrstiev a boli to tzv. nadčasové témy) a nízke (bájky, satiry, komédie, ktoré hrali ľudia z nižších vrstiev. Ich postavy boli neurodzené a komické)

– postavy boli v protiklade s ideálom

– racionalizmus uprednostňuje rozum a povinnosť pred citmi

– rozvoj drámy prebiehal na dvore počas vlády Ľudovíta XIV.

– dodržiavanie jednoty času i miesta deja

– napr. Moliére – Lakomec, Pierre Corneile – Cid

– priznanie pravdy je základný princíp klasicizmu

Preromantizmus/Romantizmu:

– koniec 18. a polovica 19. stor. zo sebou prináša hrdinu, ktorý je v rozpore so svetom a spoločnosťou kvôli svojim snom a ideálom

– J.W. Goethe – Faust, ktorého základom bola staroveká povesť zo 16. stor. o doktorovi Faustovi, ktorý sa zapredal diablovi
- F. Schiler sa venoval búrlivým drámam revolučného odboja. Vášnivý hlas proti feudálnemu absolutizmu vyjadril v dráme Zbojníci

Realizmus:

– prvé pokusy o realistickú drámu vznikali vo Francúzsku

– nemecká dráma, Gerhart Hauptman diela Tkáči (sociálna dráma) a Bobrový kožuch (veselohra)

– ruská dráma, Nikolaj Vasilievič Gogoľ s hrou Revízor (vyjadruje ostrú satiru na spoločenské nesváry)

– na tradíciu realizmu nadväzuje povojnová literatúra 20. stor., kde ide najmä o zážitky z vojny

Vojnová literatúra:

– napr. absurdná dráma 50. roky 20. stor. Francúzsko

– porušuje isté požiadavky, ktoré sa na divadelnú hru kládli

– narušuje logické súvislosti
- E. Ionesco a S. Beckett – Čakanie na Godotta

– moderným smerom sa stáva aj epické divadlo

– Bertolt Brecht – Žobrácka opera

– dáva prednosť príbehu, výkladu fabuly divadelnej hry pred dramatickou akciou

– dej je prerušovaný výkladom, autorským komentárom i komentárom jednotlivých postáv

Slovensko

Vývin drámy v medzivojnovom období:

– r. 1920 SND v Bratislave. Pôvodne mal český súbor, slovenský súbor sa ustanovil až v r. 1932

– r. 1924-1930 sa formuje Východoslovenské divadlo v Košiciach

– r. 1941 Slovenské ľudové divadlo v Nitre
Priekopníci slovenského divadelníctva boli:

– Janko Borodáč (režisér a dramaturg)

– 1. generácia: Andrej Bagar, Hana Meličková, Jozef Kello, Mária Sýkorová, Ján Jamnický (režisér a herec), Jozef Budský (režisér a herec)

– Ivan Stodola (1888-1977) sa narodil v Liptovskom Mikuláši. Absolvoval lekársku fakultu. Pôsobil v rodisku, v Prahe, v Bratislave a zomiera v Piesťanoch.

– bol dramatikom, tvorcom spoločenskej komédie

Slovenská dramatická tvorba po r. 1945

– povojnová dráma nadväzuje na tradície existencializmu – vyhrotené situácie, kedy sa musí hrdina rozhodnúť medzi dobrom a zlom, násilím a humanizmom

– v 50. rokoch sa do popredia dostávajú komédie a veselohry, no mnohé boli bezkonfliktné a často upadali do šablóny

– najlepšie hry vznikali v 60. rokoch, v čase politického uvoľnenia, kedy sa k nám dostávajú moderné smery – existencializmus, absurdná dráma

– mnohé z nich otvorene kritizujú kult osobnosti a socializmus ako taký (Lasica a Satinský)

– v 70. rokoch sa mnohí autori odmlčali – obdobie normalizácie a konsolidácie

– v 80. rokoch začína nástup satiry – S. Štepka – Radošinské naivné divadlo, opäť Lasica a Satinský a avantgardné autorské divadlá – GunaGu, Stoka

– Ivan Bukovčan (1921-1975), bol publicistom, dramaturgom, scenáristom, dramatikom. Medzi jeho prvé dramatické práce patrili veselohry: Surovô drevo (1954), Diablova nevesta – upálenie poslednej bosorky v Trnave v 18. stor. (1957), Hľadanie v oblakoch (1960)

– rokom 1967 sa začalo Bukovčanovo najtvorivejšie obdobie. Zaujímal sa najmä o vzťahy jednotlivca a spoločnosti a otázka morálnej zodpovednosti za svoje činy

– dráma Pštrosí večierok (1967)

Ide o stretnutie maturantov (po 25 rokoch) a z príjemného konverzovania o ich súčasných životoch sa dostanú až k poznaniu, ako sa zmenili a ako zradili ideály mladosti. Zistia, že ich bývalý triedny profesor, ktorý za nich počas SNP „nastavil svoj chrbát“ spáchal samovraždu, pretože nikto z nich mu v 50. rokoch nepomohol, hoci mohol.

Profesor bol nespravodlivo obvinený (ako latinár si roky dopisoval s talianskym priateľom a teraz to vyzeralo ako špionáž. Niekto sa mal za neho zaručiť, ale nikto tak z bývalých spolužiakov neurobil, hoci mnohí mali významné funkcie v strane. Buď z pohodlnosti alebo z obavy o vlastné postavenie. Správali sa ako pštrosy, ktoré strčia hlavu do piesku